Jiný pohyb

22. prosince 2008 v 18:39

-pre Radima, Pavla, Honzíka a dve Sojky- Veselé Vianoce!

Príbeh sa začal v alternatívnej krčmičke Ryba naruby v zóne, kde je to celkom blízko k Žižkovskému vysielaču, ak sa nestratíte v spletitých pražských uličkách a nezmizne vám z dohladu (z mojich pokusov pozrieť sa zblízka na obrie deti na veži vyšiel iba jeden- aj to s doprovodom)

Pavel nám už predtým prezradil svoje veľké cestovatelské plány a v ten večer nás pozýval na inšpiračnú prednášku o Nepále, ktorý má byť cieľom jeho najbližšieho dobrodružstva. On, jeho nádejný spolucestovatel Radim, ja a dve sestričky sme sa usadili v už spomínanej krčmičke, kde bol náš časník v rozpoložení, že sa musel párkrát vrátiť kým si zapamatal celú objednávku (ale všetci vieme, že marihuana zhoršuje krátkodobú pamäť, takže sme mu to nemali za zlé). V súvislosti s ním nám Pavel rozpovedal prvý zo svojich mnohých príbehov (a ak by sme vtedy tušili, koľko ich bude, vykašlali by sme sa na posilovanie brušného svalstva, lebo tie záchvaty smiechu nás určite spevnili). Prvý z príbehov hovoril o účinkoch trávy na ludské vnemy a Pavlík mal to štastie, že sa mu podarilo zalietať si nad Grand Canyonom, zaspievať si v černoškom jazzovom klube a vyť na mesiac a k tomu sa trikrát patrične prevteliť (jasné, že väčšinu amerických národných parkov si vychutnáte len z pohľadu kondora a že beloch by asi ťažko spieval v černošskom klube).

Ale odbočujem od témy. Príliš dlhé úvody nikdy nie sú k prospechu veci.

Len informačne pripomínam, že takmer všetci, o ktorých tento článok pojednáva, vyštudovali právo, že Pavel je právnik a developer, Radim je štátny zástupca a Honza je advokát.

V ten večer som na rozdiel od nich nepila. O to lepšie som sa bavila tým, ako s každou skleničkou vína stúpa chlapské sebavedomie a ako sa nafukuje ego, ako sa po pár promile alkoholu dostaví pocit sily a neporazitelnosti.
Naši traja borci si totiž naplánovali, že zvládnu polovičného Iron Mana (ku konca večera by už bezpochyby zvládli celého). Najviac ma pritom fascinovala Radimova argumentácia, že predsa nie je problém zabehnúť tak náročný závod, že predsa muži sú medzi dvadsiatkou a tridsatkou na vrchole svojej sily a kedy by to zvládli ak nie teraz? A že predsa ak si po dvoch kilometroch plávania sadneš na bicykel a šlapeš 90 km a potom máš ešte zabehať 20 kilomentrov, nie je to pre mladého silného muža (ako oni ) žiadny problém, pretože je to proste "jiný pohyb"- ked zoskočíš z kola, nebudeš cítiť žiadnu únavu, tá predsa zmenou pohybu pominie a zabehat polku maratónu nie je nič ťažké (Radime, neviem neviem kolko týždňov potom nebudeš chodiť, doporučujem aby si si pozrel: Lucky Penny)

Chlapci počas večera mnohokrát rozanalyzovali nielen Iron Mana ale aj maratón (Honzo, myslíš, že tabulka, ktorá ti učí kolko ti bude trvať maratón na základe toho, ako zabehneš stovku, je pravdivá? Nie je náhodou aj to trochu "jiný pohyb"?) a všeobecne všetky typy pohybu, skontrolovali si mapy a tabulky a výkony športovcov, ktorí to skúšali minulý rok a s každým vínom si boli viac istí, že na principu "jiného pohybu" dokážu pokoriť svet.
Radime, gratulujem, ak by sa oceňovali najprínosnejšie teórie roku 2009, už máš medailu! Poklona…

To vôbec nebolo všetko. Táto debata bolo to, čo troch športovcov názorovo spojovalo.
Čo ich trochu rozdelovalo, boli predstavy o ceste do Nepálu a pobyte tam. Na prednáške vydržali takmer hodinu (my sme im s Verčou a Olinkou fandili z bezpečnej vzdialenosti hospody) a v každom z nich projekcia zjavne vyvolala iné pocity.
Zatialčo Pavel sa zahĺbil do štúdia budhizmu a poznatkov o kultúre obyvatelov Ázie, Radim mu po prednáške zdesene oznámil: "Pavle, dúfam, že ma v tom Nepále nebudeš tahať po nejakých kláštoroch" a tiež že dúfa, že nebude chcieť viesť rozpravy s domorodcami, pretože Radimovým jediným zámerom je tam liezť po horách (Radímku, po chôdzi z kláštera a po duchovnej obnove to zvládneš aj na vrchol Everestu, veď to bude "jiný pohyb").
Honza si zjavne cestu do Nepálu po ich konverzácii rozmyslel- ako aj inak, keď sa dvaja hlavní protagonisti nezhodnú, že radšej prespia v kláštore alebo v stane v záhrade nejakého Nepálčana a či budú mať so sebou dvoch kuchárov, alebo si na trojdňovú cestu vezmú do batôžka niečo ako lembas, ktorý so sebou nosili elfovia v Pánovi prsteňov. Ja osobne len dúfam, že svoju dalšiu veľkú cestu prežijú.
Ale ako som povedala, náš večer v Rybe naruby bol len inšpiratívnym začiatkom. Musím sa priznať, že ma upútali- rada sa v spoločnosti mužov zo srdca smejem (pozor, veľmi nerada sa v spoločnosti mužov smejem len zo slušnosti, stále mám pocit, že to musí byť úplne jasné a vyznieva to posmešne).
Len škoda, že mi v ten večer bolo pomerne zle, takže moja spoločnosť si ani neuvedomila, ako veľmi mi zdvihla náladu na najbližších pár dní.

A tak, keď sa ma Veronika spýtala, či sa mi chce s nimi na víkendovú lyžovačku do Krkonoš, v rovnakej zostave, inštinkt mi hneď hovoril áno, ale nahlas som súhlasila až po pár dňoch (čo bolo spôsobené hlavne faktom, že v Prahe som vybavená na prácu v medzinárodnej advokátnej kancelárii so "strict dress code" a nie na lyže a hory a sneh a zimu).

A tak sme vyrazili do Harrachova. Dali sem si výdatnú nízkokalorickú večeru v McDonalde a potom ma Honzík v aute napojil uvoľňujúcou whisky, takže som čoskoro mala pocit, že fľaša je moja najlepšia kamarátka a zdalo sa mi krivdou, že z nej chce piť aj niekto iný (Verčo, všimla sis s akou nechuťou som ti ju podávala?).

Náš penzión Svatý Jan bol jeden z mnohých a tak sme samozrejme chvílku blúdili, chvíľku sa pýtali a viem, že niektoré blondínky dokonca aj chvílku tlačili auto zo záveja (Pavle, keď ti žena vraví: Nelez tam!, väčšinou má pravdu). Nakoniec sme to však našli (bol to samozrejme dom úplne na začiatku).
Pokračovali sme inými druhmi alkoholu v našej izbe (až kým nás neprišiel stíšiť pán majitel, že vedľa spia Nemci) a dolu v jedálni (tam nám pre zmenu prišla vynadať rozospatá Nemka- ešteže moja nemčina od strednej školy dosť upadla a už sa viem hádať len v italštine) ale to niektorým nezábranilo piť do skorého rána a statočne sa na druhý deň postavit na zjazdovku (Verčo, bol to fakt výkon!). Niektorým sa z ríše snov chcelo menej...
Olinka už v ten večer pár slovami dokonale vystihla situáciu. Tie slová si však nechám pre seba, lebo by si to niektorí účastníci zájazdu mohli zobrať osobne.

Lyžovačka má na mňa zvláštny účinok- takmer euforický, povedala by som. A keď nám Radim rozpovedal historku, že ako dieťa padol do záchrannej siete na lanovke a mamka hystericky skočila za ním a otec zostal na sedačke a hanbil sa za nich, dostala som pri pomyslení na to pri každej jazde hore záchvat smiechu (vlekár si o mne musel myslieť svoje).
Kedže Radim mal nohu v sadre a Honza si vybral bežky (a zastihla ho snehová búrka), lyžovali sme len my tri s Pavlom a musím povedať, že v sobotu sme si užívali fakt gýčové počasie. Kombinácia slnka, snehu a lyžovania na mňa zapôsobila tak blahodárne že ma počas celého víkendu neopustila dobrá nálada.


A nebolo to len horami, že moje mimické svaly zmrzli v úsmeve- veľké pričinenie mala na tom hlavná hviezda hôr- Pavel a jeho príbehy!

Boli ich milióny, Pavel bol ako nevyčerpateľná truhlica, z ktorej sa sypali vtipné historky, od ranného detstva až po nedávne trapasy. Neviem, do akej miery môžem na verejnej sieti odhaľovať tieto intímne dobrodružstvá mladého investora (a asi by hrozilo, že jeho šéfovia v práci začnú mať mierne podozrenie, že sa Pavel v práci vlastne zaoberá inými vecami ako právom) a tak len trošku odkryjem prikrývku.

Pavel bol podla môjho skromného názoru totiž zdrojom údivu svojich rodičov vzhľadom na bizarné spôsoby, ako zaspať (zas nejaký "jiný pohyb", že Radime?) a na to, čo dieťa môže zažiť za prvý deň v skôlke.
A nikdy by ma nenapadlo, že by nejaké sedemročné dieťa chcelo obdarovať svoju prvú lásku a vyrobilo by jej akciu na jednopercentný podiel v svojej budúcej spoločnosti s použitím krivítka (my ostatní sme v siedmych rokoch nielenže nevedeli, čo je to akcia ale ani to, čo je to krivítko, ale myslíme si, že holka vtedy pred dvadsiatimi rokmi spravila závažnú chybu, že Pavlíka odkopla ešte predtým, než jej stihol cenný darček dať, ktovie kde by bola dnes keby ho prijala…).
Legendárny mešec sa raz nepochybne stane žiadanou trofejou pre budúcich Pavlových prívržencov (za pár rokov, keď dosiahne vrchol svojej predpokladanej slávy- myslím, že Zlínčania si budú jeho obraz vešať vedla portrétu Tomáša Bati pod spoločný názov Dvaja velikáni).

A nielenže nám Pavel opísal, ako si treba kariéru budovat od ranného detstva a na aké miesta sa treba uchýliť, keď to preženiete z alkoholom a zrazu je vám na verejnom mieste nevoľno, ale tiež nám priblížil nové a nevídané použitie cenných receptov od babičky.

Zreteľne si spomínam, že Radim v Harrachove ledva chodil, ale Pavlovými historkami a vínom sa všetky jeho telesné aktivity obnovili a váľal sa od smiechu tak, že takmer nemohol dýchať a po polnoci už bez problémov skákal. Smiech asi lieči. A vo víne je asi pravda (niekedy až priveľa).

Spomínam si na veľa jeho príhod, myslím, že my všetci a preto sa každý z nás teraz určite pousmeje a vyberie si v mysli svoju oblúbenú.
Ja osobne chcem týmto článkom len povedať že som rada, že mám kamaráta ako Pavel a vážim si ho. Pavle, si dobrý, len tak ďalej…

Hory s piatimi skvelými ľudmi mi dodali silu a skvelú náladu, aspoň na chvíľu.
Špeciálne by som chcela poďakovať Olinke, za to, čo robí a hovorí a hlavne za to, o čom nerozpráva.
Honzo, uži si prázdniny v Zlíne (znie to skoro ako Prázdniny v Ríme, nie?) a nech ti tvoja profesionálna deformácia pomôže vytvoriť aj splniteľné predsavzatia.
A ostatným snáď len pekné Vianoce, teším sa na ďalšie dobrodužstvo!
Uf, týmto sa dostávam na koniec. Myslím, na KONIEC.
Som na sviatky na Slovensku, a slovo "hory" sa mi už na Krkonoše pri pohľade na majestátne Tatry ani nehodí. Lyžujem na iných svahoch.
Mám pocit, že sa niečo zmení. Mám pocit, že sa v novom roku stane niečo dobré, niečo veľké, o čom budem mať chuť písať, ale nespravím to. Predsa len, blog nikdy nenahradí dobrú knihu. A niekedy celkom neprospieva analýza pocitov na verejne prístupnej stránke.
Ale ďakujem Vám, že ste to so mnou vydržali až doteraz, ďakujem za početné maily s komentármi a pripomienkami.

Prajem vám krásne Vianoce. V novom roku to bude inak. Teda aspoň dúfam.

Dovidenia.
 

Netušila som

7. listopadu 2008 v 10:59
Bola som prváčka, mrzla som na zastávke a so mnou sa v dlhej bunde triasla holka vo vysokých opätkoch (vtedy mi tvrdila, že ich musí nosiť,lebo bez nich nemá pekné nohy)

Bola smutná, kvôli babičke.
Nevedela som utešovať, ale hovorila som si, že na ňu musím byť milá, veď tu ešte nikoho nepoznám a čo ak sa práve ona stane mojou najlepšou kamarátkou?
O pár rokov sme boli obe iné- a nielen preto, že už to nebola ona, ktorá stála na opätkoch.. Zmenili sme sa navzájom a každá zvlášť a poznali sme sa tak, že teraz by som asi vedela, ako ju utešiť. Ale som rada, že nemusím.
V prváku som nečakala, že Hanka sa stane človekom, o ktorého sa budem chcieť vždy oprieť.
Ani to, kto so mnou nakoniec zostane keď to budem potrebovať.


Že jednu z najleších kamarátiek nájdem na Malte v upratovačskej uniforme a kolko srandy sa dá zažiť s vozíkom plným čistiacich prostriedkov.


Že budem mať niekedy pekné nechy.

Že sa s niekým z práce budem vídavať aj ked tam už prestanem pracovať a že si ju oblúbim do takej miery, že sa stále teším, kedy sa na mňa blondínkyn psík zas katapultuje.

Aj keď som jeden štvrtkový večer išla v Ríme na Fontánu di Trevi, a každý dlho meškal a ja som sa stašne rozčúlila, netušila som, že mi srdiečko podskočí pre jedného z amerických turistov sediacich vedľa mna (Aké by to bolo klišé, nie? Americký pilot :) . Ale to som netušila ani keď sme spolu trávili čas v Londýne a ja som sa bavila. Asi mi to došlo až keď musel odísť na Floridu. A to už bolo neskoro.

Keď som prvýkrát v Klube videla Ondru, netušila som, že mi dá po týždni kopačky, pretože sa s ním nechcem vyspať (ach, v tom prváku ma to fakt zaskočilo), ani to, že sa z nás stanú skvelí kamaráti a niekto sa mi zdôverí, že sa doňho zamiloval.

A už vôbec som nemala tušenia o skrytých hrozbách závisti.

Vtedy som nevedela, aké prázdne miesto zostane v našom živote, keď odíde niekto, komu veríme a mali sme pocit, že sa onho môžme oprieť, niekto, na koho sme si zvykli. Ako to strašne bolí.
Ani to, že dostanem pozvánku na svatbu od niekoho s kým som v prváku nesmelo sedela na Parížskej na koktejli, ktorý som si nemohla dovoliť. A že na svatbe sa bude servírovať sushi.

Ani že s najväčšou prirodzenosťou sa v akýchkolvek problémov obrátim na brata, ktorému som asi v štyroch rokoch trhala vlasy po chumáčoch, predstierala som, že som mŕtva, aby sa bál a tresla som ho o podhlahu na chodbu čím som mu vybila tých málo mliečnych zubov, čo chudák mal.

Myslela som, že na konci vysokej bude mať človek jasnú predstavu o svojom živote a ja sa cítim ešte zmätenejšia ako prváčik. Nečakala som, že to bude takéto. Ale je dobre, že je to tak. Dúfam, že ma ešte niečo prekvapí tak milo, ako ma stále prekvapujú ludia, ktorí zostali po mojom boku.


Straty a nálezy

1. listopadu 2008 v 17:24
Písali ste mi, že nemám prestať písať. Hovorila som si- prečo?
Písali ste mi, že všetko sa dá do poriadku, že si zas zvyknem. Hovorila som si- kedy?
Október nebol jeden z najlepších mesiacov.
Páčili sa mi krátke okamihy babieho leta, piesne listov, jemný opar vo vzduchu.

Potĺkala som sa po parkoch, odkopávala vetvičky, bežala som o život, a v podstate som len túžila vrátiť sa domov, hoci som sama nemohla prísť nato, kde to je.
S nádejou som sa vrhala do nových zážitkov, aby som vzápäí so zvesenou hlavou odchádzala a nechcelo sa mi vracať.
Október sa niesol v znamení strát.

Najkrutejšia bola absolútna strata dôvery, ktorá mi podlomila kolená a vzala slová. Tá bezmocnoť ma doslova bolela, odsávala mi úsmev a silu. Bezmocnosť, keď len cítite, že MUSÍTE niečo urobiť- čokoľvek, len aby to všetko bolo inak, ale neviete čo, pretože sa skutočne nič robiť nedá. Tak som povedala pravdu. Ale pravda nezahojí všetko. Keď niekoho niečo bolí, hľadá najschodnejšie a najjednoduchšie riešenie, aby na to na chvíľu zabudol, aby sa to na chvíľu prneieslo na niekoho iného. Nikdy som netušila, že niektorí odpíšu priateľa bez akéhokoľvek uvažovania a bez rečí. Okamžite. Bolelo to strašne. Ale ako hovorím, už neurobím nič.

Aj v tých nežných chvílkach s niekým blízkym, keď som sa mohla zdôveriť a doslova vyplakať na preci, slzy dopadali na plece niekoho, kto sa mi strácal pred očami. Zvláštne bolo, že som ani na chvíľu necítila nádej, že by to mohlo byť inak. Tešilo ma to, že zatial existuje niečo, čo sa ešte nestratilo.

Mala som pocit, že som stratila aj vás. Už predsa žijete inak, už sa toľko nevídame, a aj keď ma stále uisťujete, že ak mi nebude dobre, mám kedykolvek zavolať, sami dobre viete, že už predsa máte program so svojimi partnermi, priatelmi, snúbencami.
Nezazlievam vám to. Dospelý život asi takto funguje. Len je to iné.
Stratila som nadšenie pre Prahu. Stále ju bezhranične obdivujem ale už nie som zamilovaná. Počiatočná zaslepenosť pominula a každým momentom si viem predstaviť život niekde inde, s niekým iným.

Chcelo to čas. Ach, ako ten čas bolel.
Našla som si spôsob, ako sa zmieriť s niečím, čo ma trápi, ale nezmením to.
Našla som v byte nové rastlinky a prišla na to, že keď som tu s nimi sama, musím ich občas poliať.
Nachádzem potešenie v drobnostiach, v každej škvrnke olejových farieb, v každom jemno zakáanom vzrušení, v každom pohľade na oceán, ktorý raz môže byť môj. Alebo nemusí. V prípravách na nadchádzajúci večer, aj keď tuším, že asi neprinesie nič svetoborné. V centre tanca. V Stromovke. V práci, keď sa staršne bojím a potom to vyjde. V čaji, v posteli, aj v Posteli.
V nádeji, že aj keď hrozí, že sa niektoré krásne veci stratia, ešte to tu so mnou chvílu vydržia. Aspoň kým si nenájdem spôsob, ako tu byť šťastná. A viac písať.

(tento článok je pre Martinku... už sa teším, keď budeš mať po tom, a zas sa porozprávame...)
 


Jednoducho?

18. září 2008 v 22:27
"Áron je odvážný mladík. Vidí v parku na lavičce osamělou slečnu a hned si přisedne. Za chvíli se k ní přisune a vezme ji za ruku. Slečna nic. Hoch minutku počká a odváží se jí políbit. Slečna zase nic. To mu je už divné.
-Proč nic neříkáte?- ptá se.
-Maminka mi zakázala dávat se do řeči s cizími muži."
Keď je život príliš komplikovaný, vážime si jednoduché veci. Byť zas na Slovensku na mňa prekvapujúco zapôsobilo ako balzám na dušu (aj napriek biednym 6 stupňom, ale budiž) Všetko je príliš ľahké, keď sa nemusíte o nič starať, každodenne vás rodičia zásobujú jedlom a prekvapeniami a najväčšou starosťou je poriadne vyvenčiť psa. Nemusíte sa dokonca pozastavovať ani nad tým, čo si oblečiete, lebo tu je to úplne jedno.
V Prahe sa mi príliš živo vynorili staré spomienky, a k tomu sa pridávali nové zážitky a dokopy to nedávalo zmysel a celé moje telo sa tomu bránilo rôznymi spôsobmi. Bolo to na striedačku. Zima,. Teplo. Áno. Nie.
Vrátila som sa do Lučivnej do mojej zrenovovanej izby s úžasným svetlom, na ktorého meniace sa farby som prvé dva dni zhypnotizovane čumela...
... a hlavne k novej knihovničke plnej kníh- kde inde aj hľadať odpovede na tisíce otázok? A tak som sa vrátila k môjmu obľúbenému zoznamu-začala som rozprávkami a skončila pri tatovej hrubej knihy židovských anekdot- netušila som, koľko pravdy môžu skrývať obyčajné vtipy:)
Sedela som a čítala--- dočítala som Majstra šarkanov, pustila som sa do Medzinárodného práva súkromného a od neho veľmi rýchlo prešla ku kope časopisov na nočnom stolíku, hromaždila som si na kopu knihy, ktoré si chcem vziať do Prahy a pritom som listovala a hľadala jednoduché odpovede na moje otázky.
"Patří k definici citu, že se v nás narodí bez naší vule, často proti naši uli. Ve chvíli, kdy chceme cítit, cit už není cit, ale imitace citu, jeho předvádění " písalo sa v Nesmrtelnosti... ale to som už vedela, nie?
A čo s tým? Čo ďalej? Čo s tým citom, ktorý prišiel proti našej vôli a naopak- čo s tým, ktorý k nám prichádza možno bez vôle niekoho iného a nemôžeme ho opätovať, lebo naša vôla nám prikázala cítiť niečo iné (alebo k niekomu inému)?
Tak som čítala dalej:
"Když byl velice mladý, byl stydlivý a snažil se, aby při milování byla tma. Ve tmě však měl doširoka otevřené oči, aby alespoň něco uviděl díky slabému paprsku, který prosvítal pod staženou žaluzií. Pak si na světlo nejenom zvykl, ale vyžadoval ho. Když zjistil, že má partnerka zavřené oči, nutil ji, aby je otevřela. A jednoho dne si s překvapěním uvědomil, že se miluje při světle, ale má zavřené oči. Miloval se a vzpomínal. "
Otvorené? Zatvorené? Tma? Svetlo? Alebo len jemné červené šero? Spomínala som na to, čo nemalo byť a rozmýšlala nad tým, o čom viem, že nebude.
A či sa dá zbaviť citu- či už s našou vôľou alebo proti nej.
Otec so mnou urobil obchod: vymenil Nesmrtelnost za Směšné lásky… už sa na ne teším, lebo presne také niekedy tie moje "lásky" bývajú.
Nakoniec som sa však predsa vrátila k tomu juadizmu, Židia zjavne majú zmysel pre humor:
"Rabín kárá hříšníka:
-Slyšel jsem, že žijete v konkubinátě.
-Co to je?
-To znamená, že žijete s cizí ženou stejně jako s vlastní.
-Stejně? Kdepak! Mnohem líp!"

Späť do dobrodružstva

11. září 2008 v 11:03
Na začiatku som písala viac, častejšie… Je ľahké písať, keď ste plní dojmov, keď ste obklopení novými vecami a ľudmi, keď sa začína nové dobrodružstvo. Oveľa ťažšie je písať o návrate do dobrodružstva starého. Aj keď je to rovnako napínavé, rovnako nás to rozruší, ale tie dojmy už boli opísané, alebo sú aspoň každému dobre známe, pretože to tu poznajú.
O emóciach by sa dali písať strany- knihy. Keď zo seba chceme dostať všetko, čo cítime, dá sa to vykričať, vyplakať, vykecať, vymlátiť a aj vypísať. Je však ťažšie preniesť niečo tak osobné na verejne prístupnú stránku.
Stačilo pár maličkostí, jedno alebo dve deja-vu a fľaša vína(vlastne dve☺) aby som sa mysľou úplne oslobodila od Ríma a aby zas začalo súznenie s Prahou. Zvláštne je, že teraz všetci priatelia niečo plánujú ("pod do Egypta" "cez víkend na padáky" " tak o mesiac do Paríža") a majú tendenciu ma do svojich plánov zahŕňať- keď ja vlastne nikam nechcem- je mi úplne fajn keď sedím na pivku s výhľadom na nočnú Prahu (je to Bronx alebo Manhattan alebo si to už zas pamätám zle? ☺ ), keď pijem kafé a pozerám Priatelov v mojom bytíku, dokonca ja keď sa učím na tú najblbšiu skúšku- hlavne zas robím to, čo ma baví. A zas randím.
Myslím, že bozkávanie značne zlepšuje náladu. Uvedie do lepšieho pocitu ako alkohol alebo cigarety (a na druhý deň neobjímate záchodovú misu) a dáva nádej- ako predzvesť niečoho ešte lepšieho, čo môže a nemusí nastať- ale práve v tej neistote je to kúzlo.
Niektorí moji kamaráti, ktorí tvoria súčasť dlhodobých párov, mi závidia to randenie, tie prvé nesmelé momenty, zimomriavky a uvažovanie nad tým "čo keby…" Paradoxne, naopak ja im závidím tie bežné problémy, stálosť, dôveru a lásku (Hani, aj keď sa to niekedy skomplikuje, stále je pekné o niekoho sa báť a vedieť, že niekto sa bojí o teba, nie? A za ten Berlín budeš ešte vďačná ☺).
Tak to asi má byť. Vždy chceme to, čo nemáme. A niekedy nechceme to, čo máme, ale nevieme von.
Každopádne Praha ponúka nespočetne veľa možností, aby sme si to zariadili presne podľa svojich predstáv. Samozrejme, začiatky sú vždy ťažké, ale pár bezradných okamihoch a slzičiek v očiach stojí za to čo nás čaká- čítať si za chladných večerov s niekým pod dekou príbehy Tuláčika a Kláry, ísť na hodiny salsy, vôbec to nevedieť a cítiť sa ako latino kráľovná, stlmiť svetlo a čakať čo prinesie sila okamihu… a hlavne, cítiť sa tu ako doma.

PS : Braček, tak sa teš, môžeš začať hviezdnu kariéru, na internete máš už fotiek viac než dosť:)

Další články


Kam dál