Září 2007

Mesto protikladov

27. září 2007 v 18:18


V nedeľu odchádzam do Ríma, po mesiaci v Perugii, ktorý ubehol neuveritelne rýchlo…
Perugia nie je až taká malá, ale tým, že je tak velmi rozťahaná po okolí a väčšina obyvatelov žije na predmestí, v historickom centre nestretnete takmer nikoho okrem cudzincov a turistov.
Áno, je tu Univerzita pre cudzincov, ale možnosť praktizovať jazyk v bežnom živote sa hore v historickom centre stáva takmer nemožnou, kedže pre mnohých je pohodlnejšie hovoriť anglicky. Okrem toho sledujem, že niektorí moji kamamráti sa podvedome obklopujú ludmi, ktorí hovoria rovnakým jazykom ako oni a tým pádom strácajú podstatnú časť učenia sa nového jazyka…
Ach áno, Perugia je nádherne zelená, je tu množstvo parkov, ale v skutočnosti si ani do jedného z nich nemôžete priniesť knihy, nemôžete si spraviť piknik alebo otvoriť pivo s kamarátmi…Prečo? Pretože na zemi sa válajú použité striekačky a ihly, vrecúška a zbytky jointov. Večer- ale často aj cez deň sa tam zhromaždujú feťáci aby si ulahodili dennou dávkou.
A tak mnoho ludí sedí a popíja a číta na schodoch Duoma. Ale- a zas som pri tom ale- keď tam cez deň sedíte príliš dlho, existuje veľmi velká pravdepodobnosť, že vás jeden z milióna holubov poctí svojím výkalom a večer za vami prídu chlapíci s podliatymi očami, ktorí vás žobrú o jedno euro a prisahajú, že ho nepoužijú na drogy.

V noci sa všetci bavia, tancujú a každý drží v ruke plastový pohár s pivom a pizzu a spieva s kapelou- na druhej strane každý jeden ten pohár odhodí na zem, takže okolo tretej ráno námestie vyzerá ako smetisko a okolo šiestej príde záplava malých autíčiek na čistenie (videla som to na vlastné oči, keď sme o šiestej ráno bežali hore kopcom po všetkých schodoch na Piazza Italia, aby sme chytili autobus na vlakovú stanicu a potom vlak do Ancony potom čo sme zistili, že zo zastávky pri našom dome nič najbližšiu hodinu nepôjde)
Ak urobíte bežný nákup v supermarkete na večeru s priatelmi, za cestoviny zaplatíte cca 60 centov, ža flašu vína 1 až 2 eurá, 3 za dobré víno☺, asi 70 centov za flašu piva a asi 2 eura za krabicu predpripravených lasagní- 3 porcie.
Pre porovnanie:
Ak si večer idete posedieť s kamarátmi, kávička vás síce vyjde tak na 80 centov až 1 euro, ale za pohár vína zaplatíte 4 až 7 eur a malé pivo nikde nejde pod 3 eura.
Najväčší extrém som zažila, keď sme v piatok v noci dostali hlad z tancovania a na námestí od nás chceli 3 eura za obyčajný hot dog (N.B- za 3 eura si v pohode kúpite celú pizzu)
Perugia je- ako som už mnohokrát povedala- na kopci, čo síce zhora nádherné, ale pre starších ludí ktorí bývajú dolu velmi nepraktické, lebo proste nevládzu vyjsť hore, mestská dorpava je drahá a eskalátorov z jedenj úrovne mesta do druhej je málo. A tak sa buduje minimetro, niečo ak o vláčik zdola hore, ktoré bude otvorené pre všetkých.
My sa tu máme skvele- ja sa tu mám skvele, spomalili sme, študujeme, bavíme sa a zjavne nám nič nechýba. Občas pokrútime nechápavo hlavami nad niektorými zvykmi a absolútnym nedostatkom základných prístrojov, ako rýchlovarná kanvica alebo elektrický sporák ( každý má plyn) Ale inak sme spokojní, bavíme sa užívame si.
Ale každý z nás má občas tú slabú chvílku, keď sedíme pri vínku a bavíme sa v podvečernom vánku a on len pozerá do dialky a zjavne je myšlienkami daleko. Alebo zrazu zbadáme nejakú maličkosť, ktorá nám pripomenie domov- či už priatela, kamarátov, rodinu, školu alebo zvyky všeobecne.
Niekedy počujeme smiech a zdá sa nám, že to sa predsa musí smiať ten a ten, koho sme nechali tam daleko, že možno prišiel a potom sa otočíme a je to len další z prízrakov.
Niekedy trochu nostalgie neuškodí. A vidím na každom z mojich priatelov, ako im rozžiaria očká, keď im volá niekto, koho majú radi, kto im chýba a koho chcú počuť, ako sa im zmení tón hlasu a ako nadšene znejú.
U mňa je to presne tak isto.
"Your language is very soft and sweet" povedala mi Carolina po jednom z telefonátov keď som sa smiala a hovorila neskutočne rýchlo, pretože som chcela niekomu vyrozprávať všetky zážitky a ja som zas chcela počuť tie jeho.
V internetovej kaviarni sa nikdy nemusím obávať, že mi niekto rozumie, preotže všetkých Slovákov a Čechov v Perugii poznám a vlastne- po mesiaci už dobre poznám aj každého kto zavíta do internetovej kaviarne aj čašníkov. Stále sa s niekým pristavím na kus reči- začína a končí sa tradičnou pusou na obe líčka.

Perugia je mesto kontrastov, sama sebe protirečí, presne ako tento strom v botanickej záhrade- Strom dobra a zla.
My sme vyskúšali len to dobré, to zlé dúfam odfúkne horský vietor a ja idem do Ríma…konečne.

Raffreddore

27. září 2007 v 17:10
Prší, v Perugii sa ochladilo a všetci naookolo kašlú a majú červené nošteky a poruke balíček vreckoviek. Jeseň zjavne priniesla aj chrípkovú epidémiu.
Je tak zvláštne, že keď je človek chorý a má upchatý nos, prestane vnímať vône, dýcha ústami a každé nadýchnutie štípe a páli.
Keď niekto varí v kuchyni výborné jedlo, nezačnú sa mu zbiehať slinky, pretože necíti vôňu domova, keď sa poobede všetci stretnú v bare na šálku espressa, nemôže vdýchnuť jeho arómu. Horúci čaj s medom a citrónom do postele je síce príjemný, ale nevychutnáte si ho, keď zakašlete po každom uchlípnutí.
Necítim všetky zbožňované vône- škoricu, horúcu čokoládu a čerstvo upečený chlieb v pekárni, vôňu olivovníkov a pínií, a pizzu , z ktorej pomaly stúpa dym. Necítim dokonca ani vôňu toho prekliateho dažďa.
Keď je človek chorý, zrazu chce byť sám, zavrieť sa do seba a s nikým nehovoriť, aj keď samozrejme je vždy pekné, keď vás niekto poľutuje a uvarí krupicu.
Keď je človek chorý a vonku svieti slniečko, musí zostať doma, lebo kýchne vždy keď sa do žiariaceho slniečka pozrie a trasie sa zimou v dvoch svetrov, zatiaľčo okoloidúci nosia tričká na ramienka.
A najhoršie je čakanie na skúšku. Nedokážete sa sústerdiť na porovnávanie postavenia žien v spoločnosti pred 50 rokmi a teraz alebo na problémy zvýšenia dôchodkového veku vďaka Berlusconiho reforme, vlastne jediné, čo zamestnáva vašu hlavu, je predstava ako sa zbalíte doma do perín a konečne bude ticho.
Čakala som na ústnu časť záverečných skúšiek 2 hodiny, po dvoch a pol hodinách písania eseje. Úspešne som zvládla oboje- písanie mi nikdy nerobilo problémy a hovorenie vlastne tiež nie,aj keď dnes som po desiatich minútach začala strácať hlas a profesori sa nado mnou zľutovali a moc sa ma nepýtali.
Prešla som s vyznamenaním.
Takže v piatok dostanem diplom (ako v tábore pred mnohými rokmi) a mojich 6 kreditov, čím mi odpadá jedna zo skúšok v Ríme.
Ale keďže som chorá, ani sa tomu neteším.
Dnes ideme do našej oblúbenej Medvedej jaskyne (Tana d'Orso, podnik kam najčastejšie chodievame) na tiramisú. Osladiť si život- La Dolce Vita. Nie je to vhodný čas, nebudem si môcť naplno vychutnať ako sa ami na jazyku rozplýva káva a mascarpone, snád si to môžem aspoň predstaviť. Dnes večer nechcem byť sama. Aspoň nie celý večer.
Ale dnes nebudem hovoriť, budem len počúvať príbehy a zážitky, budem si pomalinky ujedať moje tiramisú a vychutnávať si posledné dni v Perugii.

A teraz pravdu...

25. září 2007 v 22:33
... o tom, ako to skutočne vyzeralo v Perugii:)

Ancona

24. září 2007 v 15:10
Come vi ho promesso, aggiungo anche qualche parole in italiano e in inglese. Qui vedete le fotografie di nostro giro ad Ancona- volevamo andare al mare, per vederlo sentirlo, ascoltarlo...

Spero che vi piacono e continuo in lingua che tutti naturalmente capite:


I'm all at sea
Where no one can bother me
Forgot my roots
If only for a day
Just me and my thoughts
Sailing far away

Like a warm drink it seeps into my soul
Please just leave me right here on my own

Later on you could spend some time with me
If you want to, all at sea

I'm all at sea
Where no-one can bother me

I sleep by myself
I drink on my own

I don't speak to nobody
I gave away my phone

Like a warm drink it seeps into my soul
Please just leave me right here on my own
Later on you could spend some time with me
If you want to, all at sea

Now I need you more than ever
I need you more than ever now


If you don't need it every day
But sometimes don't you just crave
To disappear within your mind
You never know what you might find

So come and spend some time with me
And we will spend it all at sea
Like a warm drink it seeps into my soul
Please just leave me right here on my own
Later on you could spend some time with me
If you want to, all at sea

(Jamie Cullum, All at sea)

A ešte prikladám špeciálne PS pre môjho ocinka, ktorý ma zajtra narodeniny...
Tati, posielam ti veľkú pusu do Švédska a do USA a hlavne sa nám vráť domov... VŠETKO NAJLEPŠIE!

Assisi a Siena

18. září 2007 v 16:35
Počas môjho tretieho víkendu v Perugii sme navštívili dve nádherné mestá.

Ako som už povedala, že do Assisi sa musím vrátiť, tak sa aj stalo a v sobotu ráno- (ach-vlastne nie, po piatkovej party keď sme sa vrátili domov o pol šiestej ráno a po troch hodinách výdatného spánku a dvoch hodinách čakania, kým budeme všetci- v sobotu na obed) sme nasadli na vlak o 12. 14 a po pol hodinke sme vystúpili na stanici s názvom Assisi, ktorá sa však nachádza v mestečku Santa Maria degli Angeli a do Assisi je to pekný kus cesty- a čo viac- cesty do kopca, pretože mestečko leží na Monte Subasio, vyhasnutej sopke:


Cesta do Assisi je dláždená malými kachličkami a na každej z nich je vyryté meno pútnika a miesto, kde sa začínala jeho cesta za svätým Františkom. My sme jeho katedrálu videli celou cestou nad sebou a každým krokom bola majestátnejšia a krajšia:

Keď sme konečne došli hore, niektorým trvalo dlhšie kým nabrali druhý dych- celý deň bolo vonku okolo 30 stupňov a slniečko pekelne pálilo, ale katedrála stála zato.


Začala sa stavať roku 1228, dva dni po vysvätení Františka a fresky v hornom kostole ukazujú celý jeho život, zatialčo v dolnom chráme je jeho hrob a svätyňa.


Kamaráti potom nechali mňa, aby som ich zaviedla k San Rufinu, čo bola samozrejme chyba, ako vždy keď sa niekto spolieha na môj orientačný zmysel. A tak sme sa stratili- ocitli sme sa na malinkej cestičke strmo do kopca a spoza plota na nás divoko brechal pes, ale prekonali sme strach a po asi 15 minútach chôdze lesom sa pred nami otvoril nádherný pohľad- došli sme k Rocca Maggiore- najvyššej pevnosti… a pod nami ležalo Assisi a keďže v ten deň tam bola slávnosť, počuli sme ozvany trúbiek a bubnov.


Z veží Rocca Maggiore sme videli hory Umbrie a mestečká- a na kopci oproti nám sa týčilo dalšie obrnené mesto- a bola to Perugia.
A tak sme išli cez úzke uličky dolu, od kostolíku ku kostolíku, z námestia na námestie, osviežovali sme sa granitou a samozrejme sme si neodpustili výbornú kávu.
Večer som myslela, že už viac kopcov nezvládnem, ale na moje prekvapenie sme si to vyšlapali do historického centra, kde bolo na hlavnom námestí postavené pódium a okolo pol desiatej sa začal koncert. Asi to bol nejaký známy spevák, pretože námestie aj hlavné korzo boli úplne plné a nedalo sa hýbať ani dýchať, tak sme to veľmi rýchlo vzdali a bežali do postele- oddýchnuť si pred nedeľným výletom.

Na druhý deň sme sa vydali do Sieny, krásneho mestečka vzdialeného asi hodinu a pol od Perugie. Keď prejdete hranice Umbrie a ocitnete sa v Toskánsku, pocítite ohromný rozdiel- vône, farby, polia, slnečnice, vily uprostred ničoho, vinice, všetko ako z palety maliara, vežičky a mestečká a všetko zaliate žiarou slnka… Siena je jedno z najkrajších toskánskych miest, ktoré stáročia obchoduje s Florenciou a rod Medici, ktorí vlastnili najkrajšie vily Florencie, má mnoho domov a múzeí aj v Siene.
Toto je Siena:
...a toto náš prvý známy:)
Jediný problém bol, že v nedeľu je spojenie medzi Sienou a Perugiou veľmi slabé, takže jediný a posledný autobus, ktorý v ten deň išiel naspäť domov, bol ten o 16.40, takže zostalo príliš mnoho miest, ktoré sme si nestihli pozrieť… Na druhej strane to najdôležitejšie sme stihli a večer sme sa po sprche unavené k smrti uložili do postele a povedali sme si: Tento víkend stál zato….

Numeri (...alebo Perugia v číslach)

14. září 2007 v 20:12
O Perugii:

V Perugii žije okrem asi 150 000 stálych obyvateľov asi 47 000 cudzincov, veľkú väčšinu z nich tvoria študenti univerzity (Universitá per Stranieri= Univerzita pre cudzincov)


(Zaujímavosť na okraj: v Ríme sa akcie s názvom Notte Bianca zúčastnilo 2 000 000 návštevníkov, keď k tomu pripočítame 3 milióny stálých obyvateľov hlavného mesta, dostaneme úctyhodný počet, ktorý nedosahujú ani niektoré menšie štáty.)






V oblasti Umbrie je tretia najväčšia kriminalita v krajine, hneď po Sicílii a Venetu.
Katedrála na Piazza IV.Novembre s názvom Doumo di San Lorenzo má svoje základy už v roku 1303, keď sa začalo s jej výstavbou:


V iných kostoloch Perugie nie je zriedkavé vidieť významné diela Cavaraggia alebo Perugina, Piara della Francesca alebo žiakov Leonarda da Vinciho, nádherné fresky a maľby. Accademia di Belle Arti je jednou z najstarších v Európe a umenie sa tu študuje na vysokej úrovni.
....námestie, na ktorom sa každodenne stretávajú priatelia, aby vyrazili do ulíc, na schodoch dómu popíjajú vínko alebo pivo a čakajú, čo večer prinesie...
San Lorenzo...
Keď sa prechádzate popri hradbách, všade okolo vás sú kopce a olivové a píniové háje:

O škole:
Universitu per Stranieri založil v roku 1926 mladý právnik Lupatelli, ktorý tušil, že historické mestečko priamo v srdci Itálie skrýva obrovský potenciál a vedel, že pre cudzincov bude možnosť študovať jazyk na univerzite vytvorenej k tomuto účelu príťažlivá. A nemýlil sa. S pomocou nemeckých sponzorov, ktorí prispeli na začiatok čiastkou asi 100 miliónov dolárov, založil školu, ktorá každoročne láka tisíce študentov.
Prečo sa vlastne chce tak veľa ľudí učiť lingua italiana, keď sa ňou dohovoríte len v Itálii? Odpoveď je jednoduchá (okrem toho, že je to prekrásny jazyk☺) sú Taliani národ emigrantov a potomkovia žijú po celom svete. Pre rodičov narodených tu je samozrejme dôležité, aby sa aj ich deti priučili ich rodnému jazyku a kultúre a tak napríklad aj otec Caroliny alebo obaja rodičia Stefana z Columbie sú Taliani.


Druhý dôvod je poetický-aby milovníci umenia, histórie a kultúry skutočne porozumeli ich zrodu, vývinu a centru, znalosť jazyka je nutná. Všetky tie úžasné miesta treba vidieť osobne, každý obraz stojí za to, aby sme si ho pozreli zblízka.
A tak všetci prichádzajú do Perugie, aby sa naučili jazyk a pokračujú vo výprave do nádherných miest Italie- do Bologne, Padovy, Ríma, Florencie, Neapola, Bari, Sieny, Luccy, Verony…



Ja osobne naozaj nie som zvyknutá nato, že každý deň trávim v škole v priemere 4 až 5 hodín a že sa večer musím aspoň hodinu a pol učiť a pripravovať si referáty. Myslím si, že mi to veľmi prospieva, trochu to prekonalo moju lenivosť a celý pražský systém. Keď svieti slniečko, presunieme sa aj s knihami a profesorom na terasu a popri učení sa opaľujeme. Každý štvrtok sa zadarmo premieta nový tuzemský film a každý piatok jeden starý. Každý víkend si môžme vybrať z výletov po Umbrii a každý víkend sa organizujú exkurzie do vzdialenejších kútov...
Nášho EILC (Erasmus Intensive Language Course) sa účastní asi 150 študentov, z toho asi 70 percent dievčat. Často počujete nemčinu- len v našej skupine je z 15 ľudí 10 Nemcov- a je ich tu toľko preto, lebo nemeckí študenti dostávajú príspevok len 100 až 150 euro na mesiac, takže nemecká vláda si to môže bez problémov dovoliť, zatialčo my z ostatných krajín dostávame okolo 400- 500 euro mesačne a Fíni a Švédi dokonca asi 700 euro. Myslím, že v malom počte je to oveľa efektívnejšie, lebo Nemci sa medzi sebou stále rozprávajú svojou rečou, a my ostatní sme prinútení komunikovať italsky.

Cucina italiana:
Dnes sme jedli dve metrové pizze- vážne, každá z nich mala meter, tu je dôkaz:

Chutili úplne výborne, dve pre desiatich bohato stačili, dokonca ešte tri kúsočky zvýšili- škoda, že tam nebol nejaký psík, pretože nám bolo ľúto vyhodiť tak výbornú pizzu, ale už sme proste nemohli. Ku každej metrovej pizzi dostanete zadarmo fľašu vína- a kedže Stefano a Ricardo to včera prehnali s absinthom, na víno nemohli ani pozerať, nám to tak akurát stačilo.
Okrem tejto pizze mali samozrejme aj normálnej veľkosti, pizzu s priemerom 50 cm a s priemerom 70 cm, pizzu s nutelou a pizzu s čokoládou a orechami. To sem si bez problémov odpustili☺


Inak, najhrubšia pizza v celej krajine sa bežne podáva v reštauráciách Campanie okolo Neapola, cesto má až 3 alebo 5 centimentrov, zatiaľčo klasická pizza má veľmi tenké a jemné cesto. Nie je pravda, že pizza je typické italské jedlo, práve naopak- každý z dvadsitich regiónov má svoju špecialitu: Emilia Romagna má tortellini, Toskánsko Bistecca fiorentina- florentínsky biftek, Sicília je známa sladkými rolkami s tvarohom a kondenzovaným ovocím s názvom Cannolli, pre Abbruzzo sú typické Arrosticini- grilované kúsky bravčového mäsa napichnuté na drievku, V Lombardii sa jedáva milánske rizoto a Liguria je známa svojím pestom. Umbria je povestná vynikajúcim olivovým olejom vyrábaným blízko Spoleta a Orvieta.
Užviem dokonca aj to, aký je rozdiel medzi olivovým olejom vergine a extra vergine- zatiaľčo prvý sa vyrába na juhu z olív spadnutých zo stromov, druhý- extra panenský- má vyššiu kvalitu, lebo olivy sú naoberané priamo zo stromu.

Toto iné zaujímavavosti každodenne vstrebávam v škole, v uliciach, na výletoch so sprievodcom, z článkov, novín a kníh... Dnes je piatok, tento týžden preletel neuveriteľne rýchlo... už sa teším na ďalší!

Prvý dotyk Ríma- Notte bianca

9. září 2007 v 20:42
Jednu vec som pri mojom príchode naozaj nečakala- že sa hneď prvý víkend ocitnem v Ríme a zažijem noc zázrakov….

"Aké máte plány na víkend?" pýtala sa profesorka na hodine konverzácie.
"Ideme do Ríma…"
"A- sí- Notte Bianca…" prikývla chápavo a usmiala sa.
Notte bianca? Čo to je? Pomyslela som si a odpoveď prišla takmer okamžite- Notte Bianca- alebo Biela noc- je obdoba Pražskej múzejnej noci, keď sa mesto zobudí, večer sa zafarbí miliónmi svetiel, všetky múzeá, galéria, kostoly a katedrály sú po celú noc prístupné verejnosti zadarmo, záplavy nadšencov dychtivých po umení a hudbe zaplavia ulice a z každého kúta sa ozýva hudba a spev…

A tak sme sa prinútili obmedziť pobyt na Erasmus uvítacej party na nutné stretnutia a pár pohárov vína, aby sme boli na druhý deň svieži a pripravení na veľký výlet...
Ráno sme sa stretli na stanici v Perugii a nastúpili sme do vlaku do Ríma- tam predsa vedú všetky cesty, no nie? A tak sme z okienka pozorovali nádherné mestá Umbrie a Lazia a často sa nám naskytol takýto pohľad:


Okolo obeda sme došli do Večného mesta, a kedže sme zistili že je nemožné pohybovať sa v tak veľkej skupine (cca 13 ľudí) a tiež sme boli absolútne neschopní rozhodnúť sa, kam najprv, rozdelili sme sa a ja a moji priatelia sme zamierili priamo do srdca: do Vatikánu.

Počasie nám prialo, slniečko príjemne hrialo a zalievalo lúčmi námestie svätého Petra- a ja som prvýkrát v živote pocítila, ako chutí Rím- ako vonia, ako vyzerá a aký je na seba hrdý. Týčila sa pred nami majestátna bazilika a my sme nečakali ani minútu aby sme sa stali jej súčastou:
Mala som obrovskú radosť- keď som tú nádheru videla, bola som nadšená ak malé dieťa a všetko som si tisíckrát fotila... a keď som si predstavila, že v tomto meste strávim rok...
Áno, rok... Keď som už bola v Ríme, spojila som príjemné s užitočným a vydala som sa smerom Universitá La Sapienza- presnejšie asi 15 minút od nej, kde som sa chcela pozrieť na môj potenciálny budúci byt- nečakala som nič svetoborné- o to väčšie bolo moje prekvapenie- a potešenie- keď ma Angela- jedna z budúcich spolubývajúcich- zaviedla do nádherného nového velkého bytu so všetkým čo k nemu patrí a predstavila ma dalším dvom študentkám, ktoré tam bývajú- sú velmi sympatické a naštastie hovoria len taliansky, takže sa to poriadne naučím. Keď som byt videla, hneď som vedela, že ho musím mať, a tak sme si dali espresso, dohodli všetko potrebné a na začiaku októbra sa na to nádherné miesto môžem nasťahovať.
Okole šiestej začala Notte Bianca- šofér autobusu ma odprevadil z Piazza Vanezia k Fontane di Trevi, kde som sa mala stretnúť s kamarátmi:
A tak začala naša cesta nočným Rímom- prešli sme snáď všetko, čo sme vládali- začali sme v kostole svätého Ignáca z Loyoly, kde nám sprievodkyňa ukázala strop zdobený freskami tak, že inak rovná plocha vyzerala ako oblúk a predstavila nám dielo súčasného umelca, ktoré má predsavovať bod, keď sa všetky cirkvi sveta spoja v jednu- naozaj skvostné umelecké dielo---
Naša cesta pokračovala cez Panteon, kde sme náhodou vrazili do spolužiakov z kurzu, cez pár nádherných múzeí, cez Piazza di Navona a pizzeriu, kde sme sa posilnili vínom....
...až k Ponte San Angelo, odkiaľ sme prešli k Anjelskému hradu a keďže aj ten bol verejnosti otvorený, okolo druhej v noci sa nám zhora otvoril nádherný pohľad na Ríma a pred nami sa týčil svietaci Svätý Peter...
Už si presne napamätám názvy všetkých nádherných miest Ríma, ktoré sme v tú noc navštívili- konieckoncov, budem mať rok na jeho poznávanie- ale našu púť sme zakončili na španielskych schodoch, kde sme z úctyhodnej vzdialenosti pozorovali milióny ludí na Piazza di Spagna pod nami:
V tú noc boli ulice Ríma lemované horiacimi sviečkami, všetko hralo a svietilo- nadránom sme síce umierali únavou a vo vlaku o šiestej ráno naspäť do Perugie sme sa tlačili šiesti na dvoch metroch štvorcových, ale náš výlet stál nepochybne zato.
Prvýkrát som sa dotkla Ríma a dúfam, že budem mať ešte kopu príležitostí zatancovať si v jeho objatí....

Škola & Co

6. září 2007 v 20:41
Pozitívna poznámka na začiatok: Zas mi chutí káva!

Ale ako som sľúbila, píšem niektoré praktické veci- ako to tu vlastne funguje:

Podľa písomného a ústneho testu ma zaradili do najvyššej skupiny s poetickým názvom B1, takže mám odborné hodiny práva a ekonómie (na budúcu hodinu si mám pripraviť referát o mojej krajine a keďže pán Kerner nám prízvukoval, že máme reprezentovať jak Česko tak Slovensko, budem mať o čom hovoriť- aspoň nejaká zmena, keď väčšinu spolužiakov tvoria Nemci), učím sa jazykové zvláštnosti Umbrie a okrem toho mám asi tak dvadsať hodín jazyka týždenne- rozdelených na gramatiku a konverzáciu. A k tomu výlety.

Niekedy mám hodiny v paláci na jednom konci mesta a musím bežať do iného na druhý , ale to nevadí, pretože tu sa aj tak nič nezačne včas, od dvanástej do štvrtej sú všetky obchody zatvorené a koná sa siesta. Profesor dnes meškal hodinu- pomýlil si palác, lebo sa nikto neobťažoval dať mu nový rozvrh:)

Keď sa tu povie, že sa stretneme o 9.20 pred školou, o pol desiatej stačí vyraziť z domu a cestou si ešte stihnete dať jedno piccolo v kaviarni.
Perugia je mesto na kopci, historické centrum je na jeho vrcholku a takmer všetci študenti bývajú dolu pod hradbami- na jednej strane je z každého miesta v centre nádherný výhlad, na druhej strane však každodenne prejdete asi tak milión schodov- a keď toto odbúravanie tukov zmiešané s vínom a olivami na večeru, myslím, že sa vrátim ako modelka☺

Vedúci môjho kurzu sa volá Romano a keď nás privítal v kurze pre pokročilých, mala som trochu obavy, či to budem zvládať- tie sa rozplynuli, keď prehovoril- lezione di lingua italiana trvala síce viac ako tri hodiny, ale uplynulo mi to ako pár minút a neprestala som sa smiať. Jazykovo sme na tom asi všetci rovnako, snažili sme sa robiť cvičenia a Romano nám zo všetkých síl pomáhal. Je to rodený komediant, takže asi trikrát začal spievať, napodobňovať zvieratá a klaňať sa nám, keď sme odpovedali správne, plazil sa pred nami na kolenách, nech skúšame odpovedať, aj keď si nie sme istí.
Napríklad nám vysvetľoval rozdiel medzi slovami sensitivo a sensibile.Sensibile znamená citlivý a tým pádom nikto nevedel, čo znamená sensitivo a keď sme sa všetci snažili prísť na to, čo to znamená a on pätnásť krát povedal: No! , prezradil nám, čo znamená sensitivo- že je to človek, ktorý "parla con i morti"- rozpráva s mŕtvymi a hneď na to začal predvádzť ako nejaké to médium vyvoláva duchov, začal sebou ako v tranze triasť a volal: Napoleone, dove sei? A celá trida naňho s úžasom pozerala a potom sme vybuchli od smiechu.

Okrem toho nám vysvetľoval, čo znamená minúta v Italii a minúta všade inde- pretože keď v Italii poviete, že tam budete za 5 minút, môže to znamenať hodinu alebo dve, na autobusovej stanici minúta znamená akoby rok a na vlakovej akoby storočie☺

Každého v triede volal Gino alebo Janina a stále sa nás pýtal, či nechceme pauzu na pivo alebo nejakú tú drogu na povzbudenie.

Medzitým do triedy vošiel jeden z našich tutorov a rozdal nám letáky s oznámením, že v piatok sa bude konať náš prvá povinný výleta že všetci máme byť o 14.45 pred Palazzo Gallenga- do diára som si napísala, že o tretej mám vyraziť z domu☺

V škole máme menzu, kde máme za 2 eura obed, ktorý pozostáva zo šalátu, pečiva, hlavného chodu(pizza, cestoviny, rizoto alebo rôzne mäsá podľa výberu), ovocia alebo jogurtu a nápoja. A kedže sa k nej dostanete len cez strmý kopec po milione malinkých schodíkov, len cestou z obeda spálite minimálne polku porcie:)

V supermarketoch(kde predávajú Vietnamci presne ako u nás:) dostanete veľmi lacno cestoviny, olivy, ryby a fľašu dobrého vína, olivový olej je prakticky zdarma- o mozzarele a paradajkách nehovoriac...

Z praktických vecí je to asi tak všetko, ja bohužial stále žijem akoby v oblakoch, cez víkend pravdepodobne pocestujem do Ríma na Notte Bianca, ale o tom neskôr....

Perugia

4. září 2007 v 14:46
Tak som konečne v Perugii. A mám sa úžasne!
Do tohto článku dám veľa obrázkov, pretože ako mi brat povedal: Nepíš tolko na ten blog, to nikoho nezaujíma, daj tam viac obrázkov!... takže toto je Umbria... kopček, rovina, kopček, rovina, vinice, olivové háje a slniečko...
Cesta bola náročná.. vzhladom k značnému objemu mojich vecí....
... som zabrala takmer celý kufor auta a potom už len cesta- ja a rodičia so zastávkami v Chynoranoch(starí rodičia), Bratislave(kopa známych a obedík) a Grazi(prespali sme u priateľov)... sme sa vydali na cestu cez Benátky a Ravennu po prázdnej rozbitej dialnici cez Apeniny do Perugie...
A odkedy som tu, som úplne nadšená.
Domček, v ktorom máme byt, je v malinkej ulici s názvom Via delle Clarisse a bývajú tu len študenti. Vyzerá to u nás asi takto:
Toto je naša záhrada...
Takýto výhlad mám každé ráno, keď otvorím okno...
Moja izbička...
A takto vyzerá náš dom- asi sa divíte, prečo je tá fotka obrátená, ale keď som sa snažila otočiť ju na správnu stranu, nechcelo mi to načítať na blog, pretože je to vraj moc velké- tak nahnite vaše pekné hlavičky a môžete závidieť:)
V byte sme tri. Ja, Caroline a Stefi. Hlavne s Caroline si rozumiem výnimočne dobre. Je z Ecuadoru, študovala v Las Vegas a v Miami a v Europe je prvý krát. Je úžasné, že môžeme porovnávať kultúry, že jej môžem predstaviť Česko a Slovensko v novom svetle, pretože o našich štátikoch nikdy nepočula- ukazovala som jej fotky Prahy a ona len nadšene hovorila: Bellissimo... Je skvelé, že nás neberie len ako mierne zaostalé postkomunistické štáty, ale ako moderné európske krajiny s nádhernou architektúrou a storočiami historie. Myslím si, že práve takto- generáciami a myšlienkami, sa mení história..
Toto je Caroline:
Stefi je z Nemecka, je to hráčka futbalu, velmi milá, len myslím, že má trochu strach hovoriť anglicky a italsky sa ešte nenaučila... alebo je možno prehlušená tým, že nám s Caroline sa nezatvoria ústa a rozprávame sa akoby sme doteraz museli držať sľub mlčanlivosti. Už dlho som sa tak nesmiala...
Každý deň tu spoznávam desiatky ľudí- ako som povedala, aj v našom dome bývajú len študenti zo všetkých europských krajín a už plánujeme velkú party pre celý dom:)
Ale späť k tomu, čo sa zatiaľ udialo:
S rodičmi sme strávili nádhernú slnečnú nedelu v Assisi, ktoré leží na vyhasnutej sopke Monte Subasio... a po tom, čo som videla, vám ukážem len pár fotiek, lebo do Assisi sa ešte na sto percent vrátim a urobím vám exkurziu aj s históriou... Len pre začiatok, aby som vystihla tú spokojnosť a neskutočnú radosť, ktorú som pocítila v dušičke, lenčo sme prešli bránami stredovekého mesta:
Chodila som po tých úzkych uličkách v nemom úžase, vychutnávala si pohodičku a pivko na námestí a bola som strašne rada, že aj rodičom stála tá dlhá cesta zato...
Od nedele večera som sa nezastavila- v pondelok som sa konečne vybalila a poobede sme mali úvodné stretnutie. Naša škola- Universitá per i stranieri di Perugia (celkovo sú tu dve univerzity) je rozmiestnená v piatich palácoch po celej Perugii. Ten hlavný- Palazzo Gallegna je na prvej fotke a na ďalšej je prednáškový sál. Na poslednom obrázku je druhý palác.
Cítim sa ako nejaký stredoveký učenec, keď prechádzam popod oblúky, na stenách sú nádherné maľby a knižnice sú plné drahocenných kníh...
Každý večer sa tu niečo deje- prvá uvítacia Erasmus party, druhá uvítacia Erasmus party, Salsa night, Výlet na Elbu, výlet do Pompeí a na Sicíliu, kino a šport zdarma..
Ešte neviem ako som dopadla v mojich dnešných písomných a ústých testoch, podla ktorých ma zaradia do skupiny, ale v rámci kurzu sú povinné výlety do nádherných miest Toskánska a Umbrie zadarmo v rámci spoznávania kultúry a miestnych dialektov. Som proste úplne spokojná... a k tomu všetkému si predstavte slniečko, výbornú kávu a italské víno, pizzerie na každom rohu a koncerty na námestí hneď po zotmení.
Na začiatok stačí- budem pravidelne zverejňovať fotky a pre tých, ktorí majú z Erasma akýkolvek strach (hlavne tebe, Adi)- nebojte, bude to úžasné, proste nebude čas myslieť na všetko, čo vás teraz trápi a verte mi- za jeden deň sa o európskych kultúrach dozviete viac, ako vás učili celé roky na zemepise....