Lúčenie?

26. srpna 2007 v 16:27

Zhlboka som sa nadýchla, pozrela sa z môjho okna na pražské vežičky a parky a čakala som, že pocítim smútok, alebo aspoň nostalgiu. Neuvedomujem si, že ju istý čas neuvidím. Že sa budem pozerať na veže úplne iného mesta, že za zákrutou sa mi namiesto Malostranského námestia zrazu vynorí Koloseum, že na uliaciach budem počuť inú reč a vidieť iný typ ludí.
A tak som len okno zavrela, zatiahla som záves, zamkla dvere a odišla. Bez emócii.
Všetky rozlúčky v minulom týždni sa v podstate aj tak končili slovami: Uvidíme sa v Ríme vtedy a vtedy... alebo Veď za chvílu sa vrátim do Prahy...
Nejak sa mi do lúčenia nechcelo, takže záchvaty plaču a podobné hysterické záchvaty som si s radosťou odpustila. Tentokrát to tak necítim.
Niketoré veci sa musia riešiť len rozumom.
Nezorganizovala som rozlúčkovú party ako Ondra alebo Anička, len som sa jednej zúčastnila. Ale niektorí sa so mnou aj tak lúčili.
V stredu večer som pila citronádu. "Nepi citronádu..."smial sa zo mňa a objednal mi víno. Prečo nie? Mne chutila...Bola tak príjemne osviežujúca, nechávala mi jasnú hlavu, mohla som si urovnať všetko, čo mi bolo povedané v ten deň. A potom zazvonil telefón a ja som sa stratila.
"Kde si sakra tak dlho bola?" pýtal sa naštvane a ja som mu nemohla odpovedať. Kde som bola? Vyvedená z miery... ako mu vysvetlím taký stav? Kúpila som mu panáka a usmiala sa naňho: "Prepáč."
"Máš šťastie, že ťa mám tak rád."
hovorí.
Šťastie?
Nemám rada rozlúčky- aj preto som ešte nezačala čítať Valčík na rozloučenou (ach, zas klamem- nezačala som ho čítať, pretože sa lúčiť nechcem a pretože by som si oveľa radšej zatancovala tango...).
Chodili sme po pražských uličkách. Lačne jedol gyros a smial sa. Úplne zabudol, že sa na mňa hneval. To ja som na to musela myslieť stále. Pre istotu som si nechala vypnutý mobil, keby ma zas niečo pokúšalo písať smsky o druhej ráno."Tak ja ťa odprevadím domov---" povedal a mne stále nebolo jasné, prečo je na mna tak milý. Dala som mu rýchlo pusu a keď som vystupovala, nepochopitelne som sa tešila, že zas budem sama.


Neviem, prečo som si tých štrnásť poschodí chcela vyšlapať pešo. Alkohol už nepôsobil, boli tri hodiny ráno a pri plnom vedomí som videla oba výťahy zastať priamo predo mnou. Bežala som hore a pri mojich dverách som takmer nemohla dýchať. Otočila so klúčom a vydýchla som si. Nebudem sa už s nikým lúčiť. Je to strašná fyzická námaha.
Na další deň sme išli na obed. Držal ma za ruku akoby sa nič nedialo. Sedeli sme na zahrádke a jedli halušky... videla som, že nevie, čo má povedať. Ani ja som nevedela. Už to nie je ono.
Potom som sa prechádzala- cez dôverne známy park ku kláštoru a k rybníku- predtým som ukoristila trochu pečiva pre kačky, lačne sa naň vrhli. Na hladine sa trblietal odraz malých oblakov na nebi.
Svietilo slniečko, všetko bolo tak pokojné a domčeky žiarili nádhernými farbami. To je štvrť, kde by som raz chcela bývať, myslela som si..
S trpkosladkým pocitom som sa zrazu cítila zmätená. Zastala som uprostred chodníka- viem, že som si túto trasu vybrala kvôli niečomu- čo to bolo? Nedokázala som sa sústrediť, vynáral sa mi včerajší večer. Nahádzala som si do kufra plno vecí, obzerala som sa dookola a točila po tom malom priestore a rozmýšlala, kto ešte odo mňa čo chcel. A neschádzal mi z mysle.
Skontrolovala som si lístok na vlak a ešte raz som sa v telefone uisťovala: "Naozaj mi prídeš s tými vecami pomôcť?"
Další večer som už zas sedela v bare. Bola som veľmi unavená- tak unavená, že som asi pol hodiny predtým zaspala v Luxore na gauči nad Harrym Potterom, vôbec som nemala náladu na party. A ako vždy keď sa vám do toho vrcholne nechce, sa aj táto akcia skončila úplne nádherne, všetci sa skvele bavili, smiali, vykladali sa nespočtetné historky zo študentských aj pracovných časov, pilo sa, jedlo (a ochutnala som aj steak s čokoládou... Martine, huby a čokoláda- nič moc kombinácia, že?:) V ten večer som si uvedomila, že odchádzam. Ale všetci ste ma potešili, ste naozaj skvelí ludia, hoci isté pokusy ste si mohli odpustiť:)
V piatok ráno som sa zobudila a keď som sa zdvihla z horizontálnej polohy, zakrútila sa mi hlava a cítila som, že môj žalúdok na tom dnes nebude najlepšie. Balila som sa, robila len pomalé pohyby a cesta hore a dolu výťahom bola smrtiaca. Už som sa tešila na pomoc, lebo sama by som môj preplnený kufor, až po vrch naložený ruksak, tašku s notebookom a velkú tašku Van Gogh nezvládla. Dorazila včas. Naštastie.
Mimochodom, ďakujem ti za pomoc, v tých vysokých podpätkoch si kufor ťahala obdivuhodne statočne...:)
Vo vlaku bolo príliš teplo a dusno, až moc hluku, chcela som už byť vo veľkej vani a vo svojej chladnej izbičke doma. Najprv som sa tešila na hranice, potom na Žilinu a nakoniec na Poprad. Na piatku bolo najlepšie to, že som nebola schopná akýchkolvek pocitov. Myslím, že všetky som si ich vyskúšala v predchádzajúcich dňoch. Stačilo.
V Poprade ma čakala záhradná party. Pár známych rodičov, všetko aj moji priatelia, pilo sa víno a jedlo grilované mäso a syry. Po pár skleničkách lekárske vtípky nemali konca a počula som snád aj príhody, ktoré je lepšie si nechat pre seba v rámci zachovania zdravia malého slovenského národa. Ako raz povedal môj učitel biológie: Všetky debaty sa aj tak skončia pri sexe alebo pri politike... táto sa skončila pri politike a keď som to tak počúvala, len som ticho radila bratovi: Vidíš, po škole radšej zostaň v Prahe...
Sobotný večer neprerušil sériu.
"Dám si kofolu a slivovicu..." objednávala si Katka ako za starých dobrých čias. Pripili sme si- zas po dlhom čase- a predsa akoby to bolo pred chvílou, čo sme pri trati pili víno na mokrej tráve... Braček sa medzitým stratil na Spišskosobotskej historickej noci a chudák nestihol posledný autobus domov- nuž, další ide až za sedem hodín, tak to tu na vidieku chodí... Už teraz mi chýba stovežatá----
Ešteže sú ľudia, ktorí mi stále zlepšia náladu...
V ten deň som dostala mail- dúfam, že sa pisateľ neurazí, keď časť z neho takto zverejním:
Ahojky Ragazza,
jak jsem slubil tak cinim. Mej se krasne, uzivej mladi a svych vnad dusevnich i fyzickych vzdy s rozumem - i kdyz je to nekdy tezke - tak, aby sis neublizila (nebo alespon co nejmin)... aneb mala rada od starnouciho pepika... ;-))
A jeste jedna rada do zivota v zahranici od navrativsiho se cestovatele... vzdycky se snaz postarat sama o sebe... treba i tvrdou praci... a nebyt zavisla na jinem, jine nebo jinych...cini te to totiz o nepoznani svobodnejsi! Tak a dost kecu a mouder, rychle je smaz a hura za dobrodruzstvim.
Nezmažem. Tvoja identita zostane skrytá, takže žiadny strach:)
Ach, čaká ma týždeň na Slovensku- hurá....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama