Listopad 2007

Barcelona (Multilingual version)- part 1

23. listopadu 2007 v 10:51
Hej, Elise! Terve, Tiina!- Hola, chicas picantes!
Ciao , amici italiani!
Hello, my English-speaking friends!
A ahoj všetkým čo rozumejú mojej rodnej slovenčine!

"It's going to be legendary!" we said one week ago when were just about to leave for Barcelona. (a páni, bolo, áno!!!)
Vores tour til Barcelona var fantastisk!
Matkamme Barcelonan oli mahtava!
Barcelona & Roma

Priatelia mi hovorili: "Keď raz pôjdeš do Ríma, do Česka sa nevrátiš.." Ach, ako veľmi ste sa mýlili. Rím je dokonalé miesto na Erasmus, ale absolútne nepoužitelné pre normálny život.. É troppo grande e troppo casino☺
And my father told me: "Barcelona may actually be a perfect place to live in." I do understand now. I will show you why.

Niekedy vám chýba domov. Vite, že budete s rodinou na Vianoce, ale vám je trochu smutno práve teraz a nechcete byť sami.

I think we needed to get out of Rome for a while. It had been raining all the week, there was a lot of water on the streets, traffic was terrible and the atmosphere tense and kind of gloomy. I fact I kept listening to the Maroon 5 song: The city made us crazy and we must get out…
For few days we were alone. Maybe we were dreaming of something that wouldn't come true, maybe foolishly hoping for something we couldn't have (or at least not right now).
Maminka mala zas pravdu: priveľa rozmýšľania škodí.
We tried to be positive (We are in Rome, aren't we?- Tranquillo! Ota pauhallisesti! Tag det roligt!) but maybe we just needed sunshine. And presence of friends.

A tak sme sa stretli v Barcelone. Ja a Elise sme prišli z Girony a Tiina z Grazu.
In Barcelona there wasn't even a sign of clouds, the sky was clear and sun was shining happily on us. We had to smile.
It was cold though. I haven't expected it to be that cold.
Our hostel was in the very centre, in Rambla (boulevard full of dancers, musicians, human statues and card sharps) near Placa Catalunya and Port Vell. The location was really ideal. But...There were actually some details to be improved: no heating, staff constantly so high that sometimes they just kept staring at us blankly and we got almost wasted from the smell of weed, common bathrooms. But what would you expect for 10 euro per night breakfast included?
And it was a part of adventure☺
Aj keď si asi viete predstaviť ako som ja- teplomilný a po absolútnom súkromí túžiaci človek- trpela v izbe bez kúrenia keď sa teploty vonku pohybovali okolo piatich stupňov. Rodičia, teraz som pripravená aj na slovenskú zimu na Vianoce☺

So we reduced the stay in our hostel to the minimum and started to explore Barcelona:

Gothic Barcelona
Barcelona was founded by Romans (of course) and they called it Barcino.
On the right side of Rambla there is a beautiful Gothic quarter and so we took advantage of free guided tour to see its charms.
Sprievodkyňa bola mladá kočka ktorej sa zázrakom podarilo vstať v sobotu ráno pred desiatou, zjavne podcenila počasie (a tiež mi závidela rukavice☺ ), zato podala skvelý výklad a fakt sa snažila pomôcť a poradiť.
And so we were walking down the narrow streets, from church to church, passing markets, caffeterias and magnificient Cathedral.
She was speaking about the fight of indipenendence of Catalonia, about autonomy
and politics, about language (Catalanian is linguistically more like Provensal than like Spanish) and about how general Franco changed all the street names to fit him (now in Catalanian again)
A tak sa pozrite na niektoré obrázky, bola to príjemná prechádzka, ktorú sme zakončili kávičkou (a tu mi trošku chýbalo Taliansko☺ )
Barcelona & Architecture
Being in Barcelona with two eager architecture students is an experience I honestly recommend to everyone. Taking a tour through the evolution in architecture in a city that preserves unique examples of almost every style and every age is breathtaking and full of surprises.
And so Tiina and Elise showed me all from Gaudí's classics to miracles of modern age.
Niektoré "skvosty", ktoré nadšene obdivovali som považovala za vyslovene škaredé a nevidela som v tom ani kúsok umenia (koľko umenia môže byť v jednom obyčajnom štvorcovom betónovom bloku? Tvrdili, že veľa.) ale to samozrejme nemôžem napísať v angličtine, lebo by sa rozohnili ešte viac ako v Barcelone, keď som nerozumela prečo sa trepeme na druhý koniec mesta aby sme videli čierny trojuholníkový blok v ktorom nič nie je: Nič v zlom, pán Herzog☺
A nová veža Torre Agbar v centre nám myslím všetkým pripomínala len jednu vec☺ .

Look and make your own opinion:
Keep on reading....

Barcelona (Multilingual version)- part 2

23. listopadu 2007 v 10:50
Barcelona & Gaudí
They go together hand in hand, they can't be separated, noone can imagine Barcelona without Gaudí and Gaudí without Barcelona. It's full of him. It's beautiful, colourful and happy. It's the kind of modern art I am fond of.
La Sagrada Família
Snáď každý ju pozná, všetci sme o nej počuli… Gaudí's masterpiece, his life project, his dream, a lot of work.. The construction works in Sagrada Familia are still in progress and the main and highest tower will hopefully be built in 20 years ( I hope I will have chance to see it finished because it's just amazing☺)
And so we entered, stared with our mouths open and contributed with few coins in a shop (postcards are hanging on my wall now)
I admire Gaudí more than ever.

La Pedrera…
…is one of his astonishing buildings in Barcelona standing between ordinary panel houses in an ordinary noisy street. It was designed for a very rich lady that clearly expressed her wish and then(in early 20s ) it was considered ugly and strange:)
Škoda, že sa na Pedreru nemôžeme pozrieť z oblakov, lebo sochy bojovníkov na streche vytvárajú unikátne dielo.
In fact, the warriors on the roof reminded me of Star Wars☺
Túto budovu sme si nechali na posledný deň keď sme boli úplne totálne vyčerpané a potom sme si celý deň gratulovali, ako pekne sme zvládli celú prehliadku a ešte aj Park Guell- ach áno, kofeín to zvládol za nás.
There is a beautiful apartment as a part of the exhibition in Pedrera, designes naturally by Gaudí and- oh yes, I wouldn't mind to rent an apartment like this for my Erasmus year☺

Park Güell
This park is Gaudí's vision of a perfect world, every single detail, colour and shape is elaborated nad set in a beatiful hill park as if it was the most natural thing on earth.
As you sit on the famous benches on the top they are shaped to fit your back to make you feel comfortable.
And- to tell the truth, on Monday I fell asleep on one of them(siesta☺) (Holky mi tvrdili, že som začala chrápať, čomu odmietam veriť, pretože ja sama sa za chrápajúcu osobu nepovažujem - možno to bolo jemné a roztomilé pradenie spôsobené extrémnou únavou☺ )
We climbed to the very top of it- the view was great- and them got lost for a while in one of the unknown quarters… luckily, even without my sense of direction I have my guides with a map…
Montjuic

There is an olympic park on another Barcelona's hill (Olympic games of 1992) and from the harbour you can either take fenicular or teleféric to get to the top of it. It's a labyrint of beautiful gardens uncovering the view on Catalanian Museum of Art - fenomenal building just over Placa Espagna.
From there you can walk around the Olympic zone (a kamarátky mi prezdradili, že niektoré z budov boli tak zle postavené, že už teraz- po 15 rokoch- sa rozpadajú, čo je trochu smutné), see the stadium, outdoor swimming pool with impressive panorama over the city ( som si istá, že diváci nevedia, či sledovať to plávanie alebo ten výhľad)
and lead your way up to the castle…
Z celého parku vidíte Barcelonu pod sebou a z diaľky sa zdá byť tak trochu obyčajná, budovy a občas niečo vysoké a tá oblá veža☺ ale je to len ďalší dôkaz toho, že zdanie klame.

Something cute: On Montjuic there is a statue of people dancing Catalanian dances and every Sunday- after a regular mass in a church old people gather in the square in front of the Cathedral dancing real Catalanian dance☺
Barcelona & Sea

Eating & drinking in Barcelona

Je zaujímavé, že odkedy študujeme v Ríme, vychutnávame, porovnávame, ochutnávame a hodnotíme, dosť veľa času trávime rozhovormi práve o jedle a starostlivo plánujeme, čo bude na večeru, kam pôjdeme alebo čo pripravíme.

And in Catalania you can eat well. Barcelona is full of markets with seafood, fruits, vegetables, cheeses nad delicious sweets, restaurants are much cheaper comparing to Rome or Perugia, traditional tapas are served everywhere (with a lot of wine) and we went crazy about Sangria and Turron.
We excused the significant amount of alcohol we had drunk there with the facts of the hostel being so cold and having to walk a lot… the same about the food☺
We tried everything and we were eagerly looking forward to taking the famous paella on our last evening. We had found the best paella restaurant three days in advance and then- starving- we were served a huge pan full of mixed paella (seafood nad meat) and I admire my friends because they managed to find some more space for dessert.
And as we were enjoying ourselves eating and drinking, I received one hilarious phone call from my friend calling me from far Argentina which totally made my evening.
Milujem tvoje príležitostné telefonáty a som rada, že jemne perlivá matonka sa podáva aj v ďalekej ohnivej zemi☺ Len tak ďalej… Dobre vychladená minerálka určite podporuje obranyschopnosť organizmu☺
The same evening( and the following ones) Tiina had really long- lasting hiccough: someone must have been thinking of her constantly- but she fighted to much to get rid of it- Elise tried to help with a reliable Danish recipe against it: you have to say 3 times:
-Hikke hikke hikke
Gi mig koldt vand at drikke -
And then take 3 gulps of water.
I'm sure it might work for people that can pronounce it correctly and without laughing madly and that- of course- have some water with them☺
We found our new favourite Catalanian pub- L'Ovella Negra (myslím, že obrázok hovorí za všetko)
We entered an amazing (Harlem) jazz club where we have seen passionate guy dancing Falmenco with fire in his eyes nad body…the musie sounded in my ears all the night and I felt filled with Spain.
Ach áno, Barcelona je fajn.
In fact, we were walking down Barcelona's streets looking for the reasons to come back (and we found many).
Vi ma komme tilbage.
Dobbiamo ritornarci.
Veramente.

Girls, you know that at the beginning I was a bit upset and a bit disappointed about what some people had (or hadn't) done, the the °°°°°°°rain, but this trip totally cheered me up! You are great companions! Thank you! Mille grazie. Muchas gracias.

An just like we said:
Se tullee olemann huippua!
Det bliver legendarisk!

It was. LEGEN- wait for it- DARY.

Maličkosti

21. listopadu 2007 v 10:25
Rím, Londýn, Barcelona… čo príde? Lisabon, Oulu, Kodaň a viac… toto má byť ten rok, keď spoznám ludí, keď spoznám svet. A tak cestujem a bavím sa. Vidím mestá a stretávam ľudí. A potom príde moment, keď chcem byť sama vo svojej izbičke, keď si listujem vo fotoalbume…

Tú fotku som neurobila ja. Aj tak som na ňu pyšná. Som rada, že som si ich všetky dala vyvolať a môžem sa pozerať na úsmevy priateľov. A cítiť trochu nostalgie. A trošku si zaspomínať.

Pamätám si moju prvú pusu. Bola som o hlavu vyššia, takže sa postavil na klátik, naklonil sa, naše pery sa dotkli a ja som strnulo bez pohnutia stála aby som niečo nepokazila. Mala som 8 rokov a cítila som sa strašne dospelo. V triede mi posielal lístočky so srdiečkami a spolužiaci sa ma spýtali: To je tvoj frajer? A ja som hrdo hovorila áno.

Pamätám sa aj na môj prvý bozk.
Školské výlety mali vždy svoje kúzlo, stále niekto prepašoval fľašu lacného vína a trochu trávy, stále sa niekto stratil v tme(a stále zámerne) a väčšinou sme dostali prednášku o slušnom správaní.
Nie vždy sme boli rozumní. Chceli sme robiť bláznivé veci a líšiť sa, už vtedy sme túžili po láske a viem, že niektoré lásky pretrvali od strednej (Katka, Igorko, ste zlatí, len sa držte jeden druhého,zdravím vás a teším sa na ďalšie stretnutie).
Nie vždy to bolo ľahké.
Poplakala som si v izbe- čas niektoré veci napraví. Niektoré nie.
Smiešne lásky. Milé.

Skrýval sa v tme pod mojim balkónom, kričal šeptom aby som vyšla. Povedal, že tých dvanásť kilometrov prešiel na bicykli len a len kvôli mne v tme a že mi doniesol ružičku. Písal mi z ulice správy, aby nezobudil rodičov. Aké milé. Ako Rómeo a Júlia, no nie? A doma ho čakala priateľka. Dnu som ho nepustila, dvanásť kilometrov na bicykli zvládol aj naspäť.
Neviem, kde je teraz, naposledy keď som o ňom počula, bol v Írsku.

A potom sa do mňa niekto zamiloval. Veľa krát mi povedal, že ma miluje a ja som sa strašne bála a zostala som bez slova a veľa krát sme sa pohádali, pretože ja som ho mala rada inak. A stále mám. Si skvelý, obdivuhodné čo si dokázal, mrzí ma, že ťa nemôžem milovať.

A potom som sa zamilovala ja.
Ako veľmi. A zas tam bola tá prekážka. Tá, ktorá ma prenasleduje ako tieň vo všetkých "vzťahoch".
Pamätám si každú maličkosť, každý pohyb, každú príhodu. Kamaráti sa veľakrát smiali na niečom, čo by som nazvala "nehoda na benzínovej pumpe"☺ a iné vtipné príhody. Hanička videla, ako ma to bolí a stále keď sme akýkoľvek spôsobom ocitli spolu, odhovárala ma. A tak sme si dali prestávku. A keď sme sa zas stretli, bolo to úplne rovnaké a ešte lepšie. A občas len zvláštne.
Povedal mi, že mi bude písať, že za mnou príde. Napísal mi párkrát. Viem, že sa uvidíme. Už som pokojná. Už viem, čo čakať. A nečakám absolútne nič.

Ďalší mi stále hovoril: Ty si modelka… Sme rovnakí, dokážeme to všetko zmanipulovať v svoj prospech. Máme to vypočítané…
Niektoré veci sa nedajú vypočítať, vieš? povedala som mu ja.
Mala som preňho slabosť. A viem, že on pre mňa tiež. Priveľmi vyťažený. Priveľmi zaneprázdnený. A dúfam, že stále šťastný so svojou slečnou.

Niektorí vo mňe zanechali stopu.
Maličkosti… ako ma ťahal na Špičák a pokúšal sa zo mňa urobiť dievča z hôr, ako mi stále pripravil banánový koktejl, ako ma vzal na najvyšší mrakodrap v Plzni a na koncert do Nemecka, ako sa stále smial na mojich zlozvykoch. Mal ma rád. Aj ja jeho. Možno bol pre mňa príliš dobrý.
Maličkosti… prevrátené hojadacie kreslo, jedna ružová a jedna biela ponožka a čižmy nikde, len jeden pohľad a jedno objatie a cítim sa bezpečne…
Maličkosti… ach, aké sladké maličkosti! Kúsoček páperia, kus nebezpečenstva, zakázané ovocie, keď sa viazanie kravaty stane dobrodružstvom, keď sa zhodneme, že Peter Lipa má pravdu.

A keď som odišla, všetky tie drobnosti sa mi vynárajú. Po kúskoch, keď kráčam po ulici a zacítim oblúbený pánsky parfém a tá vôňa mi omámi zmysly, keď vrazím do zaneprázdeného muža na prechode a vidím tú istú košeľu a keď ma istý Španiel trochu neohrabane každý deň pozýva do kina a ja mám milión nežných spôsobov, ako povedať nie.

Keď som odišla, zistila som, kto stál zato, s kým som stále v kontakte a na čí telefonát sa stále môžem tešiť. Viem, kto mi píše, kto číta, kto na mňa myslí a na koho myslím ja.
A hlavne viem, kto mi chýba.

Nie sú mnohí. Kamarátky, kamaráti a tí, ktorých asi kamarátmi nazvať nemôžem, lebo tu hranicu sme už prekročili. Niektorí prekvapili. Milo prekvapili. Že sa ozvú, že občas pošlú fotky, že si spomenú. A niektorí, od ktorých by som čakala aspoň slušnú odpoveď, sklamali. Ale aj oni mi chýbajú.
Niekedy mám chvíle, keď mi chýba to objatie, tá vôňa a hlavne chvíle, keď mi chýba domov. Keď sa chcem hádať s maminkou a keď mi tato dá knihu aby som si ju prečítala a povedala, aká je.
Chýbajú mi maličkosti.

Tu je všetko nové, nové drobnosti, nový život, nové nádherné mesto. Celý tento program je pozitívny a ladený tak, aby sa žiadny študent nikdy necítil sám. Viem kam ísť, keď sa chcem cítiť pekná a obdivovaná, viem kam ísť, keď sa chcem cítiť múdro, keď chcem byť sama, s ľudmi alebo s kultúrou.
A potom cítim starú známu vôňu a neviem, kde je sever.

London

13. listopadu 2007 v 11:47
It was one of those days you want to last forever and suddenly they're gone and you find yourself sitting in the airplane flying back asking: Was it real? Am I still dreaming? You see the sunrise, you see the coast and then Paris and mountains with snow on the top but when you close your eyes, you still see it- you see London, you picture all the moments and you wish the plane wasn't shaking so much- to let you sleep, to let you keep on dreaming…

Just a perfect day… a sunny day in London town…

When I was leaving Rome on Friday afternoon I thought one couldn't get more angry and I was swearing, I hated Rome for a while and I was desperate to leave Italy.
But, things are more complicated here…. Some wise Italians decided that there would be "sciopero generale" on Friday- general strike when people don't work, there are no buses, trams or flights.. and in fact, there are no taxis either because people just book all of them one day in advance. Sciopero generale is the thing that just happens from time to time here and usually in the most inconvenient days.
I thought I could walk to Termini with my bags to catch a shuttle to the airport, but it was raining on Friday and when it rains in Rome, umbrella doesn't help because it rains cats and dogs and the streets are covered in a layer of dirty water. Well, I used the nicest smile I was capable of in such mood and one of my friends took me to Termini in her car (poor Lorella, of course there were traffic jams because of "sciopero generale" and the journey that would normally take 10 minutes took more that an hour-Scusa e grazie, Lorella!!!!)

Don't forget to keep that smile on your face…

When I finally came to the airport, all the flights to London Luton were cancelled and apparently I was very lucky because my flight to Stansted was "only" 3 hours late. But waiting is something I am used to here in Italy.. what was making me upset was that stupid italian strike got me rid of 3 more hours in England (which would have been undoubtedly amazing)
What's more, when finally our plane was supposed to take off a terrible storm begun and we could see lightnigs behind the small windows. The natural consequence was waiting one more hour inside the plane (and after 30 minutes I was kicking the British guy sitting next to me praying: Please, take off!!!)

Just keep smiling please…. Tranquillo...

And then I was in London and even if I could, I wouldn't change a single thing because it was what you call a "perfect day" or- in my case- a perfect weekend…

Will you let me romanticize? The beauty in our London skies… You know that the sunlight always shines behind the clouds of London skies…
I can't remember how it started… I just remember moments of happiness, I remember talking and laughing, I remember lights of cars, I remember a Redbridge station and Holborn station and then… what happened then?
My weekend began.
It felt just right being where I was the first evening and I couldn't imagine being anywhere else.
I was a stranger in the city… Or- was I?
I remember being thirsty…
And then we drank a lot of water.

Saturday in London is just charming. When you wake up and then you actually wake up and go out- when you smell English air and see a daylight in the streets… you just feel different. I did. This place is as much unlike Rome as it can be and I was so glad because of that.
We had a brunch (oh, I just love brunch☺) or- to be politically correct- we had a big British breakfast at 11.30 in Covent garden that filled me up till the evening (I can't understand how can they eat stuff like that every morning). It was a nice day. It was not raining and I could hardly trust my eyes when I saw the rays of sunlight twinkling in the water of Trafalgar square fountain.
I know you were tired but you have to admit that National Gallery is a neat place to see(I'm still thinking about stealing that Monet painting, it's so beautiful☺ )
We were walking down the street, we saw a funny horse man on a very dangerous biting and kicking horse☺ and I was a typical tourist again making picture of everything.

But I would never make it without my marvellous guide taking care of me when I was looking left instead of looking right or I just wasn't looking.
And so it is… fantastic, fantastic, fantastic… or is it you?
With the poppies proudly pinned on our jackets we were walking and talking or buying souvenirs(at least one of us… to be an honest lawyer☺).
The Houses of Parliament I was staring at on my favourite painting just appeared in front of me… All-seeing London Eye (run by British Airways)- it was watching us from the other side of Thames and we politely greeted back (Salve… remember?)
Westminster, Buckingham Palace, Kensington Palade, Hyde Park and Queen's Gardens- I remember reading about these places in the guidebooks…
Books may show you a picture but they will never capture the feeling of breathing in the scent of autumn trees, the sound od fallen leaves beneath your feet. No book would describe how funny it is to learn British accent from the American guy or to get lost for a little while in London.
In the evening we ate delicious Mexican food amd then went to the theatre in the west end. I was impressed, lost for words… Les Miserables in the Queen's Theatre in Soho (am I right?)- for me it was really something to remember.
London by night is full of blinding lights, surprises and contrasts ( N:B pubs in London usually close by 11pm while pubs in Rome open at the same time☺ ), I was so sorry that I had forgotten my camera---I would have made a photograph of----- of everything that was making me so happy that Saturday.

Just a perfect day, you made me forget myself, I thought I was someone else, someone new…

It was nice to be somewhere where you understand everyone and people actually talk to each other (in Italy they shout with passionate gestures☺), it was nice to buy a Coke in Tesco again and to get a big Sunday morning Starbucks caramel macchiato and sandwiches instead of espresso and nutella croissant (that's what italian people usually eat for breakfast)

On Sunday we went to Cambridge.
It felt very British to me. Clean, with beautiful old brick houses and of course, the world famous Cambridge University.
We turned into ordinary English students for a while breathing in the amosphere of amazing Saint John's College, King's or Queen's College and of river Cam.
We had a pint of Irish beer in the Eagle Pub (I liked the pub very much), I tried a real American hamburger for the first time (it was just huge!) and we were listening to the chor singing Latin song in one of the churches. It was a lovely afternoon, it was a lovely evening. I've experienced the British chilly mist and first flashes of Christmas in mid-november.
Oh- such a perfect day, I'm glad I spent it with you…
What I have written here is just a small bit of the real magic of England. It wasn't only history, it wasn't only culture and restaurants, was it? All those small unforgettable things bearing in your mind…

Turn the clock to zero honey,
we've spent all the money,
we're starting up a brand new day
Wait a minute, wait an hour ,
turn the clock back,
ignore the alarm and don't let go…

We still haven't seen the sunrise, have we? (The one in Rome doesn't count☺)

I have to go back to London. There are more art books waiting for me in the bookshop of National Portrait Gallery, I still haven't seen Madame Tussaud's and I have only seen the Queen at the banknotes and coins. There is so much to do and a weekend is just not enough.
Now I am back in Rome… I'm sure tonight I'll be dreaming of romantic London….

We're starting up a brand new day… good night and-good morning

Ostia Antica

9. listopadu 2007 v 10:43
Jeden krásny víkend v Ríme sme sa vydali mimo Rím. Bol začiatok novembra, slniečko svietilo a po prechádzke po pláži sme sa rozhodli preskúmať Ostiu Anticu, kedysi mocné mesto s 50000 obyvateľmi, dnes ruiny ktoré nám svedčia o tom, že Rimania boli naozaj dobrí stavitelia.
O histórii Ostie by sa dali písať strany, každá ruina ( a bolo ich asi milión a takmer všetky vyzerali rovnako:) mala pri sebe popis, na čo táto stavba slúžila a kedy bola postavená a po čase nás to totálne unavilo, takže sme si všímali skôr unikáty, ako veľké zachovalé katedrály, amfiteáter, nádherné mozaiky a nedeľa v Ostii (už neviem, či to bola naozaj nedeľa ale viem, že som sa tak cítila:) bola naozaj oddychová. Centrálna antická kamenná cesta má viac ako tri kilometre, takže sme celý deň vdychovali úžasnú vôňu píniového hája a tešili sme sa s farieb jeseňe. Ach áno, jeseň je tu nádherná.... keby tak zima nikdy neprišla!

Umenie a móda v hlavnom meste

8. listopadu 2007 v 10:20
Je už takmer tradíciou, že aspoň raz za týždeň sa vydáme na výstavu, prehliadku, do múzea, pozrieme si kostol alebo katedrálu.
Sme predsa v centre módy, všetci špičkoví návrhári a dizajnéri sa zhromažďujú v Miláne, Prate a Ríme a tak sme si samozrejme- ako typické ženy, ktoré milujú krásne šaty- nenechali ujsť výstavu Valentino- 45 rokov tvorby. V impozantnom prostredi Musea dellˇAra Pacis s výhľadom na Tiber sme zostali ohromené a predsavzali sme si, že si v dohľadnej dobe musíme nájsť nejakého bohatého Itala ☺ a mať všetku tú nádheru v svojom šatníku.
Tak hlavne pre moje skvelé kamarátky prikladám pár fotiek najkrajších kúskov- a nielen pre ne. Páni, inšpirujte sa, po čom ženy túžia☺:

Za pár dní sme pocítili deficit kultúry a navštívili sme Palazzo Esposizioni, kde sa koná netradičná výstava troch umelcov- Rothka, Cerioliho a majtra Stanleyho Kubricka.
Rothko je trochu náočný, ja osobne nemám rada tento typ moderného umenia, lebo sa mi stále zdá, že by som to bez problémov za hoďku namaľovala tiež☺
Cerioli je vtipný a nápaditý. Áno, to bolo lepšie.
Ale vrchol výstavy je jednoznačne Kubrick. Kto videl Mechanický pomaranč, Vesmírnu Odyseu, Shining, Full Metal Jacket, Dr. Strangelove alebo najnovší Eyes Wide Shut- alebo aj tí, čo tieto kúsky nevideli, boli určite unesení tým, čo všetko sa musí pripraviť pre jeden film, koľko fantázie, tvorivosti, času a tvrdej práce to chce.
A ako som už povedala, Kubrick je fakt pán režisér.
Len sa pozrite na Záchod s nulovou gravitáciou (krajší preklad neviem, pretože Vesmírnu Odyseu som videla v angličtine), všimnite si nápis na povestnej bombe a spomeňte si na pocit, ktorý prinášajú jeho filmy, pretože to nie je bežný pocit. Na výstave bolo zakázané fotiť, takže som porušila pár predpisov:

Na záver pridám niečo, čím som bola úplne uchvátená. Malá, ale pre mňa nepochybne jedna z najkraších výstav na svete:
Od Cranacha k Monetovi zo súkromnej zbierky Simona Peréza.
Pre tých, ktorí o pánu Perezovi ešte nepočuli:
Peréz Simon je jeden z najbohatších ľudí v Južnej Amerike, vlastník najväčšej zbierky umenia v tejto oblasti. Jeho súkromná zbierka zahŕňa maľby, kresby a sochy od 14. storočia až po moderné umenie a Rímskemu palácu Ruspolli štedro požičal pár najvýznamnejších a skutočne obdivuhodných kúskov, takže som fascinovane civela na diela Cranacha, Pieter Brueghela II, Rubensa, Anthonyho van Dycka, Francisca de Goyu, a samozrejme impresionistov: áno, Renoir a Monet žiarili ako zlatá koruna výstavy v poslednej miestnosti.
Pri vchode nás prehľadali a úplne všetko sme museli nechať v šatni (a pri tejto výstave sa ani nedivím, že tak dbali na bezpečnosť), takže tentokát som fotoaparát neprepašovala, ale fotky by aj tak nedokázali vystihnúť, čo cítite, keď sa dívate na Monetov originál a ste pohltení a nechcete sa pohnúť. Kto nevidel, nepochopí…

Elise, Tiina a ja

4. listopadu 2007 v 15:55
Niekedy je úplne jedno, kde ste, či v krásnom meste alebo malej zaprášenej dedinke… a niekedy je dokonca ľahšie cítiť sa osamelo medzi mnohými ludmi… Čo robí momenty krásnymi, sú ľudia- ľudia, s ktorými sa môžete smiať, ktorým môžete zavolať, ktorým sa môžete vyplakať na pleci.

A keď zrazu odídete, niekam ďaleko, máte jediný cieľ- nájsť ich. Nájsť tých správnych ludí- priateľov. A tak skúšate. Spoznávate mnoho ludí, s niektorými si rozumiete viac, s inými menej, ďalším sa po pár minútach ospravedlníte, že vlastne máte dôležité stretnutie a musíte bežať a ich číslo rovno vymažete zo zoznamu.

Aj ja som hľadala.
A našla. Alebo oni našli mňa.
Paradoxne osoby, ktoré tu môžem nazvať priateľmi, neštudujú právo, nemysleli sme si, že keď prídeme do Ríma budeme stále spolu, počítali sme s tým, že zmeníme prostredie, školu a nájdeme tú svoju skupinku.
Spoznali sme sa v Perugii a to, že všetky ideme do Ríma, sme považovali za milé prekvapenie a slúbili sme si, že raz tam určite musíme skočiť na kávičku.

ELISE:
Elise bola úplne prvá osoba, ktorú som v Taliansku spoznala. S rodičmi sme priniesli všetky kufre do môjho nového bytíku a čakali sme na majiteľku- ženskú po desiatich plastických operáciach, ktorá samozrejme meškala a tak sme proste zazvonili na jeden zo zvončekov a otvorila nám Elise. Bývala dve poschodia nado mnou a prišla len deň predtým.
A tak sme sa v Perugii stretávali, chodili sme vonku, usporiadavali večierky a postupne sme si s Caroline museli priznať, že je to skvelá osôbka, aj keď zo začiatku nám pripadala strašne dospelá, vážna a uzavretá(teraz zisťujem, že opak je pravdou☺)
Ke'dže sme boli na približne rovnakej jazykovej úrovni, prešli sme spolu aj záverečné testy.
Keď sme odchádzali z Perugie, a Elise vyzerala sebavedomo, akoby mala všetko pod kontrolou, akoby tam už tisíckrát predtým bola. Nuž, zdanie klame.
Študuje architektúru na Roma Tre, býva neďaleko Trastevere a musím povedať, že momentálne ju obdivujem za chladnú hlavu a neuveritelnú odvahu.
A viem, že keď mi nie je dobre, potrebujem radu alebo len tak vyraziť do ulíc, je tu pre mňa.



TIINA:
Tiina je z Fínska. Myslím, že Fínsko je bezpečná krajina, kde sú všetci ludia milučkí a veria si, že sa stále usmievajú… a Tiina aj výzorom do posledného detailu spĺňa moju predstavu Severanky.
Tiina je snáď najpokojnejšia, najpozitívnejšia a najvyrovnanejšia osôbka, ktorú som kedy videla, čo je pre mňa obrovská výhoda, kedže mňa ešte stále neprestali vytáčať niektoré maličkosti a potrebujem ukľudniť.
Do Ríma sme prišli spolu. V tom istom vlaku. Hneď na druhý deň sme išli na výlet a postupne sme na seba začali naberať ďalších ludí, ktorí prichádzajú a odchádzajú, a my stále držíme spolu.
Tiež študuje architektúru. Ale na Sapienze. Jej fakulta je vo Villa Borghese, takže cez školské dni sa cez deň takmer nevidíme. Tiina býva na druhej strane historického centra, dve zastávky od Vatikánu.

A tak spolu spoznávame Rím.
Spolu sme hľadali veľký nápis IKEA na konečnej stanici metra, spolu sme urobili obrovské nákupy a dali si obed. Dva týždne nato sme si švédske mäsové guličky a fínsky škoricový koláč pripravili sami a zhodnotili sme, že chutia oveľa lepšie.

Keď do Ríma na týždeň zavítala zima a nekúrilo sa, zabalené v obrovskej perine na Tiininej posteli sme pozerali seriály a namáčali zeleninu do pesta.
Chodíme spolu do múzei na výstavy a tešíme sa na kávičku v literárnej kaviarni.
Tancujeme celú noc aby sme si potom s čistým svedomím mohli dopriať najlepší kebab v Ríme o štvrtej ráno.

Milujeme nákupy a na nedeľnom trhu na Porta Portese sa lačne prehrabujeme v stovkách tričiek a opaskov aby sme potom boli na seba hrdé, akú skvelú kabelku sme si kúpili za 2 eura. Skúšame si večerné šaty Dolce Gabbana alebo Armani, trávime hodiny v obchode so spodným prádlom a trikrát sa vraciame do supermarketu po niečo, čo sme zabudli.
Pijeme perlivé víno s ovocím pod Pantheonom a nikdy si nezabudneme pogratulovať, že sme si vybrali skvelé miesto na Erasmus. Jeme výbornú pizzu a sľubujeme si, že áno, od zajtra už budeme držať diétu.
Dáme si stretnutie o deviatej ráno a v rovnakom čase si pošleme sms, že sme zaspali a budeme tak hodinku meškať.
Viem povedať Ahoj, volám sa… v dánštine aj fínštine.
Škodoradostne sa na začiatku novembra smejeme pri mori v tričkách s krátkych rukávom.
Keď niektorá z nás objaví čarovné miesto, nikdy si to nenechá pre seba a vždy s nadšením pribehne a vieme, že to zas bude bomba.
Za dva týždne ideme do Barcelony a teraz trávime hodiny v kníhkupectach a pozeráme si sprievodcov.

A hlavne, sme rady, že netvoríme súčasť španielkej, nemeckej alebo francúzskej komunity, že sme tak trochu outsideri, ale zato sa perfektne naučíme jazyky. Každá z nás má priateľov v inom meste takže je to stále :Keď pôjdeme do Neapola… Keď budeme na karnevale v Benátkach… keď budeme v Come…
Dôležité je, že my sme v Ríme.
Som tu viac ako mesiac a môžem povedať, že som videla len malinký kúsok nádhery.
A viem, že sa môžem tešiť na nasledujúce dni, pretože tu mám priatelov…
PS: Foto 3. november 2007, Lido di Ostia, Roma

Halloween

4. listopadu 2007 v 15:45