Nezabudnuteľné okamihy

3. října 2007 v 12:24

Náš posledný večer v Perugii sa niesol v znamení pohody, upiekli sme si bruschettu s pestom, pripravili cestoviny s parmezánom a tiramisú a k tomu si dopriali flašu vína na záhrade u Tiny…
Pozerali sme si fotky, vedeli sme, že niečo sa skončilo a niečo sa začína.
Zostalo nás tam už len málinko.
Ina (Fínsko) v sobotu ráno odcestovala do Coma, Mona (Nemecko) je už pár dní v Padove, Zdeněk (Česko) už obdivuje katedrálu vo Florencii, Michael (Nemecko) stojí pod slávnym balkónom Rómea a Júlie vo Verone, Antoinette (Holandsko) už objíma svojho ragazzo italiano menom Antonio v Alta Mura, Johannes(Rakúsko) alias Gigino je už tretí deň v Bari a Maria (Polsko) sa možno práve prechádza po Bologni.
A ja? Ja som v Ríme.

Ale späť k Perugii.
Po večeri sme vyrazili do jedného z najpríjemnejších podnikov v Perugii, sadli sme si na pohodlný gauč a započúvali sme sa do koncertu.

Alebo- bol to koncert?
Mladá holka zapáleným hlasom čítala príbeh- príbeh herečky v New Yorku, ktorú pozval David Letterman do svojej show, príbeh plný vášne a jazzu. Dokonale ho precítila, menila intonáciu a k celý čas ju sprevádzal na gitare jej priateľ. Súzvuk duší, melódie a literatúry.
Miestami prešla z hovoreného slova do spevu- a až jazz naplno odhalil jej nádherný hlas.
Fascinovane sme počúvali- ja, Tina a Steffi.
Viem, že Steffi nerozumela príbehu, je le začiatočník, ale vôbec to nevadilo, lebo už len sledovať tú dievčinu bolo divadlo.
Okolo jednej sme odišli. To je hodina, keď miestni vychádzajú, keď sa začína nočný život, keď sa námestia naplnia. A my sme kráčali domov, lebo sme vedeli, že sa musíme dobaliť a ráno opustiť byt.
Ráno prišli moji traja pomocníci- Carolina, Ricardo a Stefano a spoločnými silami sa nám podarilo dopraviť moje kufre na stanicu.
Cestovala som s Tinou (Fínsko, študuje architektúru), čítali sme si Glamour a jedli hrozno.
V Ríme ma čakali moje spolubývajúce, všetko sme naložili do auta a poobedie som strávila vybaľovaním v mojom novom byte.
Áno, som v Ríme… ako to cítim? O tom, niekedy inokedy…
A tak si znova a znova pozerám tie nádherné fotky Trasimenského jazera, ktoré spravil Sebastian svojím špičkovým fotoaparátom…
...na fotky mora (ktoré je teraz vzdialené len pol hodiny cesty autobusom), na fotky kamarátov a premýšlam, či niektoré priateľstvá pretrvajú, či sa naozaj navštívime a stretneme ako sme si sľubovali.
Neviem.

A- a buď na mňa hrdý- podarilo sa mi dočítať Harryho Pottera (samozrejme so štastným koncom, prečo by sa niečo nemalo skončiť šťastne?) a začala som čítať Valčík na rozloučenou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama