Maličkosti

21. listopadu 2007 v 10:25
Rím, Londýn, Barcelona… čo príde? Lisabon, Oulu, Kodaň a viac… toto má byť ten rok, keď spoznám ludí, keď spoznám svet. A tak cestujem a bavím sa. Vidím mestá a stretávam ľudí. A potom príde moment, keď chcem byť sama vo svojej izbičke, keď si listujem vo fotoalbume…

Tú fotku som neurobila ja. Aj tak som na ňu pyšná. Som rada, že som si ich všetky dala vyvolať a môžem sa pozerať na úsmevy priateľov. A cítiť trochu nostalgie. A trošku si zaspomínať.

Pamätám si moju prvú pusu. Bola som o hlavu vyššia, takže sa postavil na klátik, naklonil sa, naše pery sa dotkli a ja som strnulo bez pohnutia stála aby som niečo nepokazila. Mala som 8 rokov a cítila som sa strašne dospelo. V triede mi posielal lístočky so srdiečkami a spolužiaci sa ma spýtali: To je tvoj frajer? A ja som hrdo hovorila áno.

Pamätám sa aj na môj prvý bozk.
Školské výlety mali vždy svoje kúzlo, stále niekto prepašoval fľašu lacného vína a trochu trávy, stále sa niekto stratil v tme(a stále zámerne) a väčšinou sme dostali prednášku o slušnom správaní.
Nie vždy sme boli rozumní. Chceli sme robiť bláznivé veci a líšiť sa, už vtedy sme túžili po láske a viem, že niektoré lásky pretrvali od strednej (Katka, Igorko, ste zlatí, len sa držte jeden druhého,zdravím vás a teším sa na ďalšie stretnutie).
Nie vždy to bolo ľahké.
Poplakala som si v izbe- čas niektoré veci napraví. Niektoré nie.
Smiešne lásky. Milé.

Skrýval sa v tme pod mojim balkónom, kričal šeptom aby som vyšla. Povedal, že tých dvanásť kilometrov prešiel na bicykli len a len kvôli mne v tme a že mi doniesol ružičku. Písal mi z ulice správy, aby nezobudil rodičov. Aké milé. Ako Rómeo a Júlia, no nie? A doma ho čakala priateľka. Dnu som ho nepustila, dvanásť kilometrov na bicykli zvládol aj naspäť.
Neviem, kde je teraz, naposledy keď som o ňom počula, bol v Írsku.

A potom sa do mňa niekto zamiloval. Veľa krát mi povedal, že ma miluje a ja som sa strašne bála a zostala som bez slova a veľa krát sme sa pohádali, pretože ja som ho mala rada inak. A stále mám. Si skvelý, obdivuhodné čo si dokázal, mrzí ma, že ťa nemôžem milovať.

A potom som sa zamilovala ja.
Ako veľmi. A zas tam bola tá prekážka. Tá, ktorá ma prenasleduje ako tieň vo všetkých "vzťahoch".
Pamätám si každú maličkosť, každý pohyb, každú príhodu. Kamaráti sa veľakrát smiali na niečom, čo by som nazvala "nehoda na benzínovej pumpe"☺ a iné vtipné príhody. Hanička videla, ako ma to bolí a stále keď sme akýkoľvek spôsobom ocitli spolu, odhovárala ma. A tak sme si dali prestávku. A keď sme sa zas stretli, bolo to úplne rovnaké a ešte lepšie. A občas len zvláštne.
Povedal mi, že mi bude písať, že za mnou príde. Napísal mi párkrát. Viem, že sa uvidíme. Už som pokojná. Už viem, čo čakať. A nečakám absolútne nič.

Ďalší mi stále hovoril: Ty si modelka… Sme rovnakí, dokážeme to všetko zmanipulovať v svoj prospech. Máme to vypočítané…
Niektoré veci sa nedajú vypočítať, vieš? povedala som mu ja.
Mala som preňho slabosť. A viem, že on pre mňa tiež. Priveľmi vyťažený. Priveľmi zaneprázdnený. A dúfam, že stále šťastný so svojou slečnou.

Niektorí vo mňe zanechali stopu.
Maličkosti… ako ma ťahal na Špičák a pokúšal sa zo mňa urobiť dievča z hôr, ako mi stále pripravil banánový koktejl, ako ma vzal na najvyšší mrakodrap v Plzni a na koncert do Nemecka, ako sa stále smial na mojich zlozvykoch. Mal ma rád. Aj ja jeho. Možno bol pre mňa príliš dobrý.
Maličkosti… prevrátené hojadacie kreslo, jedna ružová a jedna biela ponožka a čižmy nikde, len jeden pohľad a jedno objatie a cítim sa bezpečne…
Maličkosti… ach, aké sladké maličkosti! Kúsoček páperia, kus nebezpečenstva, zakázané ovocie, keď sa viazanie kravaty stane dobrodružstvom, keď sa zhodneme, že Peter Lipa má pravdu.

A keď som odišla, všetky tie drobnosti sa mi vynárajú. Po kúskoch, keď kráčam po ulici a zacítim oblúbený pánsky parfém a tá vôňa mi omámi zmysly, keď vrazím do zaneprázdeného muža na prechode a vidím tú istú košeľu a keď ma istý Španiel trochu neohrabane každý deň pozýva do kina a ja mám milión nežných spôsobov, ako povedať nie.

Keď som odišla, zistila som, kto stál zato, s kým som stále v kontakte a na čí telefonát sa stále môžem tešiť. Viem, kto mi píše, kto číta, kto na mňa myslí a na koho myslím ja.
A hlavne viem, kto mi chýba.

Nie sú mnohí. Kamarátky, kamaráti a tí, ktorých asi kamarátmi nazvať nemôžem, lebo tu hranicu sme už prekročili. Niektorí prekvapili. Milo prekvapili. Že sa ozvú, že občas pošlú fotky, že si spomenú. A niektorí, od ktorých by som čakala aspoň slušnú odpoveď, sklamali. Ale aj oni mi chýbajú.
Niekedy mám chvíle, keď mi chýba to objatie, tá vôňa a hlavne chvíle, keď mi chýba domov. Keď sa chcem hádať s maminkou a keď mi tato dá knihu aby som si ju prečítala a povedala, aká je.
Chýbajú mi maličkosti.

Tu je všetko nové, nové drobnosti, nový život, nové nádherné mesto. Celý tento program je pozitívny a ladený tak, aby sa žiadny študent nikdy necítil sám. Viem kam ísť, keď sa chcem cítiť pekná a obdivovaná, viem kam ísť, keď sa chcem cítiť múdro, keď chcem byť sama, s ľudmi alebo s kultúrou.
A potom cítim starú známu vôňu a neviem, kde je sever.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Péťa Péťa | Web | 21. listopadu 2007 v 10:26 | Reagovat

Nehlásla by si pro mě na http://home-sweet-home.blog.cz/ v SONB sem tam jako Péťa...Předem díky=o)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama