Keď je život raritou

28. srpna 2007 v 22:44
Dnes som si ako obvykle hneď po zapnutí internetu prečítala správy a zaujal ma titulok: V pondělí na silnicích nikdo nezemřel, za prázdniny poprvé
Akoby bolo to, že vôbec prežijeme našu cestu do práce alebo na dovolenku, nejakou kuriozitou, niečo, čo bude tlustými písmenkami na titulnej strane dnešných novín.
Akoby sa aspoň jedna smrť na cestách za deň očakávala- jak sme si len v pondelok dovolili vymknúť sa štatistike?

Včera sme s otcom kráčali k nášmu autu- boli sme si predtým posedieť na káve a rozprávali sme sa- len tak. Zatialčo ja som automaticky vykročila na prechod pre chodcov, ako to bežne robievam v Prahe( v predpoklade že chápaví šoféri zastanú), on ma zadržal a hovorí: Pozor, Zuzi! Tu keď máš pred sebou prechod, musíš čakať kým prejdú. Oni ti nezastavia... A naozaj nezastavili. Cítila som sa naivne. A ako v cudzom meste. V ohrození.

Podľa všetkých tabuliek a výskumov je najbezpečnejším dopravným prostriedkom lietadlo. A predsa- existujú tisícky ludí, ktorí majú panický strach z lietadla, pri štarte a pristávaní dostávajú kŕče a niektorí radšej strávia hodiny na trajektoch a lodiach akoby mali podstúpiť jeden let.
Jazda autom je v porovnaní s tým tak stokrát nebezpečnejší šport.
Preto sa pýtam: Koľko ludí sa tak bojí cestovania autom, že by doň ani nesadlo?
A pritom je niečo fascinujúce, že jediný deň z celých prázdnin prebehol bez nehôd. Ach pardon, nehody boli- tabulka hovorí 7 ťažko a 70 ľahko zranených- hlavne že všetci žijú. Žeby to bolo tým koncom prázdnin? Začiatok posledného augustového týždňa bol svetlý, o to osudnejší sa stal pre mnohých víkend predtým.

Pamätám sa, ako sme v treťom ročníku strednej školy živým múrom z našich tiel zahradili prechod na dvojprúdovej ceste pri našej škole, ktorá bola dovtedy bez svetelnej signalizácie- autá sa v štyroch hučiacich radách valili z oboch strán na úsek, kde každodenne prechádzali stovky študentov gymnázia, osemročného gymnázia a jazykovej školy. Vedeli sme, že je to nebezpečné miesto- úsek, kde prišlo o život niekoľko ludí- vedeli sme, ale asi sme si to poriadne neuvedomili, kým sa to bezprostredne nedotklo nás.
A tak sme zatarasili cestu- študenti držiaci sa za ruky a vlastnoručne vyrobenými plagátmi: Chceme bezpečné cesty a Koniec smrti na cestách...
Neohlásené zhromaždenie, policajti boli zmätení a ked sa pýtali, kto to organizuje, tvrdili sme, že všetci. O chvíľu dorazili novinári. Tak sme to chceli. Zastaviť dopravu, niečo zmeniť, dať vedieť to, že nám to nie je jedno. Prišli nás podporiť aj rodičia našej zosnulej kamarátky. Doteraz obdivujem ich silu.

Do dvoch mesiacov postavili na úsek tri svetelné signalizácie. Od roku 2003 sa tam nestala žiadna smrteľná dopravná nehoda.

Niečo sme zmenili- aj keď len na malom kúsku obrovskej splete "ciest smrti"- ale ktovie, koľko životov sme zachránili? A ona ich zachránila s nami.

Odvtedy mám strach stále keď sedím v príliš rýchlo sa pohybujúcom aute a na serpentínach. V piatok absolvujem v aute 1300 kilometrov. Trasa Poprad- Perugia so zastávkami v Grazi a Assisi.
Mamina už teraz od nervozity takmer nekomunikuje. Správy pozerá na Markíze každý deň a nenávidí, keď otec na dialnici skúška jeho obľúbené zábavky Koľko to auto dá a Poďme sa predbiehať. Asi si hovorí- čo keď sa práve my staneme súčasťou smutnej štatistiky? A keď náhodou narazí na spomínaný článok, bude z nej počas cesty klbko nervov- ja jej to nezazlievam, na druhej strane to však niekedy neovplyvníme- nevieme, či sa spoza zákruty nevyrúti opitý šialenec, či šofér v aute pred nami neupadne do mikrospánku... ale keby sme mali neustále rozmýšlať, či nám náhodou nespadne na hlavu konštrukcia na budove nad nami, ked ideme po chodníku, či pod nami nespadne most ako nedávno v Minneapolise alebo či do nás neudrie blesk alebo na Zem nepadne meteorit, asi by sme nevystrčili päty z domu, no nie?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama