Moja štvrť

17. února 2008 v 22:14
Keď som sa prvýkrát prišla pozrieť na nový byt (a to som ešte nevedela, že ho dostanem), vystúpila som o jednu stanicu metra skôr, stratila som sa a batéria v mojom telefóne zomrela po tom, čo mi holka, ktorá tu bývala predo mnou povedala, že z Piazza Cantú musím odbočiť doľava a potom doprava, čo sú pre osobu s nulovým orientačným zmyslom, ktorá nevie tú správnu ulicu ani nájsť v mape, dosť biedne inštrukcie.

Bola som si takmer na sto percent istá, že to nenájdem. A našla som. Byt bol perfektný, spolubývajúce sa zdali byť fajn a do nového okolia som sa zamilovala okamžite a bez váhania- obrovký park, veľa stromov, palmy a obchodíky, pekárničky a predavači zeleniny, všetko veľmi pokojné a pritom krásne spojené s centrom.
Večer som sa mala dozvedieť, či som byt dostala a keď mi Liat konečne zavolala, že áno, bola som tak šťastná, že som impulzívne objala môjho talianského kamaráta, s ktorým som práve bola na večeri, čo si on bohužial vysvetlil ako prejav vášne a spôsobilo to nemálo komplikácii☺ .

Liat- hoka ktorá prenajímala izbu- sa práve chystala odcestovať do New Yorku približne na ten istý čas, na aký som izbu potrebovala ja. Bola to moja krvná skupina. Od večera, keď sme sa spoznali, som ju brala na naše večierky spoločne sme si robili srandu z Talianov a nakoniec- aj keď som sa nevedela dočkať, kedy sa konečne presťahujem- mi bolo veľmi ľúto, že odchádza.

Keď som sa tu v januári nasťahovala, cítila som sa ako jedna z hlavných hrdiniek Zúfalých manželiek, príchod do novej krásnej štvrte znamenal zmenu snáď vo všetkom( k lepšiemu☺ ) a hlavne to, že som spoznala mnoho nových ľudí a môj život v Ríme dostal úplne nový rozmer. Nové tváre, nové zážitky a okrem iného- aj nových susedov.

Takže bývam s dvomi študentkami medicíny, pochádzajú z Izraela a v Ríme sú už tri roky (a sú živým dôkazom toho, že ani tá doba nestačí na to, aby ste sa úplne zmierili s tým, ako (ne)funguje Taliansko☺ ). Volajú sa Miri a Michal.

Miri je už druhý mesiac zasnúbená a aj keď sa stále tvrdo učí na dve(možno pre ňu aj príliš) dôležité skúšky, cítiť z nej tú radosť a pyšne nosí nový prsteň.
S Michal sme zistili, že sme rovnaké, čo sa týky vkusu- na jedlo, na mužov aj na priateľov. Každý deň chodíme spolu behať do parku a potom si dáme na balkóne kávu a sme na seba strašne pyšné. Robíme si plány, kam všade musíme ísť po skúškovom a potom sa zavrieme do svojich izieb a pokračujeme v učení. (Teda, teraz už len ona, pre mňe je definitívne finito:)

Miri a Michal mi otvorili dvere do trošku iného sveta a prvýkrát som mala možnosť nahliadnuť do života Židov v Ríme, zabávať sa príhodami z armády, ktroá je v Izraeli povinná aj pre ženy, ochutnať výborné jedlá a spoznať neuveriteľne milých a pohosinných ľudí. Väčšinou sa stretávame na večeru alebo na piknik v parku.
Všetky tri sa navzájom motivujeme, jedna druhej sa sťažujeme, že už sa nám nechceeee učiť a ja pomaly spoznávam okolie.
Národný park Appia Antica je najväčší park v Ríme, turistická senzácia vďaka katakombám a starovekej rímskej obchodnej ceste a nádherným ruinám.
Január a február tu v Ríme sa podobajú na babie leto na Slovensku pod Tatrami, slniečko svieti a hreje, vonku sa chodí len v sakách, ludia lížu zmrzlinu a my počas nášho behu v parku vidíme huby, ovce a jaskyne, stále si vyberieme inú cestu ( väčšinou podľa toho, akú trasu dnes beží náš obľúbený krásavec v modrom tričku alebo ten blonďák s veľkým labradorom:)
Áno- presne tak ako je Taliansko premnožené mačkami, Caffarella (tak sa volá časť parku, kde doň vstupujeme my) je plná psov- usmievajúch sa šťastných psíkov bežiacich o život lenčo ich pánovia pustia z vodítka. Celé je to vlastne trochu iný svet- kúsok vidieka uprostred veľkomesta.

V byte vedľa nášho býva starší manželský pár s matkou (manžela)- a tá je hluchá. práve vďaka tomu si stále viac overujem že všetky tie vtipy o svokrách majú niečo do seba, lebo pani manželka a pani svokra sa v kuse kádajú tým talianskym hlučným spôsobom, ešte znásobeným logickým krikom starej pani( keď nepočujem ja, budem aspoň kričať, aby ma počuli ostatní☺). Manžel sa väčšinou snaží vypariť čo najskôr, aby sa vyhol hádkam a tak sa rozpráva dolu s recepčnou, potom ide na poštu a na nákup, potichu sa vráti, vezme si veci a odchádza do práce.

Na našej ulici je predajňa sicílskych sudových vín ( od 1 do 3 eur za liter) a to nehovorím o nespočetných pizzeriach, pasticceriach a cafeteriach☺
Kedže sme cudzinky, stále sa na nás krásne usmievajú a zadarmo nám servírujú "complimenti della casa".
S príchodom jari (aj keď to nie je skutočný príchod jari, pretože je stále pomerne zima) sa všetci cítia spokojnejší a krajší, plní chuti k životu a dá sa to vedieť na úsmevoch- keď svieti slniečko ale aj na zamračených nespokojných grimasách-keď prší.

Jedna zo zvláštností bývania v novej štvrti je, že zrazu sa mi nechce toto miesto opúšťať, že sa cítim dobre doma a je pohodlnejšie ísť na koktejl tu blízko ako cestovať do centra a potom čakať nekonečnú dobu na nočný autobus. Že sa stále teším domov, na moju izbu, na moju posteľ, na moje súkromie. Na pripitie si na obnovenú duševnú rovnováhu:)

Ach áno, Rím si teraz užívam ako už dávno nie...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama