Srpen 2007

Keď je život raritou

28. srpna 2007 v 22:44
Dnes som si ako obvykle hneď po zapnutí internetu prečítala správy a zaujal ma titulok: V pondělí na silnicích nikdo nezemřel, za prázdniny poprvé
Akoby bolo to, že vôbec prežijeme našu cestu do práce alebo na dovolenku, nejakou kuriozitou, niečo, čo bude tlustými písmenkami na titulnej strane dnešných novín.
Akoby sa aspoň jedna smrť na cestách za deň očakávala- jak sme si len v pondelok dovolili vymknúť sa štatistike?

Včera sme s otcom kráčali k nášmu autu- boli sme si predtým posedieť na káve a rozprávali sme sa- len tak. Zatialčo ja som automaticky vykročila na prechod pre chodcov, ako to bežne robievam v Prahe( v predpoklade že chápaví šoféri zastanú), on ma zadržal a hovorí: Pozor, Zuzi! Tu keď máš pred sebou prechod, musíš čakať kým prejdú. Oni ti nezastavia... A naozaj nezastavili. Cítila som sa naivne. A ako v cudzom meste. V ohrození.

Podľa všetkých tabuliek a výskumov je najbezpečnejším dopravným prostriedkom lietadlo. A predsa- existujú tisícky ludí, ktorí majú panický strach z lietadla, pri štarte a pristávaní dostávajú kŕče a niektorí radšej strávia hodiny na trajektoch a lodiach akoby mali podstúpiť jeden let.
Jazda autom je v porovnaní s tým tak stokrát nebezpečnejší šport.
Preto sa pýtam: Koľko ludí sa tak bojí cestovania autom, že by doň ani nesadlo?
A pritom je niečo fascinujúce, že jediný deň z celých prázdnin prebehol bez nehôd. Ach pardon, nehody boli- tabulka hovorí 7 ťažko a 70 ľahko zranených- hlavne že všetci žijú. Žeby to bolo tým koncom prázdnin? Začiatok posledného augustového týždňa bol svetlý, o to osudnejší sa stal pre mnohých víkend predtým.

Pamätám sa, ako sme v treťom ročníku strednej školy živým múrom z našich tiel zahradili prechod na dvojprúdovej ceste pri našej škole, ktorá bola dovtedy bez svetelnej signalizácie- autá sa v štyroch hučiacich radách valili z oboch strán na úsek, kde každodenne prechádzali stovky študentov gymnázia, osemročného gymnázia a jazykovej školy. Vedeli sme, že je to nebezpečné miesto- úsek, kde prišlo o život niekoľko ludí- vedeli sme, ale asi sme si to poriadne neuvedomili, kým sa to bezprostredne nedotklo nás.
A tak sme zatarasili cestu- študenti držiaci sa za ruky a vlastnoručne vyrobenými plagátmi: Chceme bezpečné cesty a Koniec smrti na cestách...
Neohlásené zhromaždenie, policajti boli zmätení a ked sa pýtali, kto to organizuje, tvrdili sme, že všetci. O chvíľu dorazili novinári. Tak sme to chceli. Zastaviť dopravu, niečo zmeniť, dať vedieť to, že nám to nie je jedno. Prišli nás podporiť aj rodičia našej zosnulej kamarátky. Doteraz obdivujem ich silu.

Do dvoch mesiacov postavili na úsek tri svetelné signalizácie. Od roku 2003 sa tam nestala žiadna smrteľná dopravná nehoda.

Niečo sme zmenili- aj keď len na malom kúsku obrovskej splete "ciest smrti"- ale ktovie, koľko životov sme zachránili? A ona ich zachránila s nami.

Odvtedy mám strach stále keď sedím v príliš rýchlo sa pohybujúcom aute a na serpentínach. V piatok absolvujem v aute 1300 kilometrov. Trasa Poprad- Perugia so zastávkami v Grazi a Assisi.
Mamina už teraz od nervozity takmer nekomunikuje. Správy pozerá na Markíze každý deň a nenávidí, keď otec na dialnici skúška jeho obľúbené zábavky Koľko to auto dá a Poďme sa predbiehať. Asi si hovorí- čo keď sa práve my staneme súčasťou smutnej štatistiky? A keď náhodou narazí na spomínaný článok, bude z nej počas cesty klbko nervov- ja jej to nezazlievam, na druhej strane to však niekedy neovplyvníme- nevieme, či sa spoza zákruty nevyrúti opitý šialenec, či šofér v aute pred nami neupadne do mikrospánku... ale keby sme mali neustále rozmýšlať, či nám náhodou nespadne na hlavu konštrukcia na budove nad nami, ked ideme po chodníku, či pod nami nespadne most ako nedávno v Minneapolise alebo či do nás neudrie blesk alebo na Zem nepadne meteorit, asi by sme nevystrčili päty z domu, no nie?

Lúčenie?

26. srpna 2007 v 16:27

Zhlboka som sa nadýchla, pozrela sa z môjho okna na pražské vežičky a parky a čakala som, že pocítim smútok, alebo aspoň nostalgiu. Neuvedomujem si, že ju istý čas neuvidím. Že sa budem pozerať na veže úplne iného mesta, že za zákrutou sa mi namiesto Malostranského námestia zrazu vynorí Koloseum, že na uliaciach budem počuť inú reč a vidieť iný typ ludí.
A tak som len okno zavrela, zatiahla som záves, zamkla dvere a odišla. Bez emócii.
Všetky rozlúčky v minulom týždni sa v podstate aj tak končili slovami: Uvidíme sa v Ríme vtedy a vtedy... alebo Veď za chvílu sa vrátim do Prahy...
Nejak sa mi do lúčenia nechcelo, takže záchvaty plaču a podobné hysterické záchvaty som si s radosťou odpustila. Tentokrát to tak necítim.
Niketoré veci sa musia riešiť len rozumom.
Nezorganizovala som rozlúčkovú party ako Ondra alebo Anička, len som sa jednej zúčastnila. Ale niektorí sa so mnou aj tak lúčili.
V stredu večer som pila citronádu. "Nepi citronádu..."smial sa zo mňa a objednal mi víno. Prečo nie? Mne chutila...Bola tak príjemne osviežujúca, nechávala mi jasnú hlavu, mohla som si urovnať všetko, čo mi bolo povedané v ten deň. A potom zazvonil telefón a ja som sa stratila.
"Kde si sakra tak dlho bola?" pýtal sa naštvane a ja som mu nemohla odpovedať. Kde som bola? Vyvedená z miery... ako mu vysvetlím taký stav? Kúpila som mu panáka a usmiala sa naňho: "Prepáč."
"Máš šťastie, že ťa mám tak rád."
hovorí.
Šťastie?
Nemám rada rozlúčky- aj preto som ešte nezačala čítať Valčík na rozloučenou (ach, zas klamem- nezačala som ho čítať, pretože sa lúčiť nechcem a pretože by som si oveľa radšej zatancovala tango...).
Chodili sme po pražských uličkách. Lačne jedol gyros a smial sa. Úplne zabudol, že sa na mňa hneval. To ja som na to musela myslieť stále. Pre istotu som si nechala vypnutý mobil, keby ma zas niečo pokúšalo písať smsky o druhej ráno."Tak ja ťa odprevadím domov---" povedal a mne stále nebolo jasné, prečo je na mna tak milý. Dala som mu rýchlo pusu a keď som vystupovala, nepochopitelne som sa tešila, že zas budem sama.


Neviem, prečo som si tých štrnásť poschodí chcela vyšlapať pešo. Alkohol už nepôsobil, boli tri hodiny ráno a pri plnom vedomí som videla oba výťahy zastať priamo predo mnou. Bežala som hore a pri mojich dverách som takmer nemohla dýchať. Otočila so klúčom a vydýchla som si. Nebudem sa už s nikým lúčiť. Je to strašná fyzická námaha.
Na další deň sme išli na obed. Držal ma za ruku akoby sa nič nedialo. Sedeli sme na zahrádke a jedli halušky... videla som, že nevie, čo má povedať. Ani ja som nevedela. Už to nie je ono.
Potom som sa prechádzala- cez dôverne známy park ku kláštoru a k rybníku- predtým som ukoristila trochu pečiva pre kačky, lačne sa naň vrhli. Na hladine sa trblietal odraz malých oblakov na nebi.
Svietilo slniečko, všetko bolo tak pokojné a domčeky žiarili nádhernými farbami. To je štvrť, kde by som raz chcela bývať, myslela som si..
S trpkosladkým pocitom som sa zrazu cítila zmätená. Zastala som uprostred chodníka- viem, že som si túto trasu vybrala kvôli niečomu- čo to bolo? Nedokázala som sa sústrediť, vynáral sa mi včerajší večer. Nahádzala som si do kufra plno vecí, obzerala som sa dookola a točila po tom malom priestore a rozmýšlala, kto ešte odo mňa čo chcel. A neschádzal mi z mysle.
Skontrolovala som si lístok na vlak a ešte raz som sa v telefone uisťovala: "Naozaj mi prídeš s tými vecami pomôcť?"
Další večer som už zas sedela v bare. Bola som veľmi unavená- tak unavená, že som asi pol hodiny predtým zaspala v Luxore na gauči nad Harrym Potterom, vôbec som nemala náladu na party. A ako vždy keď sa vám do toho vrcholne nechce, sa aj táto akcia skončila úplne nádherne, všetci sa skvele bavili, smiali, vykladali sa nespočtetné historky zo študentských aj pracovných časov, pilo sa, jedlo (a ochutnala som aj steak s čokoládou... Martine, huby a čokoláda- nič moc kombinácia, že?:) V ten večer som si uvedomila, že odchádzam. Ale všetci ste ma potešili, ste naozaj skvelí ludia, hoci isté pokusy ste si mohli odpustiť:)
V piatok ráno som sa zobudila a keď som sa zdvihla z horizontálnej polohy, zakrútila sa mi hlava a cítila som, že môj žalúdok na tom dnes nebude najlepšie. Balila som sa, robila len pomalé pohyby a cesta hore a dolu výťahom bola smrtiaca. Už som sa tešila na pomoc, lebo sama by som môj preplnený kufor, až po vrch naložený ruksak, tašku s notebookom a velkú tašku Van Gogh nezvládla. Dorazila včas. Naštastie.
Mimochodom, ďakujem ti za pomoc, v tých vysokých podpätkoch si kufor ťahala obdivuhodne statočne...:)
Vo vlaku bolo príliš teplo a dusno, až moc hluku, chcela som už byť vo veľkej vani a vo svojej chladnej izbičke doma. Najprv som sa tešila na hranice, potom na Žilinu a nakoniec na Poprad. Na piatku bolo najlepšie to, že som nebola schopná akýchkolvek pocitov. Myslím, že všetky som si ich vyskúšala v predchádzajúcich dňoch. Stačilo.
V Poprade ma čakala záhradná party. Pár známych rodičov, všetko aj moji priatelia, pilo sa víno a jedlo grilované mäso a syry. Po pár skleničkách lekárske vtípky nemali konca a počula som snád aj príhody, ktoré je lepšie si nechat pre seba v rámci zachovania zdravia malého slovenského národa. Ako raz povedal môj učitel biológie: Všetky debaty sa aj tak skončia pri sexe alebo pri politike... táto sa skončila pri politike a keď som to tak počúvala, len som ticho radila bratovi: Vidíš, po škole radšej zostaň v Prahe...
Sobotný večer neprerušil sériu.
"Dám si kofolu a slivovicu..." objednávala si Katka ako za starých dobrých čias. Pripili sme si- zas po dlhom čase- a predsa akoby to bolo pred chvílou, čo sme pri trati pili víno na mokrej tráve... Braček sa medzitým stratil na Spišskosobotskej historickej noci a chudák nestihol posledný autobus domov- nuž, další ide až za sedem hodín, tak to tu na vidieku chodí... Už teraz mi chýba stovežatá----
Ešteže sú ľudia, ktorí mi stále zlepšia náladu...
V ten deň som dostala mail- dúfam, že sa pisateľ neurazí, keď časť z neho takto zverejním:
Ahojky Ragazza,
jak jsem slubil tak cinim. Mej se krasne, uzivej mladi a svych vnad dusevnich i fyzickych vzdy s rozumem - i kdyz je to nekdy tezke - tak, aby sis neublizila (nebo alespon co nejmin)... aneb mala rada od starnouciho pepika... ;-))
A jeste jedna rada do zivota v zahranici od navrativsiho se cestovatele... vzdycky se snaz postarat sama o sebe... treba i tvrdou praci... a nebyt zavisla na jinem, jine nebo jinych...cini te to totiz o nepoznani svobodnejsi! Tak a dost kecu a mouder, rychle je smaz a hura za dobrodruzstvim.
Nezmažem. Tvoja identita zostane skrytá, takže žiadny strach:)
Ach, čaká ma týždeň na Slovensku- hurá....

Sny

21. srpna 2007 v 0:48
Sny ku mne prichádzajú až príliš rýchlo a nečakane. Vynoria sa z tmy, ako duchovia a úplne ma pohltia. Stále, keď večer zhasnem lampičku, premýšľam, o čom bude ten dnešný. Bude ma zas trápiť? Áno, ten minulý ma teda potrápil.
Keď som sa ráno zobudila, bilo mi srdce od strachu, bola som smutná a hovorila som si, že snáď už nič nemá zmysel. Chcelo sa mi vyskočiťz postele a rozmlátiť to tu. A to všetko kvôli jednému snu. Krásne naväzoval na predošlý večer, bol jeho pokračovaním- so starými i novými protagonistami, tak nepríjemne živý- a pritom by si človek povedal, že sny odohrávajúce sa na kúpalisku budú milé a neškodné. Nebol a ja som bola vďačná za zvuk budíka. Pokazil mi celý deň. V duchu som si opakovala: Pokoj, bol to len sen, len ilúzia, nič neznamenal, rozplynie sa...

Niekedy sa bojím zaspať. Kedysi dávno ma niekto presviedčal, že ked pred spaním na niečo intenzívne myslíte, bude sa vám o tom snívať. Blbosť. A aj keď to stále skúšam, moje sny stále prichádzajú ako sa im zachce- pred spaním trebárs na niečo upkojujúce myslím a sen mi to zmení na nočnú moru a ráno sa budím s tlčúcim srdcom, a keď sa mi pre zmenu sníva niečo krásne, pamätám si len ten nádherný pocit, tie farby, dotyky, chvenie a nič viac.

Možno preto stále chodím spávať až keď nevládzem držať oči otvorené a myslieť na čokoľvek.
Dnes myslím na dážď-na kvapky dažďa, ktoré sa tichučko rozbíjajú o moje okno, na tmavé mraky, na potôiky vody na cestách, na Mullerovo Milovanie v daždi- ...S dažďom v tvojej tvári ti pribudne na oltári jeden další krásny hriech....Si dnes mokrá ako myš, na vodu hádam nemyslíš- keď dážď ťa hladí mokrou rukou, rozpúšťa sa iba cukor, okolo nás je tlaková níž...

Ach, veľmi dúfam, že dnes večer môj stály pokus s intenzívnym myslením vyjde. Ešte stále mám úsmev na tvári, viem, na čo alebo na koho môžem a chcem a na koho nesmiem myslieť.
Pred dnešnú noc: Pekné sny povolené a očakávané!
Tak si prajem dobrú noc a vám, postavy z môjho sna....

Dobré ráno!

Útržky posledných dní

20. srpna 2007 v 0:45
Pôvodne mal tento článok vyzerať úplne inak- jeho podoba mala byť oveľa intímnejšia, forma nie celkom typická a aj názov je zmenený. Ale po istých veciach, ktoré mi Veronika povedala včera, som sa rozhodla, že by nebolo vhodné napísat ho tak, ako som zamýšľala.
A tak tu sedím pre svetle lampičky a do cédečka s africkou hudbou sa mi zvonku pletie dumenie hromov. Áno, začína sa búrka- bude to príjemný večer s pohárom vína.
Pred chvíĺou som sa vrátila domov, vyhádzala z ruksaku všetky veci (vrátane tých tvojich uhoriek:) a v chladničke som našla len dve krabice zmrzliny, nedojedené jahody, kúsok syra a otvorenú fľašu vína- tak som došla k záveru, že to, čo sa dialo v posledných dvoch dňoch, určite potrebuje prípitok.
Naša maltská zostava sa vydala na dalšiu výpravu za dobrodružstvom. Tentokrát sme neprekročili hranice štátu, vlastne sme sa s úspechom našli na Smíchovskom nádraží, nasadli sme do starého vláčiku a aj napriek tomu, že strašne rachotil, sme sa prekrikovali, lebo sme si potrebovali povedať najnovšie správy a postažovat si na tých chlapov...
Cieľ našej cesty sme dosiahli za necelú polhodinku a poviem vám, prešli sme mnohými dedinkami, o názvoch ktorých som pochybovala, či naozaj existujú a väčšinu z nich som s mojou neschopnosťou povedat to zlé české "ř" ani nevedela vyslovit.
Ale tešila som sa, že si na víkend oddýchnem od mesta a že zas cestujem českou prírodou. Naposledy som jej tak blízko bola, keď ma Peťo prinútil vyliezť na Špičák a potom som v noci takmer umrela strachom, keď sme sa vydali hľadať Černé jazero a vôkol nás vyli vlci alebo čokoľvek to bolo. Aj krásy Šumavy pre mňa mali svoje hranice.
Ale tentokrát nás už na stanici čakalo Olinkino auto a malý Yorkshire Sam s ušami ako netopier. Nesvačily- to bol ďalší z tých podľa-mňa-pre-srandu-vymyslených-a-nesprávne-vážne-vzatých názvov- meno dedinky, kde sme strávili víkend.
Po večeri sme sa vydali do typickej dedinskej hospody. Bolo mi to tam povedomé- možno vďaka tomu, že u nás v Lučivnej je jedna podobná, otvára a zatvára ju u nás chlap, ktorý si ráno dá pivo, zapne hadice na zavlažovanie futbalového ihriska, v priebehu dňa vypije tak sedem dalších pív a medzitým občas zmení polohu tých hadíc, až kým neprídu stáli zakáznici z družstva, aby si mohli dať pár piviek s ním. Presne tak to bolo aj v piatok večer. Veronika nám pre istotu dala staré mikiny a doporučila tepláky, aby sme zapadli a tak som v ružovej mäkkej bunde s napätím čakala, čo príde.
Prišlo pivo. A potom ďalšie a ďalšie. Prichádzali chlapi- starí aj mladí, a ženy- väčšinou tak typicky dedinsky mohutné (Verča tvrdila že je to od kravského mlieka:) a všetci do jedného sestičky poznali a zdravili a smiali sa s nimi.
Obe blondínky žiarili. Marcelka sa dostala do svojho živlu, zachutilo jej niečo, čo sa volá Polár a chutí ako jahodová zmrzlina a je v tom dosť veľa alkoholu, Verča stále behala k jukeboxu a po hrozbe toho, že ho pokazí, ked zrazu zmizlo všetko z obrazovky, sa jej podarilo navoliť jej obľúbenú pesničku Mravenec, ktorú nám potom s nadšením spievala a hrozne sa naštvala, keď skončila.
Bol to príjemný večer, v znamení starých časov a návratu na vidiek, kde je ten život akosi jednoduchší a má svoj presný rozvrh- vstať, nakŕmiť, práca, zvieratá, manželka, deti, pivo a spánok... Spala som ako drevo a ráno ma o jedenástej zobudilo až olizovanie malého Samíka, ktorý mi okamžite priniesol čerta (Verča ma varovala: Nedrž mu toho čerta, bude ho chtít ošukat:)
Sobotné dopoludnie sme strávili typicky žensky- s manikúrou, Olinkinými nástrojmi na skrášlenie naších nechtov, lakmi a nespočetnými flaštičkmi s neurčitým obsahom a chuťou experimentovať. S pýchou sme pozerali na naše (alebo lepšiepovedané Olgine) výtvory, obdivovali nové ornamenty a popri kúre krásy plánovali deň.
Náš druhý deň sa niesol v znamení výletov. Cítila som sa ako turista na návševe u českých známych, ktorí sa chcú pochváliť svojou krajinou a berú ho na všetky tie fotogenické miesta, ktoré typicky nachádzame v sprievodcoch. A tak sme navštívili nádherné Koněpruské jeskyně, Karlštejn sme videli zo všetkých svetových strán a párkrát sme zablúdili na výprave hľadania jazera Amerika, kam sme sa nakoniec dostali s pomocou schopného navigátora.
Medzitým sme samozrejme poriadne vyhladli a tak sme si dali neskutočne dobrú baštu v reštaurácii Pod dračí skálou na Karlštejne. Veronikin hlad bol tak obrovský, že keď sa čašník spýtal: Co si dáte k pití? automaticky odpovedala: Svíčkovou!!! A keď sme už nevládali, pozreli sme sa na seba a hovoríme si: Tak holky- dezert? jednoznačná odpoveď: Jasné, mňam... Škoda, že tam nebol signál, to by ti určite chutilo:)
Marcelka nás večer musela opustiť- chystala sa na rozlúčku so slobodou, ďalšiu v poradí, kde mal byť aj jej ex a ex-ex a nie-celkom-ex, takže verím, že pre ňu bolo ťažké odísť, hlavne keď sme ju lákali na večernú diskotéku a panáky za skvelé ceny.
A tak sme ju posadili na vlak a náš večer pokračoval- pri Bondovi, polke melónu a spiacej Olinke sme s Veronikou v prítmí riešili jeden zapeklitý problém a zas som sa raz neukázala ako dobrá radkyňa.
Potom sme vyrazili do ulíc. Alebo- inak povedané, znovu do dedinskej hospody, znovu s Polárom, ale tentokrát s inými, úplne opitými ludmi, ktorí tam chlastali snáď už od tretej a papieriky, na ktoré si čašníci zapisujú počet pív a panákov, mali z oboch strán úplne popísané. Zjavne boli nadšení (staro)novým "mäskom" v ich krčmičke. Dostávala som záchvaty smiechu, keď sa na mňa zas niekto snažil hovoriť po slovensky a vôbec mi nerozumel. "Nitra, ja som byl v Nitre- dva roky... joooo, fakt, Nitra. Ja umím slovensky- "

Veronika mi ich všetkých predstavila a vlastne ani nemusela- poznala som ich z jej príhod, kurióznych, bláznivých, opileckých i milých. Keby neboli tak strašne ožratí, myslím že by sa s nimi dalo úplne krásne vychádzať.

A potom sme sa presunuli na tú milión-krát-v-historkách-zmieňovanú diskotéku do Lážovic, o ktorej som už toľko počula. Preslávená svojimi panákmi za 10 až 20 korún, takmer na neuverenie. Zrazu sme sa neviemako v aute mačkali piati a Roman odmeital vystúpiť (chcel si len skočiť pre peniaze), pretože si myslel, že mu utečieme.

Ale dostali sme sa tam a bolo to presne také, aké som si to vysnívala- a tak sme si s mojou blond kamarátkou pripíjali zlatou tequilou za dvacku a višňovou vodou za desať a potom sme to tam roztočili. Dokopy som za celý večer zaplatila 30 korún (stále boli okolo nás miestni playboyi ochotní kupovať, čo nám na očiach videli) a ku koncu som sa už len smiala, lebo som nebola schopná hovoriť.

Veľmi pozitívna správa tohto víkendu je, že Veronika má číslo na striptéra! Áno, vďaka Veronike som za posledný štvrťrok videla dvoch striptérov- Zorro bol taký jemný a hanblivý a tento policajt zjavne nemal žiadne zábrany- myslím, že ak vám to vyjde, tak ako plánujete, Barča bude spokojná:)

Takže sme stáli v prvej rade s povzbudzovali pána policajta, že je v záujme verejnej bezpečnosti aby zo seba zhodil čo najviac... a vpredu sme zostali aj na dámskom striptíze, ale to sme si zďaleka tak nevychutnali, proste sa nám nechcelo presunúť inam, až kým nám nezačali hrať staré dobré pecky. Zostali sme až do konca, všetci kupodivu prežili cestu domov a kým som bola v sprche, Verča s Olinkou ešte pred domom odbíjali posledného prenasledovateľa.

A zrazu bola nedeľa. Ideálna oddychová neďela na vidieku, s obedom, na prechádzke so psom, s knihou a kávou na záhrade, s nanukom vo vedľajšej dedine, s Pomádou v telke. Bolo mi fajn, nechala som sa hladiť lúčmi slnka, hádzala som Samíkovi loptičku a on mi ju nosil naspäť a večer som už bola v Prahe.

Prší. Kým sa mi podarilo napísať toto všetko, asi šesťkrát mi vypadol internet, po skleničke vína som si robila tie čiernobiele fotky na mojom peknom počítači, vypla som tú hnusnú africkú hudbu a nahradila ju príjemným Lipovým jazzíkom, prehnala sa okolo mňa taká búrka, že by som sa bez toho vína začala snáď báť a začína sa mi chciet spať.

"Listen- do you want to know a secret?" znie mi z reproduktorov. "Do you promise not to tell? Closer- let me whisper in your ear... Nobody knows, just me and you..."

Mať malý bytík niekde v podkroví...

14. srpna 2007 v 11:22
Jeden z tých večerov, keď máte chuť len sa pohodlne uložit do postielky a nerobiť absolútne nič...zhodila som zo seba veci a po horúcej sprche som vliezla pod perinu a so šálkou čaju si zapla Breakfast at Tiffany's.

Braček by bol na mňa hrdý, Audrey Hepburn je jeho oblúbená herečka a ja som sa na tento film chystala odkedy som videla Ako ukradnúť Venušu. Tieto staré filmy majú svoje kúzlo, vzťahy sú tam veľmi čisté, dialógy tak krásne milé, páni galantní a ženy zraniteľné. Samozrejme po konečnom bozku nasleduje velký nápis The End ( a stále je to happy end).

Zrazu som dostala tiež chut sa túlať po uliciach ruka v ruke, pozerať do výkladov a túžiť po veciach, ktoré si nikdy nebudem môcť dovoliť, tiež som si chcela dat u Tiffanyho vyryť iniciály na prsteň, ktorý som našla v krabici od suchárov a ukradnút lacné smiešne masky v obchodíku so všetkým možným.

Audrey tam bola tak stratená vo svojom bytíku s prázdnou chladničkou, flašou šampanského, kocúrom bez mena a príliš mnohými mužmi (delila ich na krysy a superkrysy), že si doslova žiadala o záchranu- záchranu od niekoho, koho volala Fred a jeho skutočné meno bolo Paul.

Zaznela záverečná hudba, ona konečne pochopila že on je pre ňu ten pravý a ja som bola spokojná.

Môj Ibuprofen (podľa názoru rodičov- lekárov všeliek:) začal účinkovat, hlava prestala boliet a povedala som si, že predsa nesmiem byt chorá- nie teraz, keď som sa nasťahovala na toto úžasné miesto.

Áno, presťahovala som sa, konečne bývam sama, mám vlastný kúsoček priestoru, postel, stôl a stoličku, lampu a kúpelnu a chodbičku, vlastné klúče od niečoho, kde sa môžem zavriet bez toho, aby ma ktokoľvek rušil, aby odo mňa ktokoľvek niečo chcel.

Je jedno, kde bývam (tento údaj vedia tí, ktorí ho majú vediet), dôležité je, že ma tu nikto nepozná, nezvoní, neklope a nedobýja sa.
14. poschodie, nádherný výhlad- keby tu bol balkón, bol by to pre mňa ideálny byt. No- možno by mohol byt trochu väčší, ale vzhľadom k tomu, ako málo sa tu zdržím kým sa zas vyparím, úplne stačí. Flašku vína už mám, prázdna chladnička sa pomaly zaplnila a krysám a superkrysám je vstup prísne zakázaný.

Po kolejnom živote je to pozitívna a nutná zmena- odišla som z Hvězdy s tým, že sa tam už na dlhšie nevrátim a to plánujem aj dodržat.
A tak konečne môžem zapálit a zhasnút svetlo kedy chcem, večer sa toho druhého nemusím pýtat, keby vstáva a chystat si veci do kúpeľne, nemusím sa vracat po špičkách a v noci potichu zúriť nad tým, že sa mi zas podarilo niečo zhodit.
Môžem si púštat naplno hudbu, dokonca aj operu a pred zrkadlom pochodovat ako toreádori v Carmen a potom na seba robiť grimasy, vyjst z vane nahá a chodiť si tak ako dlho chcem, tancovat keď počujem latinu, o tretej v noci zabíjat tie hnusné tučné nočné motýle (ako si správne poznamenal- nočné mory:) a odskakovat od nich ked spadnú na zem a bát sa ich zdvihnút.
Netvrdím, že toto všetko tu robím, alebo chcem robiť, podstatné je, že môžem.
Konečne sa nemusím bát, že ked ráno vojdem do kúpelne, bude si tam čistit zuby cudzí chlap, pretože ak tu už niekto ráno bude, bude tu preto, lebo to chcem ja. (Mimochodom, chlapci, ktorý patrí ku ktorej som sa časom naučila rozoznávať podla treníriek a Luděk u mna jednoznačne vedie- Zuzi, drž sa ho:)
Nemôže sa mi stať, že uprostred noci ma zobudia traja opití kamaráti spolubývajúcej s výkrikmi: Vše nejlepši, Ivanko, dej si s nami slivovici... n o tááááááááááák, jen jednoho panáčka, Ivanko, no táááááááák.... (pozn. v ten deň som nemala žiadny sviatok ani ja, ani nijaká Ivanka)
Viem, že moje vytúžené súkromie a pokoj možno vyznieva nudne, ale tohto druhu zábaviek som fakt ochotná sa s radostou vzdať a nahradit ich inými, hodnotnejšími, ktoré sa dajú krásne uskutočnit, ked máte miestečko pre seba.

Nemám rada neohlásené návštevy, niekedy ani tie ohlásené, a sem si pozvem a pustím len toho, koho naozaj chcem- a túto čest som zatial preukázala len dvom ľudom- mimochodom, obaja ste veľmi vítaní, musíte uznat, že ten výhlad je fakt pekný a Zuzi, ďakujem za pomoc so sťahovaním- už je tu konečne poriadok a našla som aj otvárak na víno.

Teraz večer sú svetlá áut a vysvietené vežičky len jemným, ničím nerušiacim pozadím k večeru samej so sebou. Ráno, ked sa zobudím a vyjdem vonku, zas uvidím brigádnikov s kosačkami, ucítim vôňu čerstvo pokosenej trávy a možno zas nastúpim na nesprávny autobus- hlavne, že nakoniec trafím tam, kam chcem íst. A možno zažijem aj nejaký malý happy end.

Stretnutia

12. srpna 2007 v 1:50
Keď sa niekam vraciate, na miesto ktoré ste istý čas ( a je bezpredmetné, či dlhý alebo krátky) nevideli, vrátia sa vám zrazu všetky dojmy, všetky pocity, ale najlepšie sú vždy stretnutia s ľudmi- plánované aj nečakané, dlhé aj krátke, odmerané aj vášnivé-a moje stretnutia na Malte hlavne plné prekvapení.
SUNCREST HOTEL
Najviac ma potešilo, že moji kamaráti z minulého roka ma spoznali- a to je naozaj obdvivuhodné, pretože v hoteli, kde som pracovala, sa vystriedalo veľa študentov. Neveriaco hľadeli, či sme to naozaj my, čo zrazu robíme v ich kantýne, objímali nás a pýtali sa, či sme prišli znovu pracovat a my sme len hovorili- No, no, we are on holiday- a oni nám závideli...
GRIXTI A EXCELSIOR
Náš bývalý šéf, u ktorého sme vďaka úsmevom a veľmi krátkym sukniam mali snád všetky možné výhody, zmenil miesto a tak sme ho vyhladali v jeho novej práci- v 5-hviezdičkovom hoteli medzi baštami Valletty a zátokou Sliemy, ktorý sa oficiálne otvorí v septembri a do roka by sa mal stať najlepším hotelom na Malte. Privítal nás a svižným krokom hrdo previedol po svojom novom pracovisku. Videla som, že sa zmenil- minulý rok žil v malom uzavretom okruhy, býval pár domov od svojej práce, o dva bolky ďalej sme ho vídavali na squashi a detmi chodil na pláže v rodnom mestečku. A zrazu každé ráno jazdí do práce do mesta úplne odlišného od toho, na čo bol zvyknutý, okruh ludí okolo neho sa rozrástol a vyzeral spokojne. Trochu pribral ale inak stále fešák:)
JOSEPH
Ohromnú radost som mala zo stretnutia s Josephom- je to jeden z tých ľudí, u ktorých nečakáte, že sa vám po výmene adries naozaj ozvú, že sa budú zaujímat o to, ako sa máte a ako je u vás doma. My dvaja sme si vymenili veľa mailov, párkrát mi volal (naposledy so žiadosťou o tú nešťastnú vodku:)
Joseph pochádza z Líbye a hoci už desať rokov žije na Malte a pracuje ako manager palacinkárne v Buggibbe s názvom Pancake Parlour, ktorá sa každý večer zapĺňa hladnými krkmi, ešte stále z neho cítit tú Afriku. Jednak v správaní a jednak v názoroch- Veronika mi neskôr povedala, že s ním vo všetkom súhlasí, ja som sa s ním nikdy úplne nestotožnila, možno aj preto, že si túžim udržať ideály a aspoň malú nádej, že to raz všetko dopadne dobre.
Joseph je typický zabávač, záletník a sukničkár. Svojou charizmou nemá problém okúzlit akúkolvek slečnu, zbožňovala ho dokonca aj Olinka, s ktorou komunikoval aj napriek tomu, že hovorí len česky a on česky vie jediné : Dobře dobře a myslí si že Spasiba je tiež české slovo.
Reč tela však funguje perfektne a on sa dokáže dokonale rozdať.
Joseph nám na jednoduchú otázku: How are you? okamžite odpovedal, že za dva týždne sa v Tunise žení, končí v práci a sťahuje sa do San Francisca. Berie si Američanku, ktorá je síce dobrá kamarátka, ale inak k nej nič necíti, vraj do troch rokv získa americké občianstvo a všetko bude OK. Zmohla som sa len na : Well, congratulations... a holky pre istotu neprehovorili.
Okrem tohto prvotného šoku však vytvoril krásnu uvoľnenú atmosféru, namiešlal nám drinky a do konca dovolenky sme mali vynikajúce palacinky- jak sladké tak slané- úplne zadarmo.
"Suzi, vezmeš si ma? Budeš moja druhá manželka?" smial sa.
"Nie, ja chcem byt tá prvá.... a jediná."
"Ale to nie možné, pretože v našej krajine je možné mat štyri manželky a je to úplne normálne a prirodzené, rovnako dobre sa postarám o každú a žiadna ma nezačne nudit.Nebude to podvádzanie, lebo budet o sebe vedieť a budete mať všetky dosť peňazí..."
"A čo keby som sa ja stretávalas tromi inými chlapmi? Čo keby som okrem teba mala troch milencov?"
"Ale to sa nedá. To nemôžeš."
"Prečo by som nemohla keď ty môžeš?"
"Moje srdiečko je dost velké pre všetky ženy okolo mňa. U teba to tak nemôže fungovat, ženy majú spojený mozog so srdcom, aj keď spia s viacerými chlapmi, neužívajú si to, pretože sa sústredia na toho, koho naozaj chcú, komu vážne patria- alebo aspoň chcú patrit. Mužom to spojenie chýba. preto môžu vystriedat toľko žien bez pocitu viny... a aj fyzicky, ty by si možno chcela dve deti, ja chcem desat, ty mi ich nemôžeš dat, takže je to jednoduché- zaobstarám si ich od inej ženy. Možno to hovorím kruto, ale to je príroda. To sú jej zákony tie neoklameš. Alebo aspoň u mna nie."
Často mi rozprával. Veci, ktoré som možno ani nechcela počut. Aby som vysvetlila moje reakcie- na Malte sa mi nechcelo premýšlat, bola som spomalená teplom a pohodou, chcela som na nič nemyslieť. Pamätám si naše konverzácie od slova do slova, ale stále si neuvedomujem, čo bolo povedané.
O dva dni neskôr s nami išiel na pláž. Marci zaspala na ručníku vedľa nás a on sa ma pýta:
"Vieš, čo je to práva láska?"
Pobavene som sa naňho pozrela. Keď chlap začne takouto otázkou, väčšinou z toho bohvieká debata nie je. Tak som sa zasmiala a hovorím:
"Nie, Joseph, ale ty mi to určite vysvetlíš..."
"Pravá láska je, keď mamka nosí devät mesiacov svoje dieťa a potom mu dá čokolvek bez toho, aby niečo očakávala za odmenu, na oplátku. Keď sa oňho nezištne stará... Ja verím jedine v tento druh pravej lásky. Inak nie. My si myslíme, že sme zamilovaní, ale je to veľmi slabé, pominutelné, príliš ľahko opúštame... "
"Prečo mi to vlastne hovoríš?"
"Pretože nedokážeš pochopit, prečo si beriem ženu, ktorú nemilujem."
"Naopak, Joseph, chápem to, len tvrdím, že ja by som to neurobila."
"Ale urobila. Naozaj. Vieš, minulý rok, keď som chodil s Carmen, divil som sa, ako vy dve môžete byť tak dobré kamarátky, ako sa môžete bavit hodiny bez prestania. Javili ste sa mi úplne iné. Ona bola v stratená- stratená v sebe. Ty si pôsobila cieľavedome, že vieš čo chceš a ideš za tým. Ona ale paradoxme pôsobila tvrdo, a ty hrozne krehko. Nevedel som to pochopit. Ani teraz neviem."
"Nepoznáš ma."
"Nikoho poriadne nepoznám."
Pozerali sme sa do slniečka a počúvali more. Pred nami stavali deti hrad z piesku. Prišla vlna a spláchla im ho. Jedno z nich začalo plakat.
Joseph sa ku mne zas naklonil a ja som čakala, čo sa spýta.
"A tam v Prahe- máš niekoho? Myslím, chodíš s niekým? "
"Not at all (Ani nie)..."
"Teraz ti neverím, klamárka." Hm, klamárka- pri tom slove sa mi vybavil niekto úplne iný. Neprítomne som sa pozrela spät na Josepha a on pokračoval:
"Prečo nie?"
"Momentálne si to nemôžem dovoliť.. kvôli sebe."
"Kvôli tebe? Ako to myslíš?"
Mlčala som.
"Vieš, čo si myslím, Suzana? Myslím, že aj ked tam nikoho nemáš, je tam niekto, koho potrebuješ. Or you need him to need you..."
Zas som len mlčala.
"Bojíš sa toho, že odchádzaš?" uprene na mňa pozeral.
"Nie. Myslím že to teraz bude to najlepšie, čo môžem spravit. A ty?"
"Neboj sa toho...
Ja odchádzam stále, som večný cestovatel. Tu na Malte nemám skutočných priatelov, len veľa známych, pretože aj toto je len jedno z miest, ktorými prechádzam, nie môj domov. A ked potom získam americké občianstvo, pôjdem dalej. I will be free to go everywhere. Ale ty sa musíš vrátit do Prahy, tam sú ludia, ktorých potrebuješ, nie?
Začal sa smiat, akoby si na niečo práve spomenul:
"Italians- they need everyone, every girl is the right one for them. Ach, bellissima, škoda, že sa nesťahujem do Itálie ja, od teba by som si nechal zlomit srdce- alebo by som sa tak aspoň tváril."
To som sa už smiala aj ja. S tou medzierkou medzi zubami bol hrozne milý. Potom pokračoval:
"A čo ten, čo tu za tebou prišiel? Marcela mi o ňom hovorila..."
"Neprišiel sem za mnou..."
"Ale chodíte spolu, nie?"
"Už som ti povedala, že s nikým nechodím..."
"Ale ja na tebe vidím, že ti tu niekto chýba. Ale máš pravdu... nehovor mi to, jednak by som umrel od žialu, keby som zistil, kto ti tu vlastne chýba a že nie som jediný..." a zas sa zasmial."A som rád, že ma nenecháš zamilovat sa do teba a že mi nikdy nič nedovolíš, to na vás stredoeurópankach milujem- stále ked sa vás dotknem, odskočíte, akoby vás kopla elektrina... Aha--" smial sa a pohladil mi rameno... podvedome som sa odtiahla a on sa začal bláznivo smiat, lahol si na deku a hodil na mňa hrst piesku.
Potom sa zas posadil a hovorí mi: "Nech je to ktokoľvek- a nech to bude ktokoľvek, len mu prosím nedovol, aby ti ublížil- nerád by som videl tieto očká smutné... Poď, ideme plávat..." A skočili sme do vĺn.
Ach áno, Joseph je zaujímavý človek. Stále všetko obráti na vtip, občas vám prehovorí do duše a občas sa aj trafí. Bude mi chýbat a už sa teším na ďalšie stretnutie. Určite zas pripraví nejaké prekvapenie.
PRAHA
Vrátila som sa. Trošku sviatočnú sobotu sme so Zuzkou zakončili na hrade, sedeli sme na jednej z hradieb a pod nami svietila nočná Praha. Boli sme úplne spokojné a každá z nás vedela ten svoj dôvod. Obe sme predtým zažili pekné stretnutia. Tieto- určite nemenej intenzívne a plné otázok a prekvapení- sme si nechali ako tajomstvo, pri ktorom sa môžme pousmiať my.

Z lietadla

9. srpna 2007 v 23:28
Ked odlietate z Malty, na letisku vás prepadne zvláštny pocit. Zrazu počujete češtinu, pretože do Prahy s vami letia turisti, ktorí tu boli na dovolenke a zrazu tú češtinu nenávidíte, lebo zistujete, že Češi sú schopní rozčúlit sa snád nad každou maličkostou a namiesto toho, aby si užívali teplý maltský vánok a posledné lúče pálivého slniečka, nadávajú na organizáciu na letisku a na dlhé čakanie.
Ja som túžila zostat. Ešte aspon chvílu. Na druhej strane som sa tešila na priatelov v Prahe. V duty free shope som si nabrala do náručia tri velké Tobleronky(nedalo sa odolat, tretia bola zadarmo:), flašu vína a maltské čokoládky a skúšala som všetky parfémy až som necítila úplne nič. Nič z toho som si nestihla kúpit, pretože sme o 19.25 zistili, že čas na nastupovanie bol 19.10
Privítal nás maltský letuško- alebo aby som to povedala správne- steward, zaprial nám príjemný let a vyštartovali sme.
Milujem moment, ked lietadlo naberie tú ohromnú rýchlost a odlepí sa od zeme a zrazu sme vo vzduchu. Obleteli sme celý ostrov, naposledy pozerali na útesy Dingli, na elektráren pri Marsaxlokku, na Vallettu, na Comino a Gozo. Tento rok som neplakala. (Minulý rok sa mi to podarilo hned ked nás taxikár vyzdvihol pred odjazdom pri našom hoteli:) Tentoraz som sa usmievala. Z okna sme totiž videli slniečko- to maltské slnko, ktoré nás posledných jedenást dní ohrievalo, ktoré nás trošku spálilo, ktoré pre nás každé ráno vychádzalo, ktoré nám roztopilo všetky čokolády.
Zapadalo. Odchádzalo za horizont spolu s nami.
A tak sa skončili naše prázdniny. Zámerne nehovorím dovolenka, pretože dovolenka je niečo obyčajné, niečo, čo sa pripomenie pri občasných návštevách známych.
Všimli ste si niekedy, že ked už lietadlo pristáva a vy letíte nízko nad mestom a sledujete autá na cestách pod vami, zdá sa, že idú strašne pomaly, takmer slimačím tempom? Fascinovane som sledovala vysvietené mestá a potom Prahu, ked sa všetci snažili identifikovat, nad ktorou časťou asi sme a ktoré Tesco to svieti pod nami...
V Prahe pršalo.
Na Malte prší trikrát za leto.
Ale ako som povedala, Praha je miesto, kam sa vždy rada vrátim, a tak to je aj tentokrát. Sledovala sm, ako sa ludia tešia z našich malých darčekov a chlapci, ked vám ten kaktusový likér nechutí, nemusíte ho pit, tá flaštička vyzerá aj tak lepšie plná a skleničky využijete určite aj na iné účely:) A s maltským vínom opatrne! Je silnejšie ako tie obyčajné a lahko vám zamotá hlavu. Ale ved aj to je niekedy príjemné, no nie?


Rady do Pacevillu

7. srpna 2007 v 1:45
Dám vám pár cenných rád, keby ste náhodou trávili prázdniny na Malte a rozhodli sa zavítat do Pacevillu.
Paceville je mesto, ktoré tvoria len tri ulice plné barov, diskoték, nočných klubov, kasín, pizzerií a fast foodov- začína hore pri Burger Kingu a končí dolu pri Fuegu na piesočnej pláži.Fuego
Paceville cez den spí, ožíva až večer, ked sa v uličkách cez masy ludí nedá pohnút, ked vás hudba ohluší už takmer na autobusovej zastávke a ked je všetko dovolené.
A preto- aby ste si další nádherný den na Malte nepokazili bolehlavom:
1. Nemixujte (hlavne nie biely rum, redbull, vodku, tequilu, Sex on the beach, džus, colu, víno a pivo)
2. Nepite vodku z Redbullom z dvojlitrových džbánov (ani keby tí chlapi boli krásavci a ani ked vám to brčko strkjú pod nos a ani ked vám to chutí)
3. Ked už pijete vodku s Redbullom z dvojlitrových džbánov a stratí sa vám brčko, nesnažte sa pit priamo z toho sudu.
4. Ked si myslíte, že to čo pije kamarátka, je džus a chcete ním uhasit smäd, radšej sa jej spýtajte či je to fakt džus, lebo Sex on the Beach ani vodka s džusem smäd neuhasia
5.Nepite Sambucu.
6. Ked pijete Sambucu, najprv sfúknite oheň, ktorý na nej horí
7. Nedávajte si stretnutie v Havane- bud sa nenájdete alebo sa vaši kamaráti počas čakania opijú tak, že vás nespoznajú. Havana
8. V Havane sa vždy držte priatelov, v žiadnom prípade sa neskúšajte kúpat pod vodopádom ani sa kĺzat do zábradlí za ktorým tečie umelá rieka.
9. Vo Vodka Bare majú aj iný alkohol ako vodku. A dokonca aj nealko.
10. Vždy predstierajte že hovoríte len svojím jazykom a im nerozumiete. A ak tvrdíte že ste z Estonska, zistite si aspon, aké je hlavné mesto.
11. Komunikáciu s Italmi obmedzte na minimum- lepšie povedané na čas, kým vám prinesú tú tequilu.
12. V žiadnom prípade neukazujte opitej kamarátke neuspešného italského spisovatela, ktorého ste v ten den stretli na pláži.
13. Ak náhodou budete chciet vyliezt na mrakodrap, otváracie hodiny sú len do desiatej, vyhadzovači sú síce milí a zjavne zvyknutí na individuá z Pacevillu, ale neobmäkčí ich ani to, že nemáte podprsenku.
14. Pizza sa za žiadnych okolností nesmie namočit do mora.
15. Ak idete na pláž a myslíte si, že nočné kúpanie na Fucking beach je najlepší nápad na svete, vyzlečte sa aspon do spodného prádla.
16. Ludia, ktorí sa v noci kúpu, potrebujú pizzu.
17. Nevyzliekajte sa donaha na pláži plnej Italov, alebo im aspon nedávajte svoje tanga.
18. Nikdy Italovi nehovorte že by ste ho cheli počut spievat- fakt vám zaspieva.
19. Ked sa rozhodnete íst domov pár kilometrov bosí, vyhrnte si nohavice alebo si aspon dajte potom sprchu.
20. Ked stopujete, nemusíte šoférom ozamovat, že nemáte spodné prádlo.
21. Ked nastúpite na vlečku k námorníkovi, dávajte pozor na vazelínu na rezervnej pneumatike.
22. Na druhý den v žiadnom prípade nechodte s Maltanmi na barbecue, kde sa pije len víno.
23. Najlepšia poloha je na pláži nechat sa obmývat studenou vodou a nehýbat sa.
Dala by som vám ešte vela rád, ale slúbila som, že nebudem zverejňovat intímne detaily, takže zvyšok si budete muset prisôsobit vlastnej noci.
Odkaz pre holky:
Bola to skvelá noc, netušila som, čo vo vás je:) Joseph mal pravdu, ked nám povedal: Women are devil. They always get exactly what they want and men are even happy to give them everything.
A odkaz pre maltského kamaráta:
Joseph, mrzí nás, že sme sa nestretli, keby sme tušili, že celú tú vodku vypiješ už v ten večer, dali by sme ti ju až na druhý den. Ale palacinky robíš určite výborné aj v pripitom stave:)

Deň zmenených plánov

3. srpna 2007 v 0:44
Na Malte toho chceme stihnút čo najviac a tak sa stále snažíme plánovat a väčšinou sme tak lenivé, že sa nám proste nechce a podla múdreho mongolského príslovia: Neplánuj, neočakávaj, nemiešaj sme si radšej naliali za pohárik (či dva) a v dobrej nálade sme sa vydali do nočných ulíc- na moje prekvapenie sme už o štvrtej ráno boli naspät v hoteli a o deviatej sme si dali mlčanlivé raňajky s mierne opuchnutými očkami, ale zato chutou do jedla.
Tak sa začal náš piaty den na Malte.
V pláne bola Bugibba- mestečko na východe ostrova, kde sme mali navštívit starých známych, íst na pláž, do obchodíkov, na zmrzlinu a palačinky, do krásnych bazénov 5-hviezdičkových hotelov a počkat na novej pláži na západ slnka.
Ráno bolo na nebi pár mračien a tak sme plán prvýkrát zmenili a povedali si, že sa radšej pôjdeme pozriet do mesta Mdina, ktoré bolo viac než 2000 rokov hlavným mestom Malty- predtým, než sa ním stala Valetta okolo roku 1450. Nazývajú ho Silent City- Tiché mesto, vidiet z neho celý ostrov a more a lietadlá pristávajúce v Luqe. Plán bol fajn.-Mdina, Rabat a potom pláž.

Zistili sme- podla pokrikov šoférov-že do Mdiny musíme chytit bus číslo 65- po hodine čakania na nástupišti na skoro obednom slniečku sme boli úplne mokré a mŕtve a povedali sme si že už čakat nebudeme a skočíme na prvý bus ktorý príde. A tak sme v linke číslo 652 strávili hodinu a pol hrkotaním sa na trase, ktorá normálne trvá 20 minút, na druhej strane to bola nádherná okružná jazda okolo ostrova a ked sme stáli v Bugibbe, vážne sme uvažovali, či sa neodklonit spät k pôvodnému plánu- ale boli sme príliš lenivé vystúpit.
A tak sme dorazili na Golden bay- najkrajšiu maltskú pláž s tým, že sa zdržíme maximálne dve hodinky a pojdeme na výlet.
Okolo pol šiestej, ked sme v sebe mali zmrzlinový pohár, pivko, boli sme vyspinkané a opálené, vykúpané a plné soli a piesku, po 20 stranách Bílej Masajky ( ked som takmer začala túžit po Harrym Potterovi:), po stretnutí s Petrom, ktorý si na pláž nepriniesol plavky, proste po dalších piatich hodinách plných slniečka, vody a pohodičky, sme usúdili, že nejaký výlet ešte zvládneme...
Zas sme nastúpili na prvý bus a ten nás odviezol do Mosty, kde leží tretia najväčšia európska katedrála, do ktorej počas druhej svetovej vojny prepadla bomba a nevybuchla- naopak, okolo nej a krátera sú každodenne kytice kvetov.
Ked sme vošli, práve začínala omša, všetci sa ovievali vejármi a po katedrále sa rozliehali modlitby a Ave Maria.
Pocítili sme prílev energie a povedali si, že ked sme už zvládi tento kusisko historie, zvládneme bez najmenších problémov ešte aj cestu do Mdiny a prechádzku po jej mlčanlivých kameňoch.
Po čakaní na zastávke nám konečne šofér tretieho autobusu povedal, že do Mdiny už dnes nič nepôjde, ale že náš vezme do Valletty, hlavného mesta. To bola dalšia zmena plánu- pátranie po hradbách hlavného mesta.
Ale lenčo sme došli do záhrad, kde som minulý rok strávila vínny festival, takže si ich pamätám v trochu rozmazanejšej nočnej verzii, nemohli sme odtrhnút oči od výhladu na Tri mestá za Velkým prístavom.
Viem, že moje slová znejú ako z Pána prsteňov, ale posúdte sami:
Prechádzku sme tak obmedzili na hodinu, na hradby sme sa vôbec nedostali (ale plánujeme to:), zato západ slnka nad zátokou Sliemy, kde bývame, stál zato.
Náš neplánovane naplánovaný den sme zakončili pizzou a pohárom bieleho vínka.
A ked som vyšla zo sprchy, Marcelka už spala. A dobre robí, zajtra máme konečne v pláne tu Bugibbu a bude predsa piatok- a to znamená PARTY:)