Leden 2008

Insieme... in rosso!!!

28. ledna 2008 v 0:08
Ragazze, adesso siamo completamente preparate per Carnevale di Venezia!
Siamo bellissime con nostre maschere nuove... Potete essere sicure che saremo le dive di Carnevale! Ci vediamo a matredí- Cuccagna:)

Myšlienkami niekde inde(na chvíľu)

23. ledna 2008 v 16:54
Byť zas na chvíľu doma bolo pekné.
Vrátiť sa do starých koľají a žasnúť nad maličkosťami, ktoré v Prahe (na rozdiel od Ríma) fungujú.
Vidieť priateľov, ktorí vedeli všetko a známych, ktorí nevedeli absolútne nič a tak som dostávala tie isté otázky a oni dostávali rovnaké odpovede.
Vidieť psíka, ako nadšene skáče a prosí si syrík z mojej ruky, ako oňucháva zasnežené trsy trávy a potom s bielym ňufákom beží po poli.
Každé ráno sa zobudiť a v kuchyni vidieť vianočné koláčiky a dobrôtky.(nebezpečné!!!)
Rozprávať rodine vtipné historky o tom, ako (ne)funguje Taliansko.
Trošku sa pohádať s mamkou (ach, obom nám to veľmi prospieva) a žasnúť nad tým, že brat používa v prvej osobe slová ako prať a žehliť.
Urobiť niekomu radosť malým darčekom a nechať ostatných robiť radosť mne- už len tým, že som ich po tak dlhej dobe videla.

Všetko bolo tak zvláštne normálne, takmer všetko fungovalo, a čo sa týka zmien, postrehla som len nové Palladium (ktoré sme so sesternicou preskúmali hneď prvý večer)
Vošla som do školy a len tak bezcieľne som chodila po chodbách, lebo som cítila, že pre tento rok tam akosi nepatrím. A vtedy mi začal trochu chýbať Rím.


Ukazovať Prahu niekomu, kto ju nepozná a uvedomiť si, že ju vlastne nepoznám ani ja.
Triasť sa na zastávke tramvaje a potom sa zahriať vareným vínom (1 euro- ešte stále, neuveriteľné☺)
Je zvláštne, že Rím bol pre všetkých taká vzdialená vidina, všetci žasli a možno aj trošku závideli a ja som si stále nebola istá.
Potom som sa do Ríma vrátila a vedela som, že to môže byť skvelé. Že sa tu dá žiť, ak si vyberiete správnu časť, že sa cítim lepšie s niekým iným a že učenie môže byť zábava ak sa okolo vás učia tí správní ľudia.
Je to tu fajn a verím, že posledné malinké nedostatky sa určite skoro vyriešia.
Chvílkami sa mysľou vracať do Prahy, ale uvedomiť si, že už tam nie som a že neviem, aké to tu bude, lebo v Taliansku nikdy neviete.
Tešiť sa ako na jar rozkvitnú stromy a budeme posedávať s kávou na balkóne(ale to robíme už teraz:)

Som tu ešte len pár týždňov a hoci mám stále čo robiť, mám za sebou dve skúšky a tretia sa blíži, časť zo mňa ešte stále zostala v Prahe- alebo skôr s ľudmi, ktorí sa mi na chvíľu zas zjavili, ktorí vo mne prebudili to: "Budeš mi chýbať" a chýbajú mi.

Ale viem, že tento pocit je intenzívny len na začiatku a tiež, že (takmer) na všetko sa dá zvyknúť, a na neprítomnosť niekoho, na kom nám záleží, tiež.

Ako povedal tato, Erasmus je robený tak, aby sme všetko stihli. Aby sme stihli spraviť skúšky a medzitým chodiť na pikniky a koncerty, byť s priateľmi, ísť na karneval do Benátiek, na výstavu Cittá prohibita, čas pre seba a aj trošku času na to, aby nám niekto chýbal. Lebo tak to má byť.
Tak teda zdravím všetkých priateľov do Prahy aj do Popradu-to, že som vás aspoň na chvílku videla, pre mňa veľa znamená. Najbližšie stretnutie: Rím!

Fantomas sa vracia

17. ledna 2008 v 13:31
Po trošku krvavej príhode na Fontáne di Trevi mladý rebelant zistil, ako chutí sláva a aké ľahké je zviditeľniť sa verejnosti hodením obyčajnej fľaše s farbou do vody. Určite si vychutnával ten pocit škandálu a úžasu v očiach turistov a kamaráti ho obdivne potľapkávali po pleci.
A tak sa rozhodol ísť ďalej. Niečo väčšie, farebnejšie, perfektná lokalita. Tentoraz si vybral schodisko- a nie hocijaké, ale najznámejšie schody vo Večnom meste- tie na Španielskom námestí, najfrektovanejšie a najdrahšie miesto Ríma.
Naklonil sa z najvyššieho zábradlia a z veľkého vreca vysypal stovky farebných plastových loptičiek, ktoré sa ako vodopád valili dolu po schodoch až kým nezaplavili námestie aj fontánu. To museli mať deti radosť! Škoda,že som tam nebola... ktovie, čo príde nabudúce?

Návrat

14. ledna 2008 v 14:05
Tak som sa vrátila som Ríma. Je tu takmer o 30 stupňov teplejšie ako na Slovensku (vážne, keď som opúšťala rodnú krajinu, bolo mínus trinásť a tu je krásnych devätnásť) a konečne zasvietilo slnečko, takže to tu vyzerá akoby sa mesto prebúdzalo do jari a ludia chodia len v tenkých sakách.
Konečne som definitívne presťahovaná a zabývaná v novom byte, z okna vidím národný park Appio Latino a mám chuť vyraziť do ulíc, vyblázniť sa na nákupoch v 50- percentných zľavách a pozdraviť pekné počasie v historickom centre.
Bohužial, nič z toho mi nie je dopriané, kedže sa začal krutý údel v živote každého študenta, ktorý sa nazýva skúškové obdobie.

Prechod do tohto štádia je hlavne po pár mesiacoch "prázdnin" a po vianočnom leňošení veľmi ťažký. Neustále bojujem s knižkami a zvýrazňovačmi a tuha v pentelke sa mi ako naschvál láme každé dve minúty(začala som používať pero☺ ). Každú chvílu ma niečo rozptýli a keď náhodou v mojom peknom slovníku hľadám nejaký právny výraz, stále sa pristavím pri obrázkoch zeleniny alebo oblečenia s názvami alebo študujem názvy typov lietadiel.

ICQ pre istotu ani nezapínam a snažím sa motivovať malými plánmi do budúcnosti a sústrediť sa.
No hneď na začiatku- v nedeľu ráno- keď som si plná elánu hovorila: Áno, od dneška sa budem len a len učiť… ma holky vytiahli na jazzový koncert v Parco della Musica (nemala som na výber, už pre mňa mali lístok!) a teraz po pár dňoch väzenia v izbe s knihami ich pre zmenu vonku lákam ja.
Na druhej strane sa však konečne cítim v Ríme úplne dobre. Chodím behávať do parku a zdravím sa s dvomi bicyklistami v žltých bundách na krorých tam každý deň narazím.
Keď som unavená alebo podráždená, moje zlaté spolubývajúce ma vytiahnu na balkón na šálku kávy a povedia mi o svojich skúškach( a poviem vám, som rada, že som na tú medicínu nešla, je to masaker!) A učia ma variť, takže maminka bude mať radosť keď sa vrátim domov.
Občas zazvoní zvonček a stojí tam nejaká známa tvár s fľašou vína, krabicou plnou pizze a širokým úsmevom.
Kažý deň vyjdem vonku a teším sa z tepla, pozerám si výklad v "99 cents" obchode a v stave núdze je predsa stále blízko Pompi- najlepšie tiramisú v Ríme☺ (zatiaľ som túto možnosť nevyužila)
Každý študent to pozná. Milión spôsobov ako sa vyhnúť učeniu. Mohla by byť na to príručka.
Dôležité je nenechať sa poraziť. Nájsť si malé radosti ktoré spravia deň krajším a robiť si veľké plány. A hlavne vedieť, že v tom nie sme sami.

To nie je všetko, čo mám na srdci.

V druhej časti môjho príspevku by som rada opísala ZOO, ktoré oni nazývajú skúška.
Moja prvá skúška v pondelok, 14. 1.2008 sa mala začať o deviatej. Mala. To som ešte netušila dimenziu chaosu, ktorý nastane.
Skúška prebieha v jednej malej triede, kde sa nahrnú všetci študenti, čo chcú byť skúšaní- a všetci profesori čo skúšajú. Skúšali sa tri predmety naraz a nikto nebol zaregistrovaný nikam.
Postupom času- asi okolo desiatej, si stále dvaja skúšajúci zavolali jedného zo študentov a spýtali sa ho, aké knižky študoval a na aký predmet, zatialčo ostatní študenti (neskúšaní) v pozadí živo a nahlad debatovali ( a v momente, keď píšem tento blog-tzn. o 13.00 ešte stále debatujú. Je to proste ruch ako na základnej škole cez prestávku- tak som si vytiahla počítač a začala písať blog☺
Neviem, ako talianski študenti, ale ja ako jediná študentka Erasmu som sa tešila veľkej priazni a pochopeniu mojich ani zdaleka dokonalých jazykových schopností (hlavne keď sa ma spýtali na otázku, ktorú som študovala len v angličtine a tak som im to povedala veľmi zmiešanou rečou, pre ktorú ani nemám názov ale najvac sa asi podobala maltštine, vzhľadom na to, že môj skúšajúci bol z Polska a občas sa na mňa snažil hovoriť slovensky).
Druhá otázka bola z filozofie- niečo, na čo si matne spomínam z prvého ročníka právnickej fakulty, ale inak som o tom nevedela absolútne nič a tak som začala proste hovoriť o niečom inom a keď ma zastavili, ospravedlnila som sa, že som asi predtým nerozumela a oni medzitým na počiatočnú otázku zabudli. Myslím, že z toho chaosu a čakania boli pekne unavení.
Ten Poliak sa ma stále pýtal ako sa čo povie po slovensky, ale nie právne alebo politické veci- pýtal sa ma na chlieb a iné potraviny, dom a záhrada a odkiaľ pocháda v češtine slovo poslanec.
Tak som sa pobavila.
Potom, čo sa spraví pvá časť skúšky, musia všetci ešte v tom ruchu čakať na druhú časť, keď sa ide k jedinému profesorovi- šéfovi všetkých a šéfovi fakulty a ten sa spýta dodatočnú otázku. Tento profesor sa mi počas celej skúšky javil ako Kráľ a všetci asistenti a doktoranti okolo neho skákali ako poslušní sluhovia.
Na jednu dodatočnú otázku som čakala presne štyri hodiny a medzitým som sa stihla najesť, napiť, zavolať kamarátkam a dohodnúť sa na večernom "apperitivo", napísať druhú časť tohto blogu a pár mailov. Stihla som si dokonca ešte raz prečítať moju 50- stranovú prácu o Chorvátsku. Na jednu dodatočnú otázku som nevedela odpoveď, tak som zas začala hovoriť o niečom inom, čoho sa profesor chytil a začal vykladať historku o jeho stretnutí s docentom Gronským a celý asistentský zbor sa poslušne smial. Ja som sa smiala tiež- z mojeho malého víťazstva.
Už sa teším na skúšku vo štvrtok. Tá je pre istotu písomná, tak sa určite o nové zážitky podelím.

A len taká poznámočka na záver: skúšať sa povie interrogare- slove, ktoré normálne znamená vyšetrovať.
Ci vediamo alla prossima interrogazione!