Červenec 2007

Prvé dni na Malte

30. července 2007 v 20:36
Takže:
To je Marcelka
To som ja prvý den, ked som ešte bola biela a zistila, že staré plavky sú mi velké a vlny mi ich v mori takmer odniesli...
Toto je Veronikina večera:)
V ten den, ked sme prišli, bola v našom mestečku fiesta...
A toto je náš prvý nápadník:) V mori mi zaspieval, daroval nám svoju knihu- áno, je to spisovatel a hudobník!!!:) a s kamarátom nám vnútili telefonne čísla- haha, nezavoláme!!!

El Paso atd...

28. července 2007 v 16:36
Tušila som, že akonáhle prídem do Prahy, nebudem mat čas pokračovat v mojom "rozprávaní". A naozaj, nezastavila som sa, Praha ma úplne pohltila, ani som sa nestihla spamätat a mala ma v svojom objatí a už ma nepustila.
Vymanila som sa jej až dnes- utiekla som do Klecan, Prahu vidím z bezpečnej vzdialenosti, z úctivého odstupu z balkóna. Trochu ma bolí hlava, ale po včerajšej noci som si to nepochybne zaslúžila. Slávnostne som zakončila môj další prvý týžden v Prahe, takže aby sme si to zhrnuli:
pondelok: cesta, moja superúspešná obchodná transakcia na Andeli, ked som odchádzala s plnou peňaženkou peňazí, pivo a joint (Ondro, bol to velmi zlý nápad, celú noc ma bolela hlava)
utorok: jeden velmi zaujímavý obed, dva čiastočne úspešné pohovory do práce, kávička s kamarátkou , potom pivko( a Zuzi, som rada, že si ten pád drevenej konštrukcie prežila, Local Blok je nebezpečnejší, ako si myslela) a vínny strik, ked sa k nám pridala aj Veronika, aby sme sa mohli začat tešit na Maltu a večer pre istotu ešte jedno vínko (Peto, dakujem , že nezabúdaš na môj pravidelný prísun alkoholu:)
streda: další chutný obed( ale zdaleka nie taký zaujímavý ako ten utorkový:), vela smiechu, honba za leopardím pánskym spodným prádlom po obchodoch a zvláštny pohlad predavačky, ked som platila- ale o to väčšia radost z dárečku k sviatku- teda, aspon dúfam:), 2 panáky s priatelmi v kanclu, príjemný zážitok v internetovej kaviarni, normálny nákup v Delvite, Ceasar šalát a večerná prechádzka ku kláštoru( s vínom, samozrejme, "ved si konečne v Prahe..." a príjemných jedenást hodín spánku:)
štvrtok: vdaka množstvu alkoholu, ktoré sme včera do seba s marcelkou napumpovali, nie som schopná vybavit si presný časový sled môjho štvrtku, viem, že som v celý den niekde behala v mojich ružových šatičkách a večer ked ma kamarát stahoval do Klecan, zastavili nás policajti a dali mu pekne vysokú pokutu, nepomohla mu ani cedulka Lekár v službe, ktorú som mu kedysi dala
piatok: nákup v Tescu s Marcelkou- čo si asi tak kúpit na Maltu? bavili sme sa a nerozhodne pozerali na dlhé regály s alkoholom ( a pre istotu zavolali Veronike, aby sme mali na každý večer dost široký výber), obed som nestihla kvôli manikúre(je to krásne, Oli, dakujem:) a bankám a iným faktorom, ale zato som si dala cappuccino a dva hlty banánového Kubíka, ktoré ma nielen nasýtili ale aj mierne opili:), niektoré rozlúčky pred odchodom na Maltu sa nepodarili, niektoré skončili hádkou a niektoré naštastie ani neprebehli
Celý týžden mi ubehol ako voda, mám pocit, že všetko mi tu uteká príliš rýchlo, niektoré okamihy by som samozrejme chcela vrátit alebo na chvílu zastavit čas.
Teraz ked to píšem, uvedomujem si, že vyzerám ako alkoholik-a na tento týžden som sa ním naozaj asi stala.

Ale možno je v tom víne naozaj pravda a boli to príjemné chvíle s ludmi, od ktorých sa za chvílu ( a kedže v Prahe je čas neúprosný, bude to fakt len chvíločka) vzdialim, ktorých neuvidím zdaleka tak často ako by som si priala a Z Ríma im budem posielat cez ICQ vzdušné bozky- možno k nim ani nedoletia...
Sedeli sme na múriku pri Břevnovskom kláštere. Ja a ony dve- a flaška vína, a balíček s tromi poslednými cigaretami, ktorý o chvílu zmizol neviemkam.
Bola teplá pražská noc. Jedna z tých, ked potrebujete, aby cez vás niekto prehodil bundu a povedal: Je zima, podme domov.
Asi potrebovali nadávat na chlapov, ja som mlčala. A zrazu zistili, že nemajú dôvod.
Že tentokrát to možno bola ich chyba. Stále som mlčala. Flaša bola zrazu prázdna. Kláštorné hodiny odbili pol dvanástej. "Podme do Šenku ešte na víno" povedala som nakoniec. Videla som, že to potrebujú.
Ked sme sa vrátili, všetci už spali. Vzala som si veci prešla o dve poschodia nižšie. Ešte stále som necítila potrebu nadávat na chlapov. Martin mal pustenú hudbu, pripravil mi postel, zhovievavo sa usmial- asi videl, že som v trochu povznesenej nálade.
Prezradil mi, že ked sme so Zuzkou okolo futbalového ihriska išli z nákupu, hovoril svojím spoluhráčom: Pozrite, tá vpravo dnes so mnou bude spat...
Pousmiala som sa. Už som unho spala. Aj on u mna. Je to skvelý kamarát.
Ten večer bol trochu nostalgický.
Další večer som už trávila v Klecanech, Marci bola velmi unavená, ale úplne žiarila lebo vedela, že v práci strávi už len den a cez víkend sa bude válat na jednej z maltských pláží s obrovským zmrzlinovým pohárom( to je súčast našej diéty- na obed zmrzlina, na večeru pastizzi- to je to, čo vidíte na obrázku-všetko, len nie zdravé:)
Takže ked prišiel piatok a víkend bol zrazu pred nami, večer padol návrh:
A čo tak El Paso? Dnes je tam velká tequila party---
Okamžite som súhlasila. El Paso je disco klub v Klecanech a stále je tam neuveritelná zábava.
Večer sme začali bláznit, vypili sme flašu francúzskeho ružového vína( ktoré bolo jedným s výsledkov našich nákupov v Tescu:), púštali sme si na YouTube klipy z 80-tych rokov 8Os:)))
začali sme tancovat po obývačke a boli sme v skvelej nálade, v tme sme sa fotili na mojom počítači a nemohli sme sa prestat smiat:
V El Pasu sme to poriadne roztočili. Hned na začiatok sme si dali pár tequil, pretože sme chceli vyhrat úžasný klobúk a mexickú tašku, najprv sme dostali len jedno nádherné sombrero a ked Marci začala objímat chlapíka, čo rozdával darčeky, hned sme mali obe kapsy cez plece a na hlavách klobúky, na parkete sme boli úplne hviezdy( ale v podnapitom stave sa tam asi každý cítí ako král:), padlo ešte pár ginov s tonicom, každému sme hovorili že letíme na Maltu a že si so sebou berieme tieto báječné klobúky....
Domov sme sa vrátili o štvrtej ráno a ešte sme si stihli urobit túto krásnu fotku, tak sa dobre bavte:)
A dnes sme obe ako mrtvolky. Marci si išla pospat, nemôžeme sa prinútit začat balit. Nevládzem sa ani hýbat ale je mi dobre. Naozaj dobre.
Dakujem vám všetkým za krásný týžden, z Malty sa snád ozvem a už sa na vás teším!

Vlak do Prahy

25. července 2007 v 17:27
Určite ste na internete a v novinách čítali a v správach počuli, že na Slovensku a v Česku padali teplotné rekordy, počuli ste o štyridsiatkach, o omdlievajúcich ludoch, maskách na tvár a potrebnom doplnovaním tekutín...

Cesta do Prahy
Nikdy by som neverila, že ak si kúpite lístok na vlak, ktorý sa odváži hovorit si EuroCity, s miestenkou k oknu do otvoreného vagonu, posadia vás do ku dverám do kupé, kde nefunguje klíma!! Nie, to nie je vtip. Vlak je plný, cesta Poprad- Praha trvá presne 7 hodín a 4 minúty a ráno teplomer nameral pod Tatrami 32 stupnov v tieni. A v niektorých voznoch nie je klimatizácia! Hanba, Slovenské dráhy! Hanba, České dráhy!

Naštastie som sa s mojím stokilovým kufrom, obrovským ruksakom, vodou a príručnou tašku odvliekla o dva vozne dalej a by som v zaujímavej spoločnosti pokračovala v príjemnom chládku do ciela mojej cesty.

Cesta vlakom je vždy istým spôsobom trápna. Bud zvolíte alternatívu- íst do jedálenského vozna, dat si dve pivá a zvyšok cesty prespat alebo ako priemerný človek sedíte na svojom sedadle, čítate si, pozeráte z okna, počúvate hudbu- občas zachytíte pohlad ludí, čo tam sedia s vami a tí bud sa hlúpo usmejú, alebo sa hned odvrátia, alebo- a to je pre mna úplne katastrofa, kedže vo vlaku chcem mat pokoj- sa chcú rozprávat.

V druhom ročníku si oproti mne sadol Ukrajinec a konverzáciu začal slovami: Slečna, vy ste herečka? Viem, že nemám ludí súdit podla prvého dojmu, ale tým u mna skončil. Po pol hodine jeho monológu som si dala špunty do uší- áno, viem, že to nie je práve slušné, ale on proste privela kecal a ja som sa potrebovala učit na štátnicu.

Dnes si ku mne prisadli dvaja páni. Obaja mali okolo patdesiat rokov, kratasy, tričká Iron Maiden a husté fúzy . Okamžite si vytiahli pivo, natočili sa ku mne a aj napriek slúchatkám v mojich ušiach som vedela, že je zle.
A bolo. Ten s dlhšími vlasmi ma hned nazval fascinujúcou a o sebe prehlásil, že je večný romantik a druhý mi do hodiny zo svojho mobilu púštal pesničky typu: Som notorik, nasávat neprestanem...
Ako zlatý kliniec programu sa ma spýtal či si pamätám rozprávku o Snehulienke a siedmych trpaslíkoch a či som videla pokračovanie- následne (ach bože!!!) mi pustil na svojej krásnej Nokii "rozprávku" Sněhurva- a nechcem byt vôbec neslušná, ale inak to povedat neviem: Nikdy som si nemyslela, že sa z niečoho, čo sa malým detom číta na dobrú noc, dá spravit tvrdé porno.
Po prvej minúte som pohlad na trpaslíkov v zajatí groupsexu nevydržala a mobil som mu vrátila.
Ked pustili nahlas Kabát a začali si spievat, išla som sa prejst a nadýchat čerstvého vzduchu.

Viem, že asi zniem ako neznášanlivý človek, ale je to práve naopak. Ludí mám vlastne celkom rada.
Ale ked cestujem do Prahy, je to niečo iné, chcem pozerat z okna, sledovat nádhernú krajinu ktorá sa mihá okolo mna, chcem sa tešit na všetko, čo mám naplánované, napísat správy priatelom, že večer prídem.

Pozrela som sa vonku do uličky a sledovala mladý párik. Ona mala jednu z tých superkrátkých sukničiek o ktorých vždy pochybujete, či to nie je len opasok a biele tričko na ramienka. Dlhovlasá blondínka- a on na nu pozeral so zbožným pohladom a pritom napínal svaly a snažil sa vyzerat drsne. Lenčo sa k nej priblížil, ustúpila a ked sa jej pokúsil dotknút, odstrčila ho. Pohádaní? Tvárili sa, že sledujú krajinu pritom sa ticho hádali. Chcel ju objat okolo pliec, ona sa vymanila... On sa otočil ku mne, zachytil moj pohlad a usmial sa. Ked to videla, okamžite ho chytila za ruku a nahnevane ho tahal do kupé. A mne nevraživým pohladom akoby chcela povedat: Ten je môj!
Ved ja ti ho neberiem...

Sú to drobnosti, prečo milujem cestu do Prahy. Ludia, rozhovory, epizodky, dediny, mestá a nakoniec Praha- Libeň a Praha- Hlavní nádraží- Sazka aréna, panelákové sídliská, rozostavané plochy- a veže. Stovky vežičiek, strechy domčekov, uličky.

Dnes máme meškanie 25 minút. Mierne sa mi pokazili plány na večer a zajtra ma čaká celkom náročný den. Ale to mi nepokazí náladu. Za pár minút som v Prahe.

Lunapark duše

22. července 2007 v 0:20
Treba byt večne opitý. V tom je všetko. To je jediná otázka. Aby človek necítil strašlivé bremeno času, pod ktorým sa prehýbajú vaše plecia a ktorý vás tlačí k zemi, treba sa neprestajne opíjat.
Ale čím? Vínom, poéziou alebo cnostou, ako chcete, ale opíjajte sa.
A ak sa niekedy zobudíte na schodoch paláca, v zelenej tráve priekopy, v ponurej samote svojej izby a opojenie sa zmiernilo alebo zmizlo, opíjajte sa vetra, vlny, hviezdy, vtáka,hodín, všetkého, čo prchá, všetkého čo stone, všetkého, čo sa valí, všetkého, čo spieva, všetkého, čo hovorí, opýtajte sa, kolko je hodín a vietor, vlna, hviezda, vták, hodiny vám odpovedia: "Je čas opit sa! Aby ste neboli otrokmi týranými časom, opíjajte sa, opíjajte sa bez prestania! Vínom, poéziou alebo cnostou, ako chcete."

Charles Baudelaire, Parížský spleen

Mala som šestnást. Hltala som Baudelaira, Rimbauda, Ginsberga a Ferlinghettiho, Bukowského a Morgensterna. Do básní som sa vedela ponorit, bola som nahnevaná na celý svet, chcelo sa mi plakat a potom smiat a nikto- ani ja- nevedel prečo. Hocikde mimo tohoto sveta... tam chce Baudelairova duša a tam chcela aj moja. A pritom - Svet je ohromné miesto kam sa narodit- píše Ferlinghetti v Obrazoch zmiznutého sveta:

...
Ano, svet je najlepšie z miest, kde možno stvárat
také kadečo ako sú samopašné výčiny a lúbostné výčiny
a tragické výčiny kde možno spievat odtrhovačky a
inšpirovat sa a chodit si len tak a na všetko sa dívat
a ovoniavat kvety a šteklit sochy ba aj mysliet
a bozkávat sa a robit deti a nosit nohavice a kývat klobúkom
...


Mala som šestnást. Okrem čítania som písala. Vášnivo, vždy a rada. Básne, poviedky, úvahy. Napísala som knihu. Volala sa Laura. Bol to príbeh o hladaní- akési spojenie dvoch svetov- skutočného a imaginárneho- či sveta, do ktorého sa Laura dostala vdaka niekomu, koho nikto okrem nej nevidel a o kom si nebola istá kto to je. Bol to Nik.
Bolo to o prepojení života a nesmrtelnosti- a práve k Nesmrtelnosti som sa (nie úplne náhodou) nedávno dostala.

Cesta: pruh země, po kterém se chodí pěšky. Silnice se liší od cesty nejenom tím, že se po ní jezdí autem, ale že je jen čarou, která spojuje jeden bod s druhým. Silnice nemá smysl v sobě samé, smysl mají jen dva body, které spojuje. Cesta je chválou prostoru. Každý úsek cesty má smysl sám v sobě a zve nás k zastavení. Silnice je vítězným znehodnocením prostoru, který její zásluhou není nic než pouhou překážkou lidského pohybu a ztrátou času.
Předtím, než se cesty ztratily z krajiny, ztratily se z lidské duše, člověk přestal toužit jít, jít po vlastních nohách a radovat se z toho. Ani svuj život už neviděl jako cestu, nýbrž jako silnici, jako čáru, která vede od bodu k bodu, z hodnosti kapitána k hodnosti generála, z funkce manželky do funkce vdovy. Čas života se mu stal pouhou překážkou, kterou je třeba zvládat čím dál většími rychlostmi.

Milan Kundera, Nesmrtelnost

Mala som šestnást a myslela som si, že som zamilovaná

Kto len dal láske
to zlé
to nemúdre meno?
Prečo ju nenazval prosto
umieraním?

Ko Kin Šú

Myslela som si to, ale nebola to láska. Nebola to dokonca ani zamilovanost.
Bola to len zvedavost.
Obdiv. Strach. Hanblivost.
A trocha nehy.
Trápila som sa vtedy preto, lebo v šestnástich sa proste trápime- všetko vnímame inak, dvojnásobne, všetko sa nás úplne bezprostredne dotýka, všetko musíme vyriešit a zrazu nevieme ako.

Ludia majú hviezdy, ale ony neznamenajú pre všetkých to isté. Ked budeš v noci hladiet na nebo, bude sa ti zdat, akoby sa všetky hviezdy smiali, pretože ja budem bývat na jednej z nich, pretože ja sa budem na jednej z nich smiat. T y budeš mat hviezdy, ktoré sa vedia smiat. A ked sa utešíš, budeš rád, že si ma poznal.

Antoine de Saint-Exupéry, Malý princ

Mala som šestnást a plakala som. Už tretí den v kuse a nemohla som sa utíšit. Bolelo to.Ako strašne to bolelo. Cítila som ako sa mi zviera srdce a myslela som, že pukne. Tá bolest prenikala do každej časti mojho tela, nevládala som sa nadýchnut, bola som na to všetko príliš mladá a príliš nepripravená. Nevedela som nič o Smrti.
Vošiel otec a videla som, ako sa o mna bojí. Bolo mi to jedno, ja som sa už o seba nebála.
Podal mi Malého princa.
Mala som chut vyhodit ho do koša.

Množenie vecí.
Narážanie ladov.
Nežnosti, čo Zemou otrasú
Milovanie v kusej koži
úžasu.

Miroslav Válek, Zakázaná láska

Otec vždy miloval knihy. Kupoval ich, požičiaval si a nevracal, daroval, ukazoval, hromadil. A hlavne mi ich stále nosil. Niekedy len tak- To máš do svojej budúcej knižnice, ked budeš mat vlastný byt...( tak mi priniesol Tuláčika a Kláru, In watermelon Sugar, Alenku v ríši diviv, Dejiny Florencie, Životopisy Vasariho a desiatky iných) alebo povedal- Aby si mala inšpiráciu ku kresleniu s velkou knihou Leonardo da Vinci (a ja som kreslila- a vela) ale najčastejšie býva- Tu máš, prečítaj si to a potom mi povedz aké to je.
Niekedy mi prinesie knihu, nesie ju pred sebou ako cenný poklad, opatrne mi je podá a ja viem, že je to niečo zvláštne.
Naposledy to boli nádherné Shakespearove Sonety s kopiami rytín z 15. storočia na tvrdom papieri.

Ako zlý herec. ktorý na scéne
zabudol text ked prišla nanho tréma,
alebo prehnal svoje nadšenie
a zrazu zistil, že hlas v hrdle nemá,
tak i ja, plachý, zrazu nemám viet
a neviem lásku nahlas nazvat menom
zdá sa, že lásky vôbec vo mne niet-
a klesám pod nou ako pod bremenom
Nech oči za mna všetko povedia
vyslovia bez slov, čo je v srdci nové!
Ved hoci oči vraviet nevedia,
jazyk to nikdy lepšie nevypovie.

Nauč sa čítat mlčanlivé hlásky!
Očami počut- to je múdrost lásky

William Shakespeare, Sonety

Ked som si ho prečítala- Sonet XXIII, pochopila som, prečo otec tú knihu tak držal. Daniel Hevier môže byt majstrom prekladu, ale originál znel:
O learn to read what silent love hath writ
To hear with eyes belongs to love's fine wit...

To je spôsob ako sa priblížit nesmrtelnosti.

A teraz si hovorím: Aj ked to obdobie bolo pekné, milé, romantické, búrlivé, plné kriku a hádiek, plné slz a vášní, som rada, že už nemám šestnást.
Moja Laura stále leží zviazaná v skrinke, spomienka, ale dnes ničnehovoriaca. Nič mi nepripomína. Zvláštne?
Spomienky zostali uchované inak.
A smrt mi už nepripadá ako tá najhoršia vec na svete. Ani zdaleka.

Zabúdaš, o čo sa my tu deň čo deň usilujeme? Ak naše priatelstvo závisí od priestoru a času, potom ho zničíme vo chvíli, ked prelomíme bariéry pristoru a času! ked prekonáme priestor, zostane nám predsa večné TU. A ak prekonáme aj čas, ocitneme sa vo večnom TERAZ. A my sa tu uprostred TU a TERAZ iste nejedenkrát stretneme, tým som si úplne istý.

Richard Bach, Jonathan Livingston Seagull



A nakoniec súkromné PS:

Ať tomu bylo jakkoli, ten stud, i když byl jen zdáním studu, i když byl jen vzpomínkou na zdání studu, ten stud byl zde, byl s nimi v malém hotelovém pokoji, omamoval je svou magií a dával všemu smysl.

Na golfe

21. července 2007 v 22:21
1.Golf


V jednom z bulvárných plátkov, ktoré sa u nás doma vdaka mojej tete každý víkend hromadia, som čítala článok o výletoch do vesmíru.
Dolárových miliardárov, ktorí si ich donedávna mohli ako jediní dovolit, je len pár. Ale postupom času cena klesá a po mierne náročnom tréningu a zaplatení príslušnej (a samozrejme ceste za hranice atmosféry primeranej) ceny si môžu Zem pozriet z okienka kozmickej lode aj dolároví milionári. A tých nie je málo- je ich presnejšie povedané okolo 20 miliónov.
To je štyrikrát tolko ako počet obyvatelov mojho rodného štátu( ale kedže som posledný údaj o počte obyvatelov Slovenska získala v piatej triede, môže byt mierne neaktuálny a prehnaný:)

A dnes som mala možnost na chvílu nahliadnut do sveta slovenskej smotánky, tých, ktorí majú čas a peniaze zaplatit si členstvo v podtatranskom golfovom klube, investovat do výbavy a nezabúdajme na štýlové golfové oblečenie.
Farmaceutické spoločnosti bežne svoje ovečky(v tomto prípade mojho otca-onkológa a jehokolegov) aj s rodinami pozývajú na spoločenské zábavky vrátane tohto krásneho športu (okrem toho som sa napríklad dozvedela že existuje Medzinárodná asociácia praktickej strelby- zdôraznujem- praktickej strelby:)
A tak sme v zostave- môj otec a jeho dvaja kolegovia viac- menej s rodinami a dvaja krásne opálení mladí firemníci vyrazili do Golfového Klubu vo Velkej Lomnici s naozaj pôsobivým výhladom na Tatry. (hotel )
Existujú ludia, ktorí sa prvý krát postavia na trávnik, ukáže sa im, ako to správne chytit, ako to správne odpálit a im to proste ide. Tieto prirodzené talenty začnú trénovat a potom vyhrávajú jedna radost.
Ja medzi nich nepatrím. Dostala som do ruky golfovú palicu a žetóny na loptičky a spolu s piatimi nie celkom profesionálnymi trénermi golfu som vyšla na Driving range. Naučila som sa techniku teoreticky- ale aj pri správnom posoji, správnom vystretí rúk a správnom švihu sa mi podarilo trafit loptičku jedenkrát z piatich pokusov a moj osobný rekord bol 50 metrov. Stále ked loptička vyletela do vzduchu, skákala som nadšením. So špotrovým nasadením som si išla po další košík loptičiek a stále som hlboko presvedčená, že keby som sa tomu venovala pravidelne, mohla by som byt fakt dobrá.
Putting green- čo je tá fyzicky menej náročná čast, ked nejde o poriadny švih, ale o sústredenie a trafenie sa do tej správnej jamky- mi trochu pripomínal minigolf, ale ked som potom unavená sedela na trávičke a pozerala som sa na obrovský- a musím povedat že fakt dokonale upravený areál- hovorila som- toto je tá tatranská pohoda...
2.Hotel
Hotel International je vytvorený presne na efekt a ku golfovému ihrisku sa hodí. Luxusné izby, bazénik, fitnes, sauna, masáže atd atd, ved to poznáme... nebývala som tam, štandard služieb neposúdim. O čom som si však utvorila názor, je reštaurácia.
Aby som dodala, v okolí a nielen v okolí známa tým, že sa v nej pivo čapuje strašne dlho.
Dlho je relatívny pojem ale poviem vám, nikdy som neverila, že jedna časníčka môže pivo čapovat trištvrte hodiny! Presne 43 minút! V duchu som dakovala za môj grepový džús a minerálku a že dnes šoférujem ja. (A Jakube, áno, môžeš sa opät zasmiat- šoférovala som-)
Budem velmi tvrdá kritička- nikdy nechodte do hotela International na večeru ak nemáte obrovskú trpezlivost (minimálne tri hodiny času) alebo velmi dobrú spoločnost, pri ktorej si čas neuvedomujete.
Príprava všetkého- nielen piva- trvala značnú dobu a ked si letné horúčavy vybrali daň v podobe prudkej letnej búrky (pp ) a blesky vybili prúd, otec sa začal strachovat, či sa dnes dočká svojho klokanieho ragú... Brat rezignoval a objednal si dalšie pivo- ale kedže nanho čakal dalšiu hodinu, hlad mu značne zhoršil náladu. Ja som si vybrala dobre- myslím že prosciutto s parmezánom, grilovaný baklažán s mozzerelou a zeleninou e opečenými žemličkami e espresso s mliekom mi chut nepokazia nikdy.
Ale napriek chutnému jedlu vám ešte raz hovorím: Nechodte tam! Obsluha hostí prakticky ignoruje, nevidela som ani jeden úsmev a ani to pivo nebolo správne vychladené, nehovoriac o obmedzenom výbere a premrštených cenách.
Lutujem, ked raz vzdám právo a stanem sa novinárkou, všetky reštaurácie si v mojej kritickj rubrike nemilosrdne podám.
3.Večera
Napriek tomu bola večera velmi príjemná. Mala som tam tých správnych ludí.
Takže- hlavní protagonisti pogolfovej večere:
Moj braček (ktorý mal za sebou druhú jazdu v autoškole a tešil sa na večer, ked mal íst do baru s kamarátmi a preto chcel čo najrýchlejšie dojest, dopit a elegantne sa vytratit), otec( lekár), Majo (lekár), Marika (lekárka), Marek (Marikin synovec), Tomáš (opálený svalovec z farmaceutickej firmy) a Lucka (opálená modelka z farmaceutickej firmy) a ja.
A ja sa vám pokúsim načrtnút aspon úlomok našej debaty, aby ste pochopili, prečo bol moj golfový den taký fajn.
Brat: Idem večer s niekým vonku.
Ja: S kým?
Brat: Neviem, ale je piatok, určite s niekým...
Ja: Pod radšej domov.. dáme si miešaný drink...
Brat: Zbláznila si sa? Ved ty si---- sestra.
Majo: Prineste mi prosím ešte jedno velké pivo...
Marika: Mne malé...
Brat: Sestra?
Ja: Hm....
Brat: Poznáš ten vtip?
Ja: Nemám chut na žiadne vtipy...
Brat: Vieš- ten o tatranských horolezcoch... že aký je najčastejší úraz tatranských horolezcov? Pád z barovej stoličky...
Lucka: Tá búrka vonku je strašná...Pozri na tie blesky.
Tomáš: Hovoríte o bare? Mám známeho, ten raz išiel do baru a domov sa vrátil až po troch dnoch.
Otec: A bol už vtedy ženatý?
Majo: Moj známy na vysokej škole bol známy takými úletmi...
Otec: A bol už vtedy ženatý?
Lucka: Ked ja sa fakt bojím búrky. Určite ma dnes bude prenasledovat až do Banskej Bystrice, pozrite ako nebezpečne postupuje...
Majo: Raz mu žena dala 5000 korún a poslala ho poslat chladničku...
Brat: Aký je dnes den?
Marika: Páni, kde sú tie časy, ked som ja nevedela aký je den, ja to mám teraz všetko odpočítané, ja presne viem, kedy je piatoček a kedy sa blíži pondelisko...
Majo: Dala mu 5000 korún a on sa vrátil o týžden...
Otec: ...a povedal jej: Chladničku nemali, ale mám ešte zvyšok tej slivovice.... (smeje sa)
Lucka: Ten šalát je výborný, chceš ochutnat, Tomáš?
Majo: Nie nie, ked mal v ruke prachy, išiel samozrejme do krčmy a ked si s kamarátom dali pár panákov, rozhodli sa že budú cestovat, tak nasadli na vlak do Prahy, zobudili sa v Pardubiciach, tak vystúpili a že nie sú v Prahe zistili až na tretí den...
Lucka: Aspon mali výlet.
Brat: Kde je to pivo?
Tomáš: Možno ho vyrábajú...
Otec: To skor filtrujú a nechajú kvapkat do pohára ako infúziu... Zuzi, poznáš ten vtip?
Ja: Nemám náladu na vtipy...
Otec: Pane doktore, na tuhle nemoc exitují jenom dva léky- bohužel ani jeden z nich není účinný...
Brat: Ako to súvisí s mojim pivom?
Majo: Moj známy mal maniodepresívnu poruchu a ked sa v jednom zo svojich stavov opil, cestoval... ale nie do Prahy, ale do Afriky a dalej...
Otec: A nevolal sa Milan Holub?
Lucka: smiech
Tomáš: smiech
Brat: Tak kde je to pivo?
Tomáš: Ked som studoval veterinu, stalo sa mi že tá profesorka na skúške zaspala- asi mala za sebou náročnú službu...
Brat: Pôrod kravy... alebo vola...
Otec: Mne sa stalo že som na skúške zaspal ja...
Tomáš: Na vlastnej skúške zaspíš?
Otec: Bolo to tak, že....
Ale vtipné historky mojho otca si snád nechám do iného článku, myslím že toto ako názorná ukážka stačilo...
Bola som z nich tak fascinovaná, že som sa zapojila len zriedka. Marek pre istotu nepovedal ani slovo. Ved predsa- mal len trinást a ked pivo neprichádzalo príliš dlho, humor sa začal posúvat do obrátok- hlavne na účet chudáka klokana, ktorý sa premenil v otcove a Tomášove klokanie ragú- interpreti pozabudli, že pri stole sedí malý chlapec.
Ale Mareka musím pochválit: Golf z nás hral najlepšie...

4.Dúha
Ked sme okolo pol deviatej vyšli z hotela, zostali sme všetci stát na schodoch v nemom úžase a myslím, že v tej chvíli bol každý istým spôsobom hrdý že je spod Tatier.
Slniečko zapadalo a ožiarilo vrcholce hôr- masívov, ktoré boli po búrke strašidelne modré a akoby sa na nás cerili ostré skaliská. nebo nad nimi bolo jasné, zlaté a presvetlené lúčmi slnka- na druhej strane- presne nad golfovým ihriskom sedel obrovský čierny mrak a na nom- akoby nám posielala svoje farby so širokým objatím- svietila dúha. Dúha dokonalá- oblúk všetkých farieb ako ju kreslia prváci na výtvarnej výchove.
Zatajila som dych a povedala som si- takmer dokonalé.
5. Blue Curacao
Pozitívne zistenie- viem šoférovat aj v daždi.
Negatívne- stále neviem cúvat do dvora.
Vošla som dnu, dala Yogimu pusu na dobrú noc a vyšla hore. Mamina pozerala tretiu čast policajnej akadémie a vyzerala po dni, ked od nás mala úplný pokoj, velmi spokojne. Sadla som si k nej... V Americe se nekecá.... zavelila policajtka...
O chvílu prišiel otec a v ruke mal dva poháre s tyrkysovomodrým miešaným nápojom.
Vivat Blue Curacao! Vivat golf!






Pozn. Z golfu mám nádherné fotky, bohužial, tento server nie je schopný ich zverejnit, pretože presahujú jeho limit 250kb na fotku, ak by mi chcel nejaký technický typ poradit, ako na to, každú radu prijmem...

Úsmev prosím

19. července 2007 v 23:20

9 dní

18. července 2007 v 21:18
Ved to vôbec nie je dlhá doba, či je?
A predsa sa mi zdá, že som tu už príliš dlho, že je najvyšší čas íst. Ale kam?

Mám sa vrátit do Prahy? Za ludmi, do mesta, vyriešit zložité vztahy alebo ich nechat len tak rozpustit ich v horúčave mesta, zahodit problémy na chodník pod nohy tisíckam turistov? Rozprávat, mlčat, volat, nevolat? Je to vhodné? Je to správne? Neviem. Znova neviem. Nemám rada, ked proste neviem, ked som v tej neistote, lepšie sú pre mna aj zlé správy, ked aspon viem, na čom som, ale neviem nenávidím.

Neviem, prečo mi voláš, Peto, neviem, či verit tomu, čo hovoríš, neviem, či to myslíš vážne.
Neviem, Zuzi, neviem, ako vonku z našej situácie, neviem, či sa to skončí dobre.
A neviem, Hani, prečo si zrazu udržuješ taký odstup...
Neviem, kedy si nájdem čas na drink, Tomáš...
A nakoniec ty- pri tebe neviem dokonca ani či ti môžem napísat, či blikanie icq nie je až príliš hlučné. Neviem, či môžem zavolat, či príst alebo skôr odíst...

Pred pár mesiami mi otec povedal ( a otec je lekár), že mám sklony k drogovej závislosti pretože stále potrebujem nejaké zážitky, nejaké vzrušenie, že sa proste neviem nudit, že neviem oddychovat.
Prinútil ma vtedy sediet dve hodiny pred nejakým blbým filmom na slovenskej televízii, čo bola pre mna hrozná muka, kedže ideálna dlžka akéhokolvek programu je pre mna 20 minút a potom sa začnem nudit.
Mamina( tiež lekárka) mi povedala, že príliš rozmýšlam, že rozmýšlat nie je moc zdravé...
Obaja mali pravdu.
A predsa- ked som doma, premýšlam nad tým, čo by som mohla podniknút aby som sa nemusela len tak nudit, rozmýšlam a nič dobré z mojich myšlienok nevzíde. Asi dlhší pobyt vo vysokohorskom prostredí neprospieva mojmu zdraviu. Mení ma tu na iného človeka, ale tým človekom nechcem byt.

Asi potrebujem stres, potrebujem zhon a občas potrebujem chciet byt večer sama.
Ale hlavne potrebujem vás. Strašne mi chýbate. Všetci.
Takže sa vraciam do Prahy. V pondelok.

Cesta tam a zase zpátky

16. července 2007 v 0:08
Tak s pohárom vína v ruke pri Buena Vista Social Club po troj- a troj- hodinovej ceste autom v 35- stupnových teplotách skoro-bez-klímy zo severu na juh Slovenska- cesta tam a zase zpátky, som tu zas pri počítači, ktorý sa v poslednom čase stal mojím jediným spojením s "civilizovaným svetom". (nič proti Lučivnej, rodičia, viete, že domov sa vždy rada vraciam:)

Milujem
cestovanie, ked možem sledovat krajinu meniacu sa pred mojimi očami, mestá a dediny, stromy, lesy, zlaté polia a záplavy slnečníc. O to vačší paradox je, že v podstate mám panický strach z rýchlej jazdy autom. Vždy sa plazím pod sedadlo ked vyberáne dlhé zákruty do kopca a podo mnou je len tá hrozná priepast a za útes nevidím, krčovito sa držím opierky ked otec predbieha v stošestdesiatke na dialnici, dostávam infarkt ked sa prudko pribrzdí a s každou dierou sa moj žalúdok cíti horšie.

Ja sama som velmi zlý šofér. Vodičák som spravila až na druhý pokus(nebola som schopná súčasne sledovat horizontálne a vertikálne značky, nevedela som sa pohnút do kopca, to, že auto má bočné zrkadlá, som zistila príliš neskoro a podobné banality:). ked som ho konečne držala v ruke s vítazoslavným pohladom, obaja inštruktori ma objali a doniesli mi velkú čokoládu... Stále ked prídem domov domov, snažím sa jazdit čo najviac, ale stále sa neskutočne bojím, robím blbosti, mierne to mnou trhá, motor mi hučí, ked sa rozbieham a raz som skoro nabúrala auto na parkovisku pri Tescu.

Ale spät k mojej ceste.

Dnes padol teplotný rekord nielen v Klementinu(34,6 stupna) a v Poprade(30,5 stupna), ale nepochybne aj v cieli našej cesty... je to dedinka na juhozápade Slovenska, kde žijú moji druhí starí rodičia- v tomto článku však radšej vynechám všetky vtipy o svokrách ktoré presne sedia na moju mamku a otcovu mamu...- a bolo tak teplo že sa všetky mačky skryli do pivnice, ludia si so sebou nosili dvojlitrové flaše vody a tričká si uviazali okolo hlavy ako turban, jediné, čo bolo na stoloch v záhradkách, bolo pivo a aj to mizlo závratnou rýchlostou, a brat navrhoval, že by som si pre potešenie miestnych futbalistov mala to mokré ružové tričko radšej vyzliect.
Chodila som po záhrade a oberala hrozno, broskyne a kukurice, černice a maliny, pila jablčnú štavu, stará mama ma zapriahla do varenia (to bol pre mna aj pre nu mierny šok, pre každú svojim sposobom- ale potom ma uistila, že sa nemám bát, že sa to možno naučím, ked budem mat vlastnú rodinu:) Na ihrisku hrala živá hudba a za 20 korún sa dal kúpit lístok do tomboly, kde hlavnou cenou bola basa slivovice.
V bratovi(žial, nie vo mne...) som objavila rodinné sklony, ked tri hodiny nepretržite zabával moje tri malé sesternice, vozil ich na chrbte, hádzal im loptičku, nechal ich vyhrat v minitenise a prezliekol sa za strašidlo a potom ich povýšil z princezničiek na královny a slávnostne im odovzdal korunku.
Pripomínalo mi to tie knihy, kde sa najväčší dôraz kladie na krásnu prírodnú scenériu a motívy z dedinského života, portréty jednoduchých ludí, každodennost...

Preto musím žit v meste. Asi som ním tak trochu skazená ale zároven by som nemohla pripustit aby sa TOTO- hoci je to svojím spôsobom nádherné- stalo niečím, čo si nebudem vážit, nejakou rutinou, aby to pre mna zovšednelo. Musím zostat v meste. A moje detičky budú chodit na prázdniny k babičke na vidiek, či už na juh alebo na sever- ale len na prázdniny, a viem že sa budú tešit na vonu práve sa variaceho jahodového džemu a pečených buchiet, na psa a mačku a obrovskú záhradu. Nech toto nikdy nie je len obyčajné.

Ale den sa blíži ku koncu, vlastne sú už dve minúty po polnoci, víno došlo a mna začína dost štípat ten spálený dekolt. La Charanga dohráva a ja si asi pustím niečo na sladký spánok, hoci som tak unavená, že mi hlava padá na monitor...Tak si prajem dobrú noc...

Sex a...

14. července 2007 v 22:47
Je znýmych tisíc spôsobov raňajok s blízkou osobou
Vždy podľa toho čo sa dialo predtým

Raňajky priamo v posteli -V posteli dvaja dospelí
A doma čaká žena, muž a deti

Priskoré rano preverí následky nočnej nevery
Či láska ďalej trvá a či mizne

Len dva tri letmé pohľady...Kto koho skorej pohladí
A ako prvý ranný dotyk vyznie

Niekedy vyznie rozvážne, niekedy skĺzne do vášne
A ranná vášeň nemá konca kraja

V šáločke káva dopitá nikto sa teraz nepýta
Kedy sa koná nutný návrat z raja...
Keby sa tak naozaj dalo len tak príst do kaviarne, sadnút si k nemu a povedat mu:
-Už dlhší čas ta sledujem. Ty ma nepoznáš ale ja som sa do teba zamilovala a myslím že by sme mali žit spolu. Mám len jednu podmienku- počas nášho súžitia sa do mna musíš zamilovat...
A on by povedal:
-Už sa stalo...
Konečne som si pozrela film Sex a Lucía.
Carlos: This really isn't an island.
Lucía: It isn't?
Carlos: It's a giant lid. A floating piece of earth. Like a raft.
Lucía: But it isn't moving.
Carlos: People get dizzy here during high tide. And no one knows why.
Lucía: Except you.
Carlos: I've dived underneath the whole island. It's totally hollow. Thousands of caves, but nothing else. Not a single rock connects it to the sea floor.
V istej časti to bolo velmi pravdivé. Nemyslím celý film vo všetkých jeho krásnych absurditách.
Myslím sex.
Je tak lahké dostat niekoho do postele, problém je v tom, že vačšina z nás v tej posteli len tak niekoho nechce. Chce tam Niekoho konkrétneho.
Aby to stálo zato. Aby tam bola tá vášeň...
Hlavne ked príde leto, zdá sa mi, že by chlapi spravili s povedali snád všetko aby ...
Spomínam si na niektoré pokusy a musím sa pousmiat:
Na ostrove:
-Wait, we cannot do that.
-Why not?
-Because I don´t know you, I´ve just met you two hours ago.
-Oh, common...... can´t you enjoy your holiday? When you were dancing, you were so hot...
- And my roommate will be here in few minutes.
-Doesn´t matter, we make it quickly...
-Wait.....
-What again? You don´t like me?
-Tell me, do you have girlfriend?
-Aaaa... in Italia? Sí, si chiama Gabriela, vuoi vedere la foto?
-...
-What again? Common...
(poslala som ho pekne naspat do San Marina- Gabrielu si vzal, maily mi píše doteraz:)
V mori:
Sono cantatore. I sing. Se vuoi, ti posso cantare una bellissima serenada- vieni qua, acqua e grandissima- i sing you a serenade, come in the water...
(nie som blbá, chlape...)
Vo vlaku:
Sono fisioterapista... un massagio?
(ale no, vo vlaku? ved si sprievodca... aspon sa z toho stala vtipná historka)
Na Malte:
You know, there are two types of guys on the beach- sharks and Nemos- the bad ones and the good ones.
Sharks characteristics: They are handsome, muscled, with shining smile, they come to you on the beach and invite you for an ice- cream or una birra- but they want just three things- sex sex sex. Be careful when one reaches you, they will never call you again.. when you sense a shark, you better swim off, babe..
Nemos are different- now look at me, I am a typical Nemo- nice, harmless, i just want to spend my time with you without any side intentions, I am your pure friend...
(a do uška mi pošepol: However, I can do perfect shark massages- want to taste one?)

na pláži:
-Your eyes--- I could die for them.. your eyes are so beautiful that I could drawn in them, I can see fantastic worlds in them, I would give you anything you want for just one look... never put the eyeglasses on---
You really have naughty eyes.
(povedal mi že má obchod, vysvitlo, že je to palacinkáren nedaleko. Ked sa krátko nato vyspal s mojou kamarátkou Španielkou, dostávali sme všetky palacinky zadarmo. Zistila som, že je to celkom fajn chlap, stali sme sa dobrými kamarátmi, o pár týždnov sa stretneme. Carmen mala zlomené srdiečko ked od neho odchádzala...)
Po tretom rande:
Víš, já bych měl takový vylepšovák...
Po hodine sms: i po dlouhe ceste zpatky na kolej musim porad myslet na ten vylepsovak.snad te zitra presvedcim.dobrou.
(nepresvedčil)
Ráno:
Dakujem, dakujem, dakujem!!!
(a musím povedat- hm, áno--- to bolo fakt dobré...)

Na druhej strane- niekedy vyslovene viete, že by ste nemali, že je to neprípustné a nesprávne, ale nemožete si pomoct, premože vás to a vy sa tomu úplne poddáte. Vtedy je to zvyčajne najlepšie.
To aspon hovorí Lucía:)
Vtedy by som si priala utiect na ostrov ako ona, byt tam len so slnkom a dostat úpal a nenávidiet vodu. Ale tu žiadny ostrov nie je a utekat nemá zmysel. Nedá sa nič robit. Nič.
Okrem toho, mne sa to tu celkom páči, tak ako to je...
Ved- ked príde niečo nové, čo si ešte neskúšal, musíš to vyskúšat aby si zistil, aké to je.
Nakoniec- ako spieva Peter Lipa- Slzy sú len slaná voda a srdce je len sval...
www.supermusic.sk/skupina.php?idpiesne=104039&sid=

Romantička

12. července 2007 v 22:48
Nerozumiem tomu, prečo si niektorí ludia myslia, že som potvora, klamárka, beštia atd… používajú aj iné mená- skeptik, racionalista, že mám všetko dopredu pripravené a premyslené a vypočítané priamo na efekt.

A pritom taká nie som.

Myslím si, že v postate som romantička. Áno, kludne sa teraz zasmejte, kritici moji, áno, Jakube, viem, čo si teraz myslíš a áno, Ondro, ten vonkajší dojem niekedy nie je všetko.

Dnes som si povedala, že je čas na zmenu, strhla som zo steny všetko, čo na nej viselo, veci zo stola, kresiel, skrín a postele som pohádzala na jednu kopu a rozhodla som sa, že to prestavím. Hral mi k tomu jemný jazz… s tažkým srdiečkom som strhávala kvietok, ktorý mi vystrihla moja prvá láska. Fotku mna a mojich najlepších kamarátov zo strednej školy, ktorú sme si urobili po flaši lacného vína na koncerte Backwards( hrali hudbu Beatles) som proste nemohla strhnút. Máme na nej všetci dlhé vlasy a hipisácke šatky, volné batikované tričká a štastný výraz. Ked sa zamyslím, kde sme dnes, nechce sa mi verit, že sú to tí istí ludia.

Zmenili sme sa, ale tá podstata zostane. Básne už síce nepíšem, ale rada si ich prečítam, stále milujem film Zoznámte sa, Joe Black a dostávam pri nom chut na arašidové maslo, stále kreslím a ked kreslím, rozmýšlam akí tí ludia sú či boli, stále nenápadne počúvam cudzie konverzácie a stále sa usmejem ked vidím pri Břevnovskom kláštore na lavičke párik dochodcov a dedko dá babičke pusu na líce a pritisne si ju k sebe.. aj po tolkých rokoch...( a dúfam, že to nie je zostarnutý rocker, ktorý po bláznivých aférkách konečne na stoosemdesiaty pokus našiel tú pravú a v sedemdesiatke usúdil že je čas sa usadit:)

Stále milujem ked sa možem stratit v pražských uličkách, v zime si kúpit pečené gaštany a potom sa o ne s niekým podelit, žasnem nad strechami osvetlenými západom slnka a mám rada aj jeho východ- ale iba ked ho možem sledovat s niekým, s kým som strávila dlhú noc- tak dlhú, že sme zabudli íst spat a to slniečko nás len prekvapí.

Mám rada vonu kávy- ráno, poobede aj večer -a rozpustenú čokoládu. Pamatám sa, že ked som bola mladšia, dokonca som si v zime uložila celú tabulku na radiátor a potom som mala čokoládové prsty. A škorica je pre mna úplné afrodiziakum...

Rada cestujem pretože to znamená šancu spoznat nových ludí a vidiet nové mestá, šanca zas niekomu povedat: Prepáčte, som trochu stratená, neporadili by ste mi..., dostat zadarmo tulipán v Amsterdame, povozit sa na vaporette v Benátkach, dat si lázenskú oplatku (pre zmenu po celodennom pivnom režime)na filmovom festivale v Karlových Varoch alebo sútažit v jedení praclíkov v Biergarten v Mníchove..

Nepomožem si- rada len tak ležím pod dekou s dobrou knihou, rada sa občas aj nudím a vo filme chcem vždy štastný koniec.

A čo je najdoležitejšie- verím v lásku.
Ale o tom inokedy.

Druhý den

11. července 2007 v 23:25
Prežila som to. Druhý den doma.
Nečakala som že už dnes budem písat další článok, ale tento blog má niečo do seba, hlavne ak vás zrazu vytrhnú zo sveta zábavy, ludí, klubov, ruchu a života a z minúty na minútu sa bez mihnutia oka ocitnete tu- v malej dedinke kde posledný autobus jazdí o pol jedenástej, o jednej v noci sa zhasnú všetky pouličné svetlá a vy možete zostat vo svojom kútiku pri svetle lampičky a viete že aj ked v noci náhodou zabreše pes, nie je to kvoli zlodejovi- čo by tu aj robil?- ale kvoli tomu že sa mu sníval zlý sen.
Stále ked tu prídem, čakám kedy mi prestane tak velmi chýbat to, na čo som bola zvyknutá celý rok a ked si začínam zvykat, zas odchádzam. Viem, že ani tentoraz nevydržím dlho. Niežeby som nemala rada rodičov, niežeby mi doma nebolo dobre... len tu už nebývam. Len už patrím niekam inam. A oni to vedia tiež.
Idem sa pustit do Nesmrtelnosti ako som (si) slúbila...

Jesenná láska

10. července 2007 v 22:29
Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý od srdca k srdcu kluše.
Pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké
chcel by mať jedno pre seba, je mu jedno aké.
Možno, že iba obrázok, možno tôňu iba.

No pred cieľom sa zastaví. Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa.
Bola to láska? Sklamanie?Aj láska bola hlúpa,
že chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.

Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca.
No máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto,
len jeseň, tá vie o všetkom a jeseň nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju.
Túžieval, čakal, dočkal sa. Odišla. Nepozná ju.

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.
Je asi zvláštne písat v lete o jesennej láske, nie? Len som otvorila skrinu a bola tam- kniha Miroslav Válek-Básne a v nej záložka. Viem, že toto bola na strednej moja oblúbená básen. Nikdy som ju nikomu nepovedala. Škoda. Niektoré veci by sa nemali len tak stratit.

Cesta z Prahy

10. července 2007 v 19:21
Praha bude pre mna vždy mestom, do ktorého ked prichádzam, začne mi bit srdiečko a pri lúčoch zapadajúceho slnka sa vždy musím usmiat. A ked odchádzam- tento moment sa vždy snažím obmedzit na čo najmenší počet- pozerám sa na jej veže a strechy, na panelákové sídliská a auta v kolóne predo mnou na D1 a podvedomky viem, že tu sa vrátim, že Praha je miesto, kde chcem zostat,.kde chcem žit...
Ale nie teraz. Tentokrát som si zbalila veci- a nebolo ich málo- naložila som ich na bračeka a vydala som sa na cestu- na cestu, kde bude Praha len jedným z miest, kde sa vrátim na občasnú návštevu. Vlastne od septembra bude mojou stálou adresou Roma, Italia.
Ale dnes som doma doma. So sesternicou sme si zvykli používat toto slovo dvakrát, aby sme odlíšili doma- v Prahe od doma doma- pod Tatrami. A kde sme dnes? Ona za velkou mlákou v New Yorku, mna očakáva Bella Italia a ja očakávam ju a mne sa doma doma stane domovom na pár týždnov.
Včera večer som cestovala z Prahy, plná dojmov nielen z toho čo bezprostredne predchádzalo, ale z celého roka, ktorý bol nezabudnutelný a doteraz lutujem, že som si blog nezaložila už pred dvanástimi mesiacmi. Ked bude nasledujúci rok aspon tak zaujímavý, vášnivý, krásny, štastný a smutný, tak plný nových tvárí, výziev, situácii, tak bláznivý a dojímavý ako ten predchádzajúci, mám sa na čo tešit. Toto a milion iných vecí mi preblesklo hlavou ked som si v autobuse z mojej Prahy uložila hlavu na vankúšik a mala som pocit že sa niečo končí. Že je to začiatok akéhosi prechodného obdobia s názvom leto pred úplne novou etapou- a predsa cítim že sa niečo v Prahe ešte neskončilo a že sa vrátim skor ako si myslím.
Otec ma čakal na stanici ale o tej štvrtej ráno- čo je pre mna čas fázy REM spánku- som nebola schopná ani dat mu pusu a neprebudil ma ani ladový horský vzduch, proste som sa doma zvalila do manželskej postele mojich rodičov, ktorí šli do práce, pretože som nebola schopná dojst do svojej izby na poschodí. A spala som do pol tretej. Pred dvami dnami mi na ICQ blikala správa, že prespím polku života. Ale dnes mi to bolo úplne jedno.