Útržky posledných dní

20. srpna 2007 v 0:45
Pôvodne mal tento článok vyzerať úplne inak- jeho podoba mala byť oveľa intímnejšia, forma nie celkom typická a aj názov je zmenený. Ale po istých veciach, ktoré mi Veronika povedala včera, som sa rozhodla, že by nebolo vhodné napísat ho tak, ako som zamýšľala.
A tak tu sedím pre svetle lampičky a do cédečka s africkou hudbou sa mi zvonku pletie dumenie hromov. Áno, začína sa búrka- bude to príjemný večer s pohárom vína.
Pred chvíĺou som sa vrátila domov, vyhádzala z ruksaku všetky veci (vrátane tých tvojich uhoriek:) a v chladničke som našla len dve krabice zmrzliny, nedojedené jahody, kúsok syra a otvorenú fľašu vína- tak som došla k záveru, že to, čo sa dialo v posledných dvoch dňoch, určite potrebuje prípitok.
Naša maltská zostava sa vydala na dalšiu výpravu za dobrodružstvom. Tentokrát sme neprekročili hranice štátu, vlastne sme sa s úspechom našli na Smíchovskom nádraží, nasadli sme do starého vláčiku a aj napriek tomu, že strašne rachotil, sme sa prekrikovali, lebo sme si potrebovali povedať najnovšie správy a postažovat si na tých chlapov...
Cieľ našej cesty sme dosiahli za necelú polhodinku a poviem vám, prešli sme mnohými dedinkami, o názvoch ktorých som pochybovala, či naozaj existujú a väčšinu z nich som s mojou neschopnosťou povedat to zlé české "ř" ani nevedela vyslovit.
Ale tešila som sa, že si na víkend oddýchnem od mesta a že zas cestujem českou prírodou. Naposledy som jej tak blízko bola, keď ma Peťo prinútil vyliezť na Špičák a potom som v noci takmer umrela strachom, keď sme sa vydali hľadať Černé jazero a vôkol nás vyli vlci alebo čokoľvek to bolo. Aj krásy Šumavy pre mňa mali svoje hranice.
Ale tentokrát nás už na stanici čakalo Olinkino auto a malý Yorkshire Sam s ušami ako netopier. Nesvačily- to bol ďalší z tých podľa-mňa-pre-srandu-vymyslených-a-nesprávne-vážne-vzatých názvov- meno dedinky, kde sme strávili víkend.
Po večeri sme sa vydali do typickej dedinskej hospody. Bolo mi to tam povedomé- možno vďaka tomu, že u nás v Lučivnej je jedna podobná, otvára a zatvára ju u nás chlap, ktorý si ráno dá pivo, zapne hadice na zavlažovanie futbalového ihriska, v priebehu dňa vypije tak sedem dalších pív a medzitým občas zmení polohu tých hadíc, až kým neprídu stáli zakáznici z družstva, aby si mohli dať pár piviek s ním. Presne tak to bolo aj v piatok večer. Veronika nám pre istotu dala staré mikiny a doporučila tepláky, aby sme zapadli a tak som v ružovej mäkkej bunde s napätím čakala, čo príde.
Prišlo pivo. A potom ďalšie a ďalšie. Prichádzali chlapi- starí aj mladí, a ženy- väčšinou tak typicky dedinsky mohutné (Verča tvrdila že je to od kravského mlieka:) a všetci do jedného sestičky poznali a zdravili a smiali sa s nimi.
Obe blondínky žiarili. Marcelka sa dostala do svojho živlu, zachutilo jej niečo, čo sa volá Polár a chutí ako jahodová zmrzlina a je v tom dosť veľa alkoholu, Verča stále behala k jukeboxu a po hrozbe toho, že ho pokazí, ked zrazu zmizlo všetko z obrazovky, sa jej podarilo navoliť jej obľúbenú pesničku Mravenec, ktorú nám potom s nadšením spievala a hrozne sa naštvala, keď skončila.
Bol to príjemný večer, v znamení starých časov a návratu na vidiek, kde je ten život akosi jednoduchší a má svoj presný rozvrh- vstať, nakŕmiť, práca, zvieratá, manželka, deti, pivo a spánok... Spala som ako drevo a ráno ma o jedenástej zobudilo až olizovanie malého Samíka, ktorý mi okamžite priniesol čerta (Verča ma varovala: Nedrž mu toho čerta, bude ho chtít ošukat:)
Sobotné dopoludnie sme strávili typicky žensky- s manikúrou, Olinkinými nástrojmi na skrášlenie naších nechtov, lakmi a nespočetnými flaštičkmi s neurčitým obsahom a chuťou experimentovať. S pýchou sme pozerali na naše (alebo lepšiepovedané Olgine) výtvory, obdivovali nové ornamenty a popri kúre krásy plánovali deň.
Náš druhý deň sa niesol v znamení výletov. Cítila som sa ako turista na návševe u českých známych, ktorí sa chcú pochváliť svojou krajinou a berú ho na všetky tie fotogenické miesta, ktoré typicky nachádzame v sprievodcoch. A tak sme navštívili nádherné Koněpruské jeskyně, Karlštejn sme videli zo všetkých svetových strán a párkrát sme zablúdili na výprave hľadania jazera Amerika, kam sme sa nakoniec dostali s pomocou schopného navigátora.
Medzitým sme samozrejme poriadne vyhladli a tak sme si dali neskutočne dobrú baštu v reštaurácii Pod dračí skálou na Karlštejne. Veronikin hlad bol tak obrovský, že keď sa čašník spýtal: Co si dáte k pití? automaticky odpovedala: Svíčkovou!!! A keď sme už nevládali, pozreli sme sa na seba a hovoríme si: Tak holky- dezert? jednoznačná odpoveď: Jasné, mňam... Škoda, že tam nebol signál, to by ti určite chutilo:)
Marcelka nás večer musela opustiť- chystala sa na rozlúčku so slobodou, ďalšiu v poradí, kde mal byť aj jej ex a ex-ex a nie-celkom-ex, takže verím, že pre ňu bolo ťažké odísť, hlavne keď sme ju lákali na večernú diskotéku a panáky za skvelé ceny.
A tak sme ju posadili na vlak a náš večer pokračoval- pri Bondovi, polke melónu a spiacej Olinke sme s Veronikou v prítmí riešili jeden zapeklitý problém a zas som sa raz neukázala ako dobrá radkyňa.
Potom sme vyrazili do ulíc. Alebo- inak povedané, znovu do dedinskej hospody, znovu s Polárom, ale tentokrát s inými, úplne opitými ludmi, ktorí tam chlastali snáď už od tretej a papieriky, na ktoré si čašníci zapisujú počet pív a panákov, mali z oboch strán úplne popísané. Zjavne boli nadšení (staro)novým "mäskom" v ich krčmičke. Dostávala som záchvaty smiechu, keď sa na mňa zas niekto snažil hovoriť po slovensky a vôbec mi nerozumel. "Nitra, ja som byl v Nitre- dva roky... joooo, fakt, Nitra. Ja umím slovensky- "

Veronika mi ich všetkých predstavila a vlastne ani nemusela- poznala som ich z jej príhod, kurióznych, bláznivých, opileckých i milých. Keby neboli tak strašne ožratí, myslím že by sa s nimi dalo úplne krásne vychádzať.

A potom sme sa presunuli na tú milión-krát-v-historkách-zmieňovanú diskotéku do Lážovic, o ktorej som už toľko počula. Preslávená svojimi panákmi za 10 až 20 korún, takmer na neuverenie. Zrazu sme sa neviemako v aute mačkali piati a Roman odmeital vystúpiť (chcel si len skočiť pre peniaze), pretože si myslel, že mu utečieme.

Ale dostali sme sa tam a bolo to presne také, aké som si to vysnívala- a tak sme si s mojou blond kamarátkou pripíjali zlatou tequilou za dvacku a višňovou vodou za desať a potom sme to tam roztočili. Dokopy som za celý večer zaplatila 30 korún (stále boli okolo nás miestni playboyi ochotní kupovať, čo nám na očiach videli) a ku koncu som sa už len smiala, lebo som nebola schopná hovoriť.

Veľmi pozitívna správa tohto víkendu je, že Veronika má číslo na striptéra! Áno, vďaka Veronike som za posledný štvrťrok videla dvoch striptérov- Zorro bol taký jemný a hanblivý a tento policajt zjavne nemal žiadne zábrany- myslím, že ak vám to vyjde, tak ako plánujete, Barča bude spokojná:)

Takže sme stáli v prvej rade s povzbudzovali pána policajta, že je v záujme verejnej bezpečnosti aby zo seba zhodil čo najviac... a vpredu sme zostali aj na dámskom striptíze, ale to sme si zďaleka tak nevychutnali, proste sa nám nechcelo presunúť inam, až kým nám nezačali hrať staré dobré pecky. Zostali sme až do konca, všetci kupodivu prežili cestu domov a kým som bola v sprche, Verča s Olinkou ešte pred domom odbíjali posledného prenasledovateľa.

A zrazu bola nedeľa. Ideálna oddychová neďela na vidieku, s obedom, na prechádzke so psom, s knihou a kávou na záhrade, s nanukom vo vedľajšej dedine, s Pomádou v telke. Bolo mi fajn, nechala som sa hladiť lúčmi slnka, hádzala som Samíkovi loptičku a on mi ju nosil naspäť a večer som už bola v Prahe.

Prší. Kým sa mi podarilo napísať toto všetko, asi šesťkrát mi vypadol internet, po skleničke vína som si robila tie čiernobiele fotky na mojom peknom počítači, vypla som tú hnusnú africkú hudbu a nahradila ju príjemným Lipovým jazzíkom, prehnala sa okolo mňa taká búrka, že by som sa bez toho vína začala snáď báť a začína sa mi chciet spať.

"Listen- do you want to know a secret?" znie mi z reproduktorov. "Do you promise not to tell? Closer- let me whisper in your ear... Nobody knows, just me and you..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sharul Sharul | Web | 20. srpna 2007 v 0:47 | Reagovat

good blog, kdyztak koukni na muj :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama