Mať malý bytík niekde v podkroví...

14. srpna 2007 v 11:22
Jeden z tých večerov, keď máte chuť len sa pohodlne uložit do postielky a nerobiť absolútne nič...zhodila som zo seba veci a po horúcej sprche som vliezla pod perinu a so šálkou čaju si zapla Breakfast at Tiffany's.

Braček by bol na mňa hrdý, Audrey Hepburn je jeho oblúbená herečka a ja som sa na tento film chystala odkedy som videla Ako ukradnúť Venušu. Tieto staré filmy majú svoje kúzlo, vzťahy sú tam veľmi čisté, dialógy tak krásne milé, páni galantní a ženy zraniteľné. Samozrejme po konečnom bozku nasleduje velký nápis The End ( a stále je to happy end).

Zrazu som dostala tiež chut sa túlať po uliciach ruka v ruke, pozerať do výkladov a túžiť po veciach, ktoré si nikdy nebudem môcť dovoliť, tiež som si chcela dat u Tiffanyho vyryť iniciály na prsteň, ktorý som našla v krabici od suchárov a ukradnút lacné smiešne masky v obchodíku so všetkým možným.

Audrey tam bola tak stratená vo svojom bytíku s prázdnou chladničkou, flašou šampanského, kocúrom bez mena a príliš mnohými mužmi (delila ich na krysy a superkrysy), že si doslova žiadala o záchranu- záchranu od niekoho, koho volala Fred a jeho skutočné meno bolo Paul.

Zaznela záverečná hudba, ona konečne pochopila že on je pre ňu ten pravý a ja som bola spokojná.

Môj Ibuprofen (podľa názoru rodičov- lekárov všeliek:) začal účinkovat, hlava prestala boliet a povedala som si, že predsa nesmiem byt chorá- nie teraz, keď som sa nasťahovala na toto úžasné miesto.

Áno, presťahovala som sa, konečne bývam sama, mám vlastný kúsoček priestoru, postel, stôl a stoličku, lampu a kúpelnu a chodbičku, vlastné klúče od niečoho, kde sa môžem zavriet bez toho, aby ma ktokoľvek rušil, aby odo mňa ktokoľvek niečo chcel.

Je jedno, kde bývam (tento údaj vedia tí, ktorí ho majú vediet), dôležité je, že ma tu nikto nepozná, nezvoní, neklope a nedobýja sa.
14. poschodie, nádherný výhlad- keby tu bol balkón, bol by to pre mňa ideálny byt. No- možno by mohol byt trochu väčší, ale vzhľadom k tomu, ako málo sa tu zdržím kým sa zas vyparím, úplne stačí. Flašku vína už mám, prázdna chladnička sa pomaly zaplnila a krysám a superkrysám je vstup prísne zakázaný.

Po kolejnom živote je to pozitívna a nutná zmena- odišla som z Hvězdy s tým, že sa tam už na dlhšie nevrátim a to plánujem aj dodržat.
A tak konečne môžem zapálit a zhasnút svetlo kedy chcem, večer sa toho druhého nemusím pýtat, keby vstáva a chystat si veci do kúpeľne, nemusím sa vracat po špičkách a v noci potichu zúriť nad tým, že sa mi zas podarilo niečo zhodit.
Môžem si púštat naplno hudbu, dokonca aj operu a pred zrkadlom pochodovat ako toreádori v Carmen a potom na seba robiť grimasy, vyjst z vane nahá a chodiť si tak ako dlho chcem, tancovat keď počujem latinu, o tretej v noci zabíjat tie hnusné tučné nočné motýle (ako si správne poznamenal- nočné mory:) a odskakovat od nich ked spadnú na zem a bát sa ich zdvihnút.
Netvrdím, že toto všetko tu robím, alebo chcem robiť, podstatné je, že môžem.
Konečne sa nemusím bát, že ked ráno vojdem do kúpelne, bude si tam čistit zuby cudzí chlap, pretože ak tu už niekto ráno bude, bude tu preto, lebo to chcem ja. (Mimochodom, chlapci, ktorý patrí ku ktorej som sa časom naučila rozoznávať podla treníriek a Luděk u mna jednoznačne vedie- Zuzi, drž sa ho:)
Nemôže sa mi stať, že uprostred noci ma zobudia traja opití kamaráti spolubývajúcej s výkrikmi: Vše nejlepši, Ivanko, dej si s nami slivovici... n o tááááááááááák, jen jednoho panáčka, Ivanko, no táááááááák.... (pozn. v ten deň som nemala žiadny sviatok ani ja, ani nijaká Ivanka)
Viem, že moje vytúžené súkromie a pokoj možno vyznieva nudne, ale tohto druhu zábaviek som fakt ochotná sa s radostou vzdať a nahradit ich inými, hodnotnejšími, ktoré sa dajú krásne uskutočnit, ked máte miestečko pre seba.

Nemám rada neohlásené návštevy, niekedy ani tie ohlásené, a sem si pozvem a pustím len toho, koho naozaj chcem- a túto čest som zatial preukázala len dvom ľudom- mimochodom, obaja ste veľmi vítaní, musíte uznat, že ten výhlad je fakt pekný a Zuzi, ďakujem za pomoc so sťahovaním- už je tu konečne poriadok a našla som aj otvárak na víno.

Teraz večer sú svetlá áut a vysvietené vežičky len jemným, ničím nerušiacim pozadím k večeru samej so sebou. Ráno, ked sa zobudím a vyjdem vonku, zas uvidím brigádnikov s kosačkami, ucítim vôňu čerstvo pokosenej trávy a možno zas nastúpim na nesprávny autobus- hlavne, že nakoniec trafím tam, kam chcem íst. A možno zažijem aj nejaký malý happy end.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama