Únor 2008


Moja štvrť

17. února 2008 v 22:14
Keď som sa prvýkrát prišla pozrieť na nový byt (a to som ešte nevedela, že ho dostanem), vystúpila som o jednu stanicu metra skôr, stratila som sa a batéria v mojom telefóne zomrela po tom, čo mi holka, ktorá tu bývala predo mnou povedala, že z Piazza Cantú musím odbočiť doľava a potom doprava, čo sú pre osobu s nulovým orientačným zmyslom, ktorá nevie tú správnu ulicu ani nájsť v mape, dosť biedne inštrukcie.

Bola som si takmer na sto percent istá, že to nenájdem. A našla som. Byt bol perfektný, spolubývajúce sa zdali byť fajn a do nového okolia som sa zamilovala okamžite a bez váhania- obrovký park, veľa stromov, palmy a obchodíky, pekárničky a predavači zeleniny, všetko veľmi pokojné a pritom krásne spojené s centrom.
Večer som sa mala dozvedieť, či som byt dostala a keď mi Liat konečne zavolala, že áno, bola som tak šťastná, že som impulzívne objala môjho talianského kamaráta, s ktorým som práve bola na večeri, čo si on bohužial vysvetlil ako prejav vášne a spôsobilo to nemálo komplikácii☺ .

Liat- hoka ktorá prenajímala izbu- sa práve chystala odcestovať do New Yorku približne na ten istý čas, na aký som izbu potrebovala ja. Bola to moja krvná skupina. Od večera, keď sme sa spoznali, som ju brala na naše večierky spoločne sme si robili srandu z Talianov a nakoniec- aj keď som sa nevedela dočkať, kedy sa konečne presťahujem- mi bolo veľmi ľúto, že odchádza.

Keď som sa tu v januári nasťahovala, cítila som sa ako jedna z hlavných hrdiniek Zúfalých manželiek, príchod do novej krásnej štvrte znamenal zmenu snáď vo všetkom( k lepšiemu☺ ) a hlavne to, že som spoznala mnoho nových ľudí a môj život v Ríme dostal úplne nový rozmer. Nové tváre, nové zážitky a okrem iného- aj nových susedov.

Takže bývam s dvomi študentkami medicíny, pochádzajú z Izraela a v Ríme sú už tri roky (a sú živým dôkazom toho, že ani tá doba nestačí na to, aby ste sa úplne zmierili s tým, ako (ne)funguje Taliansko☺ ). Volajú sa Miri a Michal.

Miri je už druhý mesiac zasnúbená a aj keď sa stále tvrdo učí na dve(možno pre ňu aj príliš) dôležité skúšky, cítiť z nej tú radosť a pyšne nosí nový prsteň.
S Michal sme zistili, že sme rovnaké, čo sa týky vkusu- na jedlo, na mužov aj na priateľov. Každý deň chodíme spolu behať do parku a potom si dáme na balkóne kávu a sme na seba strašne pyšné. Robíme si plány, kam všade musíme ísť po skúškovom a potom sa zavrieme do svojich izieb a pokračujeme v učení. (Teda, teraz už len ona, pre mňe je definitívne finito:)

Miri a Michal mi otvorili dvere do trošku iného sveta a prvýkrát som mala možnosť nahliadnuť do života Židov v Ríme, zabávať sa príhodami z armády, ktroá je v Izraeli povinná aj pre ženy, ochutnať výborné jedlá a spoznať neuveriteľne milých a pohosinných ľudí. Väčšinou sa stretávame na večeru alebo na piknik v parku.
Všetky tri sa navzájom motivujeme, jedna druhej sa sťažujeme, že už sa nám nechceeee učiť a ja pomaly spoznávam okolie.
Národný park Appia Antica je najväčší park v Ríme, turistická senzácia vďaka katakombám a starovekej rímskej obchodnej ceste a nádherným ruinám.
Január a február tu v Ríme sa podobajú na babie leto na Slovensku pod Tatrami, slniečko svieti a hreje, vonku sa chodí len v sakách, ludia lížu zmrzlinu a my počas nášho behu v parku vidíme huby, ovce a jaskyne, stále si vyberieme inú cestu ( väčšinou podľa toho, akú trasu dnes beží náš obľúbený krásavec v modrom tričku alebo ten blonďák s veľkým labradorom:)
Áno- presne tak ako je Taliansko premnožené mačkami, Caffarella (tak sa volá časť parku, kde doň vstupujeme my) je plná psov- usmievajúch sa šťastných psíkov bežiacich o život lenčo ich pánovia pustia z vodítka. Celé je to vlastne trochu iný svet- kúsok vidieka uprostred veľkomesta.

V byte vedľa nášho býva starší manželský pár s matkou (manžela)- a tá je hluchá. práve vďaka tomu si stále viac overujem že všetky tie vtipy o svokrách majú niečo do seba, lebo pani manželka a pani svokra sa v kuse kádajú tým talianskym hlučným spôsobom, ešte znásobeným logickým krikom starej pani( keď nepočujem ja, budem aspoň kričať, aby ma počuli ostatní☺). Manžel sa väčšinou snaží vypariť čo najskôr, aby sa vyhol hádkam a tak sa rozpráva dolu s recepčnou, potom ide na poštu a na nákup, potichu sa vráti, vezme si veci a odchádza do práce.

Na našej ulici je predajňa sicílskych sudových vín ( od 1 do 3 eur za liter) a to nehovorím o nespočetných pizzeriach, pasticceriach a cafeteriach☺
Kedže sme cudzinky, stále sa na nás krásne usmievajú a zadarmo nám servírujú "complimenti della casa".
S príchodom jari (aj keď to nie je skutočný príchod jari, pretože je stále pomerne zima) sa všetci cítia spokojnejší a krajší, plní chuti k životu a dá sa to vedieť na úsmevoch- keď svieti slniečko ale aj na zamračených nespokojných grimasách-keď prší.

Jedna zo zvláštností bývania v novej štvrti je, že zrazu sa mi nechce toto miesto opúšťať, že sa cítim dobre doma a je pohodlnejšie ísť na koktejl tu blízko ako cestovať do centra a potom čakať nekonečnú dobu na nočný autobus. Že sa stále teším domov, na moju izbu, na moju posteľ, na moje súkromie. Na pripitie si na obnovenú duševnú rovnováhu:)

Ach áno, Rím si teraz užívam ako už dávno nie...

CARNEVALE di VENEZIA(parte 2)

8. února 2008 v 9:59

2. deň: VENEZIA

Ach áno, Venezia...... to kúzelné slovíčko spojené s magickým karnevalom nás lákalo už veľmi dlho.
A konečne prišiel deň D. Vstávanie nebolo najľahšie...

... ale nemohli sme sa diviť, predošlá noc zanechala hotel doslova v troskách. Maškarný bál trval asi do pol siedmej ráno, niektorí to zvládli bez spánku, a 4 zaplavené kúpelne, rozbité okná, roztrhané závesy, whisky v bazéne a ludia uväznení 3 hodiny vo výťahu bez toho by si to ktokoľvek všimol, spôsobili škodu takmer 2000 euro a zákaz robiť nasledujúcu noc akúkoľvek fiestu (ktorý sme samozrejme ignorovali)..
... ale aj napriek bujarej noci nás ráno zaplavilo to správne nadšenie a po skvelých raňajkách sme sa nalodili...
Nesvietilo slniečko, a predsa nám všetkým žiarili očká, pršalo a my sme sa tešili z každej kvapky, ako malé deti skákali do mlák a skrývali sme sa pod oblúkmi Benátiek, bola zima a my sme sa zahrievali kávičkou, vínom a dobrou náladou, Venezia žila karnevalom a my s ňou...
Karneval v Benátkach je totiž bez ohľadu na počasie niečo nepopísateľne nádherné vďaka svojej jedinečnej atmosfére a radosti, ktorá vás zaplaví lenčo vystúpite z lode...
Mesto akoby sa vrátilo do dávnych vekov, uprostred davu turistov sa akoby nič prechádzali páry v nádherných róbach, so záhadnými maskami si zakrývali tváre a sprevádzala ich dôstojnosť a pokoj... Na kostýmoch si dali naozaj záležať...
Predierali sme sa úzkymi uličkami, boli sme tak omámené, že nám trochu daž'da vôbec nevadilo.
Keď sa po západe slnka Venezia rosvietila, kaviarničky na Piazza San marco sa naplnili benátskou smotánkou v nádherných drahých maskách a my obyčajní smrteľníci sme ich spoza okien závistlivo pozorovali a aspoň na chvíľu sa každý z nás preniesol do stredoveku, keď boli Benátky naozaj takéto.
Na námestí sa postavila veľká tribúna, kde celú noc hrala hudba a predvádzali sa najrozličnejšie kostýmy.
A presne s takýmto smiechom, premočenými topánkami a pohladnicami v taške sme nasadli na poslednú loď do Jesola.
Všetci sme vyzerali zničene, ale našťastie sme sa prebrali a party nasledujúci večer trvala do siedmej ráno- ja osobne poznám zážitky iba sprostredkovane, lebo väčšinu som prespala... ach áno, sladký spánok keď vám za dverami reve dav opitých študentov a v desaťminútových intervaloch sa vám dobíjajú do izby:)

3.deň - PADOVA

Náš posledný deň sme strávili v univerzitnom mestečku, ktoré je síce krásne, ale v upršanú nedeľu po karnevalovej sobote bolo v posdstate úplne mŕtve.
Námestia, ktoré sa počas týždňa naplnia do prasknutia študentmi popíjajúcich Spritz, najpopulárnejší koktejl narodený priamo tu, zívali prázdnotou, jediní osadlíci schodov na palácoch boli holuby a výklady obchodov sa skrývali za mrežami.
Naša kamarátka z jazykového kurzu v Perugii našťastie študuje v Padove, takže nám spravila sprievodkyňu po najvýznamnejších pamiatkách a opisovala nám, ako mesto naozaj žije, ako sa zaplní ľudmi, bicyklami, kvetmi a trhmi... Na šťastnú cestu sme si dali jeden Spritz a vyrazili sme naspäť do Ríma...
Všetkým sa nám ťažko vracalo do reality a tak sme sa snažili predĺžiť si šťastné okamihy a podstatnú časť cesty do Ríma sme pretancovali v autobusovej chodbičke za rytmu španielskej hudby...
A zrazu sme boli v Ríme. Zas teplo. Nebo bez mráčika. Šialené vtáky pištiace nad Termini...
Rozlúčila som sa s priatelmi a bežala som domov konečne sa vyspať--- o dva dni ma čakala posledná skúška, ktorá je po záchvate smiechu priamo v škúšobnej miestnosti úspešne za mnou a teraz si len užívam jarné rímske slniečko...
Sladký je život študenta...

CARNEVALE di VENEZIA (parte 1)

6. února 2008 v 0:56
1. deň- VERONA

Keď mi o 4.45 ráno zazvonil budík, nahnevane som sa otočila na druhý bok a trvalo mi pár minút, kým som sa zmierila s faktom, že vonku je ešte tma, že budem musieť na opačnú stranu druhej linky metra a že určite budem peknú dobu čakať. Pýtala som sa sama seba, či je dobrý nápad ísť do Benátiek s tromi stovkami študentov Erasmu. (Mimochodom, je to skvelý nápad!)

Oragnizátori nás dôrazne upozorňovali, že zraz je o 6.15 e že tentoraz sa čaká maximálne do 6.30 a potom sa ide, že tentoraz sa nečaká na nikoho.
Keď sme konečne o 7.45 vyrazili, s Elise sme už v sebe mali fľašu coly a blahoželali sme si, že tentoraz je to len o hodinu neskôr, že to mohlo byť horšie:)
300 študentov (z toho aspoň 150 španielov:), a 6 autobusov- každý z nich niesol názov jedného z koktejlov. Autobus F bol náš:
Cesta z Ríma do Verony trvá asi 6 hodín a je pravda, že veľkú časť sme aj napriek snahám niektorých Talianov a Grékov prespali- pretože sme chceli byť pripravení na to, čo nastane večer.

Vo Verone sme všetci nadšene povyskakovali z autobusu a každý cítil to správne napätie, takže nám vôbec nevadilo, že nebo je pokryté tmavými mrakmi a chvílkami prší. Prvá zastávka: bar a tretia kávička(každá z nich bola nevyhnutná) a potom priamo do centra!
Každý určite veľmi dobre pozná tragický príbeh Rómea a Júlie a my sme sa vydali po stopách ich nešťastnej lásky. Ich rodinné sídla sú prepojené kamennými chodníčkami, ktorými mladý milenec bežal aby mohol vidieť svoju lásku- až k domu Júlie- a vskutku, akoby príbeh stále žil: Casa di Giulietta láka mnohých turistov a priamo v ňom sú dokonca špeciálni pracovníci, ktorí dostávajú listy od nešťastne zamilovaných z celého sveta a dobrovoľne dávajú rady.. sorelle di Giulietta:)

Balkón má skutočne svoje kúzlo.
Naozaj, Verona je očarujúce miesto- ale čo sa tam dialo počas karnevalu nás úplne roztancovalo...
Bacanale di Gnocco je karnevalový sprievod historickým centrom s množstvom masiek, hudby, sladkostí a dobrej nálady- tí, čo sa len dívajú, hýbu bokmi do rytmu, deti vyčančané v najrozličnejších kostýmoch(vrátane malého tchora:), všetko obsypané konfetami a jediné, čo počujete okrem hudby a spevu, je smiech- je predsa karneval, všetci sa radujú!!!

Veronu sme síce opúšťali neradi, ale s lákavou vidinou večerného maškarného bálu...
Náš hotel sa volal Miami a nachádzal sa v prímorskom mestečku Lido di Jesolo. Mal všetko, čo mal mať(teda aspoň predtým, než sme ho počas prvej noci rozbili na trosky:) a po výbornej večeri sme sa začali chystať na večernú parádu. Nie vždy to bolo ľahké:
Výsledok však stál jednoznačne zato a party sa začala:
Tancovali sme až do rána...a potom...
....prišla sobota- náš deň v Benátkach!!!!