Cesta tam a zase zpátky

16. července 2007 v 0:08
Tak s pohárom vína v ruke pri Buena Vista Social Club po troj- a troj- hodinovej ceste autom v 35- stupnových teplotách skoro-bez-klímy zo severu na juh Slovenska- cesta tam a zase zpátky, som tu zas pri počítači, ktorý sa v poslednom čase stal mojím jediným spojením s "civilizovaným svetom". (nič proti Lučivnej, rodičia, viete, že domov sa vždy rada vraciam:)

Milujem
cestovanie, ked možem sledovat krajinu meniacu sa pred mojimi očami, mestá a dediny, stromy, lesy, zlaté polia a záplavy slnečníc. O to vačší paradox je, že v podstate mám panický strach z rýchlej jazdy autom. Vždy sa plazím pod sedadlo ked vyberáne dlhé zákruty do kopca a podo mnou je len tá hrozná priepast a za útes nevidím, krčovito sa držím opierky ked otec predbieha v stošestdesiatke na dialnici, dostávam infarkt ked sa prudko pribrzdí a s každou dierou sa moj žalúdok cíti horšie.

Ja sama som velmi zlý šofér. Vodičák som spravila až na druhý pokus(nebola som schopná súčasne sledovat horizontálne a vertikálne značky, nevedela som sa pohnút do kopca, to, že auto má bočné zrkadlá, som zistila príliš neskoro a podobné banality:). ked som ho konečne držala v ruke s vítazoslavným pohladom, obaja inštruktori ma objali a doniesli mi velkú čokoládu... Stále ked prídem domov domov, snažím sa jazdit čo najviac, ale stále sa neskutočne bojím, robím blbosti, mierne to mnou trhá, motor mi hučí, ked sa rozbieham a raz som skoro nabúrala auto na parkovisku pri Tescu.

Ale spät k mojej ceste.

Dnes padol teplotný rekord nielen v Klementinu(34,6 stupna) a v Poprade(30,5 stupna), ale nepochybne aj v cieli našej cesty... je to dedinka na juhozápade Slovenska, kde žijú moji druhí starí rodičia- v tomto článku však radšej vynechám všetky vtipy o svokrách ktoré presne sedia na moju mamku a otcovu mamu...- a bolo tak teplo že sa všetky mačky skryli do pivnice, ludia si so sebou nosili dvojlitrové flaše vody a tričká si uviazali okolo hlavy ako turban, jediné, čo bolo na stoloch v záhradkách, bolo pivo a aj to mizlo závratnou rýchlostou, a brat navrhoval, že by som si pre potešenie miestnych futbalistov mala to mokré ružové tričko radšej vyzliect.
Chodila som po záhrade a oberala hrozno, broskyne a kukurice, černice a maliny, pila jablčnú štavu, stará mama ma zapriahla do varenia (to bol pre mna aj pre nu mierny šok, pre každú svojim sposobom- ale potom ma uistila, že sa nemám bát, že sa to možno naučím, ked budem mat vlastnú rodinu:) Na ihrisku hrala živá hudba a za 20 korún sa dal kúpit lístok do tomboly, kde hlavnou cenou bola basa slivovice.
V bratovi(žial, nie vo mne...) som objavila rodinné sklony, ked tri hodiny nepretržite zabával moje tri malé sesternice, vozil ich na chrbte, hádzal im loptičku, nechal ich vyhrat v minitenise a prezliekol sa za strašidlo a potom ich povýšil z princezničiek na královny a slávnostne im odovzdal korunku.
Pripomínalo mi to tie knihy, kde sa najväčší dôraz kladie na krásnu prírodnú scenériu a motívy z dedinského života, portréty jednoduchých ludí, každodennost...

Preto musím žit v meste. Asi som ním tak trochu skazená ale zároven by som nemohla pripustit aby sa TOTO- hoci je to svojím spôsobom nádherné- stalo niečím, čo si nebudem vážit, nejakou rutinou, aby to pre mna zovšednelo. Musím zostat v meste. A moje detičky budú chodit na prázdniny k babičke na vidiek, či už na juh alebo na sever- ale len na prázdniny, a viem že sa budú tešit na vonu práve sa variaceho jahodového džemu a pečených buchiet, na psa a mačku a obrovskú záhradu. Nech toto nikdy nie je len obyčajné.

Ale den sa blíži ku koncu, vlastne sú už dve minúty po polnoci, víno došlo a mna začína dost štípat ten spálený dekolt. La Charanga dohráva a ja si asi pustím niečo na sladký spánok, hoci som tak unavená, že mi hlava padá na monitor...Tak si prajem dobrú noc...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama