Říjen 2007

Ariccia alebo ako vyzerá talianska večera

28. října 2007 v 16:54
Vydali sme sa na výlet do Castelli Romani, čo sú malé dedinky pri Ríme, asi polhodinku cesty, známe tým, že sa je veľa a je sa dobre, že sa platí málo a že atmosféra je naozaj jedinečná, nuž, je to pravda....
Priniesli nám snáď všetko, čo sa priniesť dá, víno tieklo na litre a keď sme boli úplne plní, priniesli nám tanier plný výborných cestovín. Aj najväčší jedáci mali problém..
A takto vyzerá taliansky prípitok:
A španielsky prípitok:
Po pár pohároch vína nie je ťažké smiať sa na všetkom, cez neskutočné hluk sa rozprávate a nepočujete sa, a tak zas pijete- čo iné by ste robili, keď vám to dávajú prakticky zadarmo?
Je sa vela a je sa dobre:) Ale po čase už proste jesť nevládzete a tak už len pijete... a skončí to tak, že Španieli a Taliani vyskočia na stoly a začnú spievať národné opilecké nápevy a nepočujete už vôbec nič a nevidíte rozdiel medzi jazykmi, lebo rozdiel sa stráca vo víne...
Po čase sú fotografie rozmazané, lebo aj vy vlastne vidíte trošku rozmazane a je ťažké udržať fotoaparát v jednej rovine- alebo skôr- je ťažké zachytiť ludí, ktorí sa hýbu v španielskych rytmoch(alebo? čo to bol za taneček?)
len nespadnite
To všetko je úplne normálne, akoby skákať pri večeri po stoloch bola najprirodzenejšia vec na svete, akoby sme boli stvorení pre spev a chceli vykričať celému svetu- áno, tu sme! A sme nejlepší a najhlučnejší!

Tu nie sme v Európe

25. října 2007 v 12:40
Na uvítacom stretnutí pre študentov Erasmu, ktoré bolo tento utorok, nám francúzska študentka ktorá strávila rok v Ríme, povedala že máme využiť každý moment, ktorý máme v tomto nádhernom meste, pretože čas letí neskutočne rýchlo a toto je skúsenosť, ktorá sa nezopakuje. Verím jej a teraz si Rím užívam najlepšie ako viem, ale prvé týždne to veru nebolo vôbec ľahké a sama seba som sa pýtala, či som divná ja alebo oni. Odpoveď je jednoduchá- Sme v krajine, ktorá sa pravdepodobne v Európskej Únii ocitla náhodou a Rím je dokonalým príkladom.
A keď si pozriete toto video , pochopíte prečo som bola na začiatku na pokraji s nervami, pretože úplne- ale úplne presne vystihuje, ako to tu vyzerá... Tak takto tu žijem:)

Fontana di Trevi v krvi

24. října 2007 v 15:52
Minulý týždeň sa odohral pre mňa úplne neuveriteľný incident.

Mladý muž, ktorý spočiatku vyzeral ako jeden z mnohých turistov obdivujúcich nádhernú Fontanu di Trevi, vylial do čistučkej vody fľašu plnú červeného farbiva, ktoré okamžite zafarbilo všetku vodu vo fontáne, takže to vyzeralo akoby bola naplnená krvou. Ja osobne som to nevidela, ale stojí zato pozrieť si už len video.
Správy na internete ho nazývajú vandalom, ktorý chcel poukázať na potrebu zmeny systému.
Nuž, zaujal. Ľudia boli šokovaní a musím uznať, že to bolo skutočne pôsobivé gesto.
Cecchiniho- páchateľa- pozná polícia ako stúpenca krajnej pravice.

Neďaleko fontány našli leták, v ktorom sa k tomuto činu prihlásila skupina Azione futurista 2007 (Futuristická akcia 2007). Kriticky sa vyjadrila k rímskemu festivalu Sviatok filmu, ktorého druhý ročník otvorila vo štvrtok herečka Monica Bellucci. Názov skupiny pravdepodobne odkazuje k Marinettiho Futuristickému manifestu z roku 1909. Tá tiež oznámila, že vodu fontány prefarbila v snahe dosiahnuť víťazstvo pomocou farby nad "šedivou" strednou triedou.

Fontánu, ktorej sochársku výzdobu urobil v 18. storočí Nicola Salvi, preslávil Felliniho film Sladký život s Anitou Ekbergovou a Marcellem Mastroiannim v hlavných úlohách. Kúpeľ oboch hlavných hrdinov filmu vo fontáne di Trevi patrí medzi najslávnejšie scény dejín svetovej kinematografie.
Možno aj táto scéna sa zapíše do myslí ľudí.

Práve vďaka tomuto filmu je fontána jedným z najnavštevovanejších miest Ríma. Každý rok do nej turisti vhodia mince v hodnote 200 tisíc eur, které po pravidelnom čistení fontány pripadnú úradu na ochranu pamiatok. Pravdou však je aj to, že pri fontáne vyčkávajú bezdomovci, ktorí si mince po odchode turistov pritiahnú magnetmi a tým sa čiastka značne znižuje.

Na fontáne našťastie nie sú žiadne škody a zas žiari čistotou...

Kapitol (Campidoglio a Fori Imperiali)

23. října 2007 v 13:03
Kapitol, kedysi posvätné miesto rímskych bohov a cieľ pochodov víťazných bojovníkov, dnes sídlo primátora a rímskeho magistrátu, ostal napriek mnohým historickým udalostiam a podmienkam zákaldným jadrom rímskeho života.
Na Kapitol vystúpime po veľkom schodisku, nazývanom Cordonata, ktoré navrhol Michelangelo pri príležitosti víťazného vstupu cisára Karla V. v roku 1536.

Na vrchole schodiska sa nachádzajú kolosálne súsošia Dioskúrov, ktoré pochádzajú z neskorej cisárskej doby.

Cez Rímske fórum- stredisko občianskeho a politického života počas obdobia Republiky, prechádza Via sacra- Posvätná ulica, ktoá viedla na kapitolský pahorok. Zatialčo najstarší sektor Fóra sa nachádza pod úpätím kapitolu, stranou obrátenou ku Koloseu vstúpime do zóny postavenej neskôr, v období cisárstva.

Dnes nie je jednoduché presne rozlíšiť rozmiestnenie piatich cisárskych fór (Fori Imperiali), pretože moderná Via dei Fori Imperiali (vybudovaná fašistickým režimom v 30. Rokoch 20. Storočia) prechádza ich stredom a zakrýva tak ich veľkú časť. Dnes sú fóra odkryté len čiastočne, vo vykopávkach sa stále pokračuje…

Ako prvý nechal postaviť vlastné fórum Julius Ceasar (Foro Cesare), jeho príklad nasledoval jeho politický dedič Augustus a vybudoval tak Foro di Augusto. Okolo roku 72 n.l. nechal postaviť svoje fórum Vespasián (Foro Vespasiano) a Domitian vystaval Foro di Nerva. Najveľkolepejšou časťou cisárských fór je veľkolepý kompex- forum a tržnica, ktoré nechal vybudovať Traján, slávnostne otvorený r. 112 n.l.(Foro Traiano). Bolo to posledné a zároveň najhonosnejšie fórum, ktoré bolo vo svojej dobe považované za jeden z architektonických divov sveta.

Toto hovorí môj pomocník -Veľký sprievodca National Geographic- Rím.
A čo hovorím ja? Campidoglio je úchvatné v noci, Taliani sú majstri osvetlenia a úplne vás pohltí.
Bohužial sú aj vandali, takže časť nádherných svetiel na Fori Imperiali zničili a tak stojí zato prejsť si ich pri popoludňajšom slniečku, ako som to spravila ja. Sú krásne.

Giardino Segreto (Secret garden)

16. října 2007 v 19:19
Na jednom zo siedmich rímskych pahorkov- na Aventine- sa nachádza čarovné miesto, ktoré nám prirástlo k srdcu od okamihu keď sme ho prvýkrát videli.
On one of seven original roman hills- Aventino- there is a magical place we fell in love with the instant we saw it for the first time.

Volá sa Giardino degli Aranci- záhrada pomarančovníkov- plná stromov s oranžovými plodmi, plná vôní, detského smiechu s nádherným výhľadom na Večné mesto.
It's called Giardino degli Aranci- The garden of orange trees- full of trees with fresh oranges, full of scents, chidren laughing and with a beautiful view on the whole Eternal city.
Keď prejdete o pár metrov ďalej okolo starých predavačov gaštanov, ocitnete sa na námestí maltských rytierov(Piazza Cavalieri di Malta) s chrámom zasväteným ich rádu. Vstup do chrámu a záhrad je prísne zakázaný verejnosti. A tak turisti stoja v rade pred dverami ktoré im nikdy nebudú otvorené… Prečo? Je to jednoduché: Aby sa cez kľúčovú dierku mohli pozrieť na tajomstvo, ktoré maltská záhrada skrýva. Nakloníte sa, privriete jedno oko a druhým vidíte chodníček medzi stromami- a v pozadí svieti kupola svätého Petra. Nakláňate sa k dierke znova a znova a túžite vstúpiť… ale tým by sa samozrejme tajomstvo stratilo…
As you go past some old chestnuts sellers you find yourselves standing in the square of maltese knights (Piazza Cavalieri di Malta) with the temple sacrified to their order. The entrance to temple and gardens is strictly forbidden to the public.

And so tourists queue in front of the door that would never be open to them… Why? The answer is simple: to see the the secret of maltese garden hidden behind the keyhole. You lean down slightly, close one eye and with the other one you can see the pavement between the trees- and magnificient cupola of St. Peters shining in the background. So you lean down over and over and you long to enter… but then the magic would have been lost…

A tak sme sa k Tajomnej záhrade vrátili cez deň, vrátili sme sa tam v noci, ešte aj pred hodinou a spojili sme to aj s prechádzkou od Pyramídy ku Koloseu. Dá sa mi, že všetko v Ríme je krajšie a tajomnejšie v noci, keď nevidíte špinu a turisti na chvíľu zmiznú(alebo ich aspoň nie je tak veľa).
Je krásne stratiť sa tu, je krásne zas sa nájsť na nejakom úžasnom mieste…
And so we came back to Secret garden, we came back by day, by night and even on our way to school and on the way from Pyramide to Colosseum.

It seems to me that everything in Rome is nicer and more enchanting by night- when you don't see the dirt and tourists vanish for a while(or at least you don't see them that much☺)

It's amazing to get lost, it's amazing to get found in some magical place…
Bilingual version for all my friends that do not understand Slovak(and there are many as Slovak is not that widely spread around globe☺)
Photos by me and Tiina☺

Nedeľa v Ríme (Tranquillo)

15. října 2007 v 16:01
Keď si trošku zvyknete na Rím, naučíte sa vychutnávať plnými dúškami všetko, čo ponúka. Naučíte sa, že na všetko sa čaká, že tramvaj proste občas nepríde alebo sa nezmestíte do autobusu a že každý príde neskoro a časom vás to prestane až tak hnevať, naučíte sa, že je vždy čas na espresso a večera musí byť sýta, dlhá a zakončená kávičkou. Zvyknete si na gestikuláciu, na prízvuk, rozoznávate dialekty a smejete sa na turistoch, pretože vy sa už ako turista necítite- aj keď stále držíte fotoaparát a mapu.

Túto nedeľu som sa vrátila k normálu- k tomu, na čo som bola zvyknutá doma. Stretla som sa s veľmi príjemným (a holky, musím povedať, že aj veľmi pekným☺) Slovákom, ktorý nemeškal ani minútu a pod sochou Giordana Bruna na Campo dei Fiori ma čakal presne načas(dokonca prišiel o pár minút skôr). Znova som mohla rozprávať mojou rodnou rečou a mala som pocit, že sa musím vyrozprávať a využiť tú skvelú šancu mať tu niekoho z vlasti.

Čo sa mesta týka, stále som začiatočník, takže v sobotu mi ukázal krásy Ríma z výšky… molto romantico(=miesto kam prichádzajú Taliani so svojími priatelkami na autách alebo motorkách a kde si turisti fotia osvetlené miesto a kupujú ružičky od pouličných predavačov).
Slovenčina nestačila a tak sme stretli aj v nedeľu a bol to vskutku jeden z mojich najpríjemnejších dní v Ríme.
Tiina mi prezradila, že vo Fínsku začalo snežiť a majú tam príjemných mínus 2 stupňov- a tu celý deň pražilo slniečko, deň ako stvorený na takmerničnerobenie.

Prešli sme sa od Vatikánu cez Tiber na malé námestíčko kde sa koná nedeľný trh a po chvíli ochutnávania sme sa rozhodli pre čerstvo upečený chlieb so slnečnicovými semienkami a niečo nepopísatelné typu pesto- volalo sa to Capricciosa a Mediterranea a keď sa to natrelo na chlebík, dávalo mu tu vyýbornú, trochu korenistú chuť. (Ivar, ak vieš, ako sa to volalo, prosím, daj vedieť!)

A tak sme kráčali po úzkych uličkách obrastených brečtanom s chlebíkom v ruke ku Piazza Navona, kde sme sa pri Berniniho fontáne zložili a pri hudbe z neďalekej reštaurácie sme si pochutnávali na špecialitách.

Prešli sme sa cez Via del Corso k pálacu, kde sa koná výstava Od Cranacha k Monetovi, ale rozhodli sme sa, že tam zavítame neskôr a pokračovali sme k Piazza del Popolo, kde sme sa usadili pod obelisk na schody fontány.
Slniečko na nás pražilo, opaľovali sme sa a nechcelo sa nám ani pohnúť. Načo sa hýbať v tak lenivé popoludnie?
Po námestí sa vozili ludia na divných malých kolobežkách, turisti prichádzali a odchádzali, deti sa fotili na sochách levov na fontáne. Bola to tá uvolnená nedeľná atmosféra.
Keď už bolo teplo neznesiteľné, pokračovali sme okolo výstavy Leonarda da Vinciho cez takmer 300 schodov☺ až hore na Pincio:

Keď sme sa vracali, nad San Pietrom zapadalo slniečko a my sme si dopriali poobedaňajšie pivko v parku za Anjelským hradom. Znie to až gýčovo, ale naozaj som si celú nedeľu pripadala ako vo sne… nemohla som uveriť, že táto krása bude na rok patriť len a len mne…

V nedeľu chcete vypnúť, chcete sa len tak rozprávať a popíjať, len tak sa prechádzať a dýchať- a vzduch v Ríme sa konečne po minulotýždňových dažďoch vyčistil…

Cítim sa tu dobre, alebo si možno len začínam zvykať a vstrebávať kultúrny šok, ktorý som spočiatku celkom dobre neznášala.

Ale na to máme priateľov… takže ďakujem všetkým, ktorí mi dávajú cenné rady do života☺, Ivar- tebe ďakujem za slovenčinu a nezabudni sa vrátiť!, ďakujem Zuzinke a Ivke a zdravím do Prahy a Aďke do Linzu, rodičom, Elise- pretože viem, že nie som sama, ktorá to cíti takto a Giovannimu za lekcie jazyka, ďakujem za objatie mojim spolubývajúcim (Angela, Annarita, mille grazie) a istému človeku, ktorý mi nezabudne zavolať a spýtať sa: Hey, Suzi, how are you? Tranquillo?
Ach áno, teraz sa už cítim dobre… a Rím je tak nádherný!!!

PS: V hosteli Ottaviano je na nástenke zoznam dôležitých fráz v taliančine, ktoré sú väčšinou užitočné pre turistov a tak si nemôžem odpustiť priniesť aj vám niektoré perly zo zoznamu (a nebol krátky) :

Grazie- ďakujem (thank you)
Prego- prosím ( Please/ You're welcome)
Gelato- zmrzlina (ice cream)
Birra- pivo (beer)
Voglio- chcem (I want)
Ti voglio- Chcem ťa (I want you)
Sei bellissima- si nádherná (You are beautiful)
Sono ubriaco per favore portatemi in mio albergo- Som opitý, zavezte ma prosím do môjho hotela (I am drunk, please take me to my hotel)
Che cazzo! (neprekladám☺)
Ho aspettato per te tutta la vita- Čakal som na teba celý život (I have been waiting for you all my life)
Dove sono? Kde som? (Where am I?)
Tranquillo! Non ti preoccupare!- Klídek! Kašli na to!Vôbec sa tým nezaťažuj! (No need af transalation for my english-speaking friends as they have heard this one many times☺)

- na prvú lekciu stačí, pokračovanie nabudúce… a keby ste medzitým prišli do Ríma, nebojte, základ už máte!

Október v Trastevere

9. října 2007 v 14:35
Nota bene na záver:
Včera večer sa mi začal prvý kurz, ale je to opäť len kurz jazyka, kde ma konečne po nekonečných problémov zaradila k pokročilým. Kurz je len dvakrát do týždna, v pondelok a štvrtok, od pol 20.20 do 22.00(áno, tu je to takto normálne), takže po víkende, kď som každú noc spala maximálne tri hodiny, som tam včera umierala od únavy. Keďže sme nevedeli nájsť správnu budovu, s Merche sme meškali pol hodiny- nevadí, učitelka meškala hodinu:)
Na budúci týždeň sa mi začnú už aj hodiny práva, takže sa nemôžem dočkať:))

Moja prvá práca

8. října 2007 v 15:59

Som si istá, že každý obyčajný "chudobný študent" túži po práci, ktorú som si našla ešte v Česku, ale zrealizovala som ju až tu, v Ríme.

Zamestanala ma nemenovaná česká cestovná kancelária a mojou úlohou bolo vyzdvihnúť skupinku českých turistov na letisku Leonardo da Vinci, posadiť ich do shuttle busu, ktorý nás odvezie do hotelu, objednať im na recepcii raňajky na siedmu hodinu rannú a na druhý deň ich nasadiť do autokaru, ktorý bude čakať pred hotelom a zavezie ich na poznávací zájazd na Sicíliu. Tým sa moja právca končí.
Odmena: 50 euro plus noc v hoteli a raňajky vo forme švédskych stolov zdarma☺

A tak som stála na letisku Fiumicino s takou tou ceduľkou s názvom cestovnej kancelárie, vedľa mňa bezzubý šofér shuttle busu s rovnakou ceduľkou a o chvíľu k nám s úsmevom zamierila skupinka desiatich českých dôchodcov nadšených na poznávací zájazd.
Len čo sme opustili pristor letiska, všetci začali vyzliekať hrubé bundy a svetre, v Ríme bolo v ten deň príjemne pod mrakom, 29 stupňov v tieni.

Myslím, že všetci sme očakávali nejaký strašný provizórny hotel na jednu noc, o to príjemnejšie bolo naše prekvapenie, keď nás šofér doviezol do 4-hviezdičkového hotela Parco Tirreno s nádhernou záhradou, parčíkom, lavičkami, príkjemnýcm personálom- a hlavne obrovskými apartmánmi. To všetko len dve zastávky od Vatikánu.

Rozdala som im kľúče a odprevadila ich k izbám, potom som zamierila k mojej. to však obyčajná izba (stanza singola), ale malý bytík s manželskou postelou, predsieňou, kúpelnou a kuchynkou a stolom so štyrmi stoličkami

Rozdala som im mapky Ríma, aj keď si myslím, že väčšina z nich večné mesto poznala lepšie ako ja☺ Kedže na konci zájazdu mali napánovaný deň v Ríme so sprievodcom, každý z manželských párov si vybral iné miesto, ja som im len ukázala, kde je metro. Dve staršie pani ma poprosili či by som im neurobila prehliadku Ríma, lebo tu ešte nikdy neboli a tak som sa tvárila strašne profesionálne, akože to tu hrozne dobre poznám a doporučím im všetky krásne miesta, ale v duchu som sa zhrozila: Čo teraz? Rím som si prešla prakticky len na Notte Bianca…

A tak som ich vzala do Vatikánu, do baziliky, na námestie, na Piazze del Risorgimento, dali sme si výbornú zmrzlinu, prešli sme sa k Anjelskému hradu, a doporučila som im zaplatiť si vstup a dať si café úplne hore, s výhladom na celý Rím. Ukázala som im, ako sa dostanú na druhú stranu Tiberu na Piazza Navona až k Fontáne di Trevi a tým sa moja práca skončila.
Na druhý deň mi ďakovali do nebies, chválili si kávičku na hrade, povedali mi, že si dali večeru na kúzelnom mieste pri Piazza Navona.
Do hotela sa vraj vrátili o polnoci.
Ja o jednej☺ prečo?
Večer som samozrejme využila to, že že mám k dispozícii hotelový apartmán blízko centra a tak sme s kamarátmi na Piazza del Popolo pili lambrusco a jedli francúzske mandlové keksíky z domácej pekárničky. Bol to čarovný večer. Dopriala som si hodinovú sprchu, použila všetky štyri ručníky, ktoré boli k dispozícii a rozvalila sa na celú postel.
Ráno sme sa všaetci stretli na raňajkách v záhrade a v hotelovej reštaurácii. Turistov prebrala ďalšia sprievodkyňa a ja som si v pohode vychutnávala rannú kávu a croissant, zapla som si v izbe telku a hovorila som si: Kto sa má lepšie?
Ale kedže turistická sezóna a dovolenky sa pomalinky končia, ktovie, či sa mi ešte podarí nájsť takú prácu... a ak aj nie, budem si vychutnávať Rím...

La Sapienza

6. října 2007 v 10:02
La Sapienza- Universita degli Studi di Roma bola založená roku 1303 pápežom Bonifácom VIII. Keby chudák vedel, čo sa z nej stane za 700 rokov, možno by uvažoval inak… univerzita mala vteda len okolo tisícky študentov a postupne sa začala rozrastať a zakladali sa nové a nové fakulty.
Dnes má La Sapienza asi 145 000 študentov na 21 fakultách, každoročne príde asi 1500 zahraničných študentov, z toho 950 študentov ERASMU.

Citta Universitaria- campus univerzity je vskutku mesto v meste. Je to obrovský areál s väčšinou fakúlt Sapienzy, vlastnou kaplnkou, mnohými múzeami, 158 knižnicami, parkami, snack barmi, menzami, rektorátom, sekretariátmi, laboratóriami… Mesto, akademická pôda, plná študentov a vyučujúcich, mladých ludí dychtiacich po vzdelaní.
Univerzita celosvetovo známa, prestížna, najlepšia v krajine.
V skutočnosti mi študentka práva v kancelárii Erasmu povedala, že po roku tu mi budú stáť vlasy dupkom a budem rada, že sa vraciam do Prahy.
Nič nie je zorganizované, nikto vám nepovie, čo robiť, kam ísť, pohadzujú si vás z miesta na miesto, na všetko chcú milión papierov a potom tie papiere strácajú, kurzy nezačínajú v rovnakom čase, občas ani nezačnú, je nás príliš veľa aby to všetko zvládli.
Hlavne pre nás Erasmákov je to ťažké.
Nemajú ani tušenia, čo si počať s množstvom študentov, ktorí vlastne ani až tak dobre tomu ich jazyku nerozumejú, kam ich poslať, či im zorganizovať kurzy a ak áno, tak ako, či ich udržať pohromade.
Nevedia a tak nerobia absolútne nič.
Hlavná internetová stránka Sapienzy viac ako dva mesiace nefungovala, na stránke fakulty informácie pre zahraničných študentov nie sú, telefóny zásadne nebrali a čo viac, kurzy na mojej fakulte sa začínajú až v januári a tak sa celý čas snažím zistiť, čo mám robiť dovtedy.

ESN(Erasmus Student Network) je študentská asociácia, ktorá pomáha študentom Erasmu, poskytne im kartičku, ktorá zaistí bezplatné vstupy na tisícky miest v Ríme, zlavy v reštauráciach a baroch, organizuje výlety, večere, party, pikniky a hry. Je to jediný náznak organizácie, ktorý vidím a zároveň jediné miesto, kde mi fakt pomohli a odpovedali mi na moje otázky- plus všetci sú tam neskutočne mií a trpezliví.


A atk ESN zverejnila 5 základných krokov pre nás, erasmákov.

Prvým a základným krokom bola návšteva Ufficio Erasmus na našej fakulte, zapísanie sa na univerzitu a získanie karty študenta.
Na Facolta di Giurisprudenza je toto miesto otvorené len v stredu a štvrtok, od 10 do 13( približne rovnako na ostatných fakultách), takže do stredy sme nemohli vybaviť absolútne nič, kedže kartička študenta je základom.
A atk som dnes navštívila Uffiicio Erasmus, s úsmevom som si počkala dve hodinky na moju kartičku, k tomu som si vypila capuccino a vypočula som si historky o Prahe všetkých študentov, čo tam pracujú.
Dozvedela som sa, že 16. októbra sa začne môj prvý skutočný kurz- Úvod do italského práva a je to predmet len pre nás, zahraničných, aby sme sa trochu spoznali a vnikli do systému(alebo chaosu☺)

Nasledujú ďalšie kroky..
Musíte na si vystáť frontu na Codice Fiscale(=sociálne poistenie), slúži na finančné prevody a možnosť nájsť si prácu, vyplniť pár papierov a keď ho dostanete, priniesť do do úradu na kartičku ADISU do mezy a knižníc, zaregistrovať sa na fakulte, zistoiť si kurzy a zapísať sa na ne, pričom niektoré začínajú až v novembri. Musíte seldovať zmeny programu, času a učebne, termíny skúšok. Nič nie je isté, nič nie je stále a zorganizované. Zato ludia sú milí.

A atk sme v obrovskom zmatku s velkým množstvom papierov absolvovali vstupné testy na další jazykový kurz, výsledky a rozvrhy budú snád k dispozícii zajtra a kurz sa snáď začne v pondelok.
Úvod do italského práva sa mi začína až 16. októbra.

Keď som na univerziite, väčšinu času trávime v nádherných palmových parkoch, všetci študenti sedia na tráve s notebookmi a kávičku alebo sa len tak rozprávajú alebo hrajú rôzne hry.

ESN hnedˇ druhý deň môjho pobytu v Ríme zorganizovala Eurodinner:
je to večera pre všetkých študentov Erasmu, neplatí sa žiadny vstup, podmienkou je priniesť pripravené jedlo pre dva až tri osoby, a fľašu pitia(=vína:), najlepšie jedlo tradičné alebo typické pre rodnú zem. A tak na stoloch vyrástlo obrovské množnstvo jedla, a všetci sa do toho pustili, lebo samozrejme chceli všetko ochutnať.
Naozaj nie je žiadny problém s niekým sa zoznámiť a o chvílu som už rozprávala som Španielmi, Grékmi, Nórmi, Nemcami, Poliakmi aj Češkami:)
Na Eurodinner je zaujímavé to, že aj keď je každý plný na prasknutie, stále ochutnáva, je a pije a stále prichádza niekto nový s iným druhom jedla.
Potom nasledovalo karaoke a keď došlo víno, pomaly sa všetci začali zbierať domov.
A vtedy nastala situácia, ktorú som spomínala, o polnoci na Termini- a kam teraz? naštastie všetko dobre dopadlo, zas som o čosi múdrejšia a aspoň som videla nočný Rím...
Takto nejak sa to teda pre mňa začalo...

Som v Ríme!!!

5. října 2007 v 9:40
A poviem vám pravdu: je to jeden veľký CHAOS! Škola, mesto, doprava, organizácia...
Teraz sa nad tým všetkým pousmejem a poviem si: fajn... ale keď stojíte o polnoci na Termini a neviete odkiaľ vám ide nočný autobus a kde zazvoniť aby vám zastavil, nie je vám všetko jedno...

Na druhej strane je tu nádherne, tento týžden stále okolo 27 stupňov a keď sa prechádzate po centre a vidíte tú nádheru, cítite, ako vás zaplavuje štastie a spokojnosť.
Môj bytík je pekný, som tam s piatimi Italkami, všetky hovoria "rímštinou"- romanesco a fakt rýchlo, takže po prvom večeri som fakt túžila po niekom, kto hovorí anglicky alebo komu by som aspoň rozumela väčšinu toho, čo povie.
Ale áno, súhlasím, to bude pre mňa tá nejlepšia škola, keď sme si prvý večer varili Risoto cantonese, Angela ma učila slovíčka a už druhý večer som rozumela oveľa viac. Dúfam, že to bude čoraz lepšie a lepšie, rada by som sa zapojila do konverzácii, sú zaujímavé.
Zabývala som sa veľmi ľahko, holky sú na rozdiel odo mňa veľmi šikovné kuchárky, takže po byte neustále rozvoniava čosi čo sa pečie, varí alebo griluje. A samozrejme káva. Výborná. Niekoľkokrát za deň.

Via Prenestina- ulica, kde bývam, je vážne dlhá (typu Milady Horákové v Prahe) a tram tam zastavuje asi 10 krát.
Vlastne prvé momenty v Ríme ma dosť sklamali(a niektorí to určite cítili už len z môjho hlasu), to, že periférie sú špinavé, plné odpadkov, že štvrte, ktoré boli pôvodne vyslovene rímske, sú obsadené Čínanmi a Kórejcami (z Vittoria Emmanuele je prakticky čínska štvrť), že je tu nápor chudobných Rumunov( v preklade cigáni).
Ja bývam asi 15 minút od centra, ale aj tak je to cítiť, budovy tu nie sú pekné( aj keď byty v nich áno) a ulice neudržované.
Ale s tým som sa už zmierila a viem, že tu býva veľa študentov, takže určite nie som sama.

Čo by som vám povedala k doprave? Asi len to, že keď nasadnete do tramvaje alebo autobusu, neexistujú zariadenia, ktoré vám povedia, čo je nasledujúca zastávka alebo kde ste. Nie.
A tabule na jednotivých zastávkach s názvami sú umiestnené tak hrozne, že proste nevidíte kde ste, keď sa vykloníte a nestihnete vystúpiť aby ste to skontrolovali.
V autobuse je to tažšie ešte o to, že zastavuje len na znamenie a nevidíte vôbec nič.
Hlavne v noci- lepšie povedané po zotmení- je to problém.
Pre mňa a môj orientačný zmysel( a talent stratiť sa všade kde je to možné) to je fakt skúška.
Metro funguje bez problémov, sú tu len dve linky a tá hlavná(samozrejeme moja) sa práve rekonštruuje, takže sa každý večer zatvorí o deviatej a namiesto nej jazdia autobusy- a opäť sme v začarovanom kruhu.

Možno to znie, že sa mi tu nepáči, ale opak je pravdou.
Vstupom do centra akoby šibnutím čarovného prútika prekročíte imaginárnu hranicu a ocitnete sa uprostred nekonečnej dych vyrážajúcej nádhery.
Moja univerzita je v centre, väčšinu času trávim v centre, ESN je v centre a všetky party, pikniky, parky a stretnutia sú v centre. Tam trávim väčšinu času, prechádzame sa, všetko si nadšene fotíme, pozeráme do výkladov a dostávame nákupnú horúčku, skúšame si nádherné šaty, ktoré si nikdy nebudeme môcť dovoliť, sedíme na lavičke, opalujeme sa a jeme zmrzlinku.
Pre mňa je úplne neskutočné, že som v historickom centre sveta, že mám poruke všetky tie úžasné múzeá, galérie, sochy, paláce, chrámy a námestia, že sa zrazu predo mnou vynorí obelisk na Piazza del Popolo, Colosseo, Španielske schody a že niekde za rohom je Fontana di Trevi.
Dnes sme si spravili piknik vo Villa Borghese, zapli sme si počítač( celý park je wireless zóna), počúvali sme hudbu, jedli, pili a s úžasom sa rozhliadali po parku, kde sme sa predtým asi hodinu prechádzali a vyhrievali na lúčoch ostrého slniečka.
Áno, je mi tu skvele a ešte stále som si poriadne neuvedomila, že som tu (možno aj vďaka mojej škole, napíšem o nej veľmi skoro)

Prekvapilo ma, že v porovnaní s Perugiou je tu snád všetko okrem bývania lacnejšie, potraviny, reštaurácie aj doprava.

With a little help from my friends( som fakt vďačná, že tu mám Tinu, Elise, Antonia, Dominika a hlavne moje zlaté spolubývajúce, ktoré mi pomáhajú nájsť sa) si pomalinky zvykám.
A keď si prečítate, čo vám napíšem o mojej škole a byrokracii, pochopíte, prečo pomalinky. Ale načo sa ponáhľať, no nie? Mám čas, som vo večnom meste…

Nezabudnuteľné okamihy

3. října 2007 v 12:24

Náš posledný večer v Perugii sa niesol v znamení pohody, upiekli sme si bruschettu s pestom, pripravili cestoviny s parmezánom a tiramisú a k tomu si dopriali flašu vína na záhrade u Tiny…
Pozerali sme si fotky, vedeli sme, že niečo sa skončilo a niečo sa začína.
Zostalo nás tam už len málinko.
Ina (Fínsko) v sobotu ráno odcestovala do Coma, Mona (Nemecko) je už pár dní v Padove, Zdeněk (Česko) už obdivuje katedrálu vo Florencii, Michael (Nemecko) stojí pod slávnym balkónom Rómea a Júlie vo Verone, Antoinette (Holandsko) už objíma svojho ragazzo italiano menom Antonio v Alta Mura, Johannes(Rakúsko) alias Gigino je už tretí deň v Bari a Maria (Polsko) sa možno práve prechádza po Bologni.
A ja? Ja som v Ríme.

Ale späť k Perugii.
Po večeri sme vyrazili do jedného z najpríjemnejších podnikov v Perugii, sadli sme si na pohodlný gauč a započúvali sme sa do koncertu.

Alebo- bol to koncert?
Mladá holka zapáleným hlasom čítala príbeh- príbeh herečky v New Yorku, ktorú pozval David Letterman do svojej show, príbeh plný vášne a jazzu. Dokonale ho precítila, menila intonáciu a k celý čas ju sprevádzal na gitare jej priateľ. Súzvuk duší, melódie a literatúry.
Miestami prešla z hovoreného slova do spevu- a až jazz naplno odhalil jej nádherný hlas.
Fascinovane sme počúvali- ja, Tina a Steffi.
Viem, že Steffi nerozumela príbehu, je le začiatočník, ale vôbec to nevadilo, lebo už len sledovať tú dievčinu bolo divadlo.
Okolo jednej sme odišli. To je hodina, keď miestni vychádzajú, keď sa začína nočný život, keď sa námestia naplnia. A my sme kráčali domov, lebo sme vedeli, že sa musíme dobaliť a ráno opustiť byt.
Ráno prišli moji traja pomocníci- Carolina, Ricardo a Stefano a spoločnými silami sa nám podarilo dopraviť moje kufre na stanicu.
Cestovala som s Tinou (Fínsko, študuje architektúru), čítali sme si Glamour a jedli hrozno.
V Ríme ma čakali moje spolubývajúce, všetko sme naložili do auta a poobedie som strávila vybaľovaním v mojom novom byte.
Áno, som v Ríme… ako to cítim? O tom, niekedy inokedy…
A tak si znova a znova pozerám tie nádherné fotky Trasimenského jazera, ktoré spravil Sebastian svojím špičkovým fotoaparátom…
...na fotky mora (ktoré je teraz vzdialené len pol hodiny cesty autobusom), na fotky kamarátov a premýšlam, či niektoré priateľstvá pretrvajú, či sa naozaj navštívime a stretneme ako sme si sľubovali.
Neviem.

A- a buď na mňa hrdý- podarilo sa mi dočítať Harryho Pottera (samozrejme so štastným koncom, prečo by sa niečo nemalo skončiť šťastne?) a začala som čítať Valčík na rozloučenou.