Březen 2008

Na juh

30. března 2008 v 22:28
Keď píšem tento blog (myslím nanečisto- na papier), opaľujem sa v tričku bez rukávov na deke v parku, obklopená tými malými bielymi kvietkami, ktorých meno si nepamätám (biológia nikdy nebola mojou silnou stránkou☺). Kedže je viac ako 20 stupňov a svieti slniečko, podobne ako aj učinili stovky talianskych rodín , na tráve si rozložili piknikové koše, venčia psov a kŕmia ratolesti.

Uplynulo 7 mesiacov od môjho príchodu do Talianska, 6 mesiacov od nového začiatku v Ríme, 5 mesiacov a 24 dní od môjho sladkého poblúznenia na Fontáne di Trevi a týždeň a pol odkedy som ho naposledy videla, 3 mesiace odkedy som sa presťahovala do môjho skvelého bytu pri tomto krásnom parku, 2 mesiace od karnevalu v Benátkach, včerajšok som strávila v Neapole a o mesiac už budem zas v Anglicku.

Čas. Prečo musí tak letieť keď ho chceme zastaviť v tých pekných momentoch?

S koncom marca a posunom času konečne prestalo bláznivé obdobie striedania sa dažďov, krutej zimy (7 stupňov, bŕŕ!) a extrémneho tepla (24 stupňov na začiatku mesiaca), mraky sa posunuli nahor, smerom k vám (alebo každopádne preč z Ríma) a s letným časom naozaj nastalo leto.

A tak sme sa vydali na juh.

Na to, že cesta regionálnym vlakom z Ríma do Neapola trvá len dve hodiny, rozdiel bol fakt neskutočný.
Niežeby sme na kultúrny šok neboli pripravené. Antonio nás varoval, že po zotmení by štyri mladé kočky nemali byť v uličkách len tak, a že najlepšia pizza sa podáva výhradne v špinavých nebezpečných štvrtiach. My sme sa smiali. Áno, jasné- juh, Neapol, mafia…

Prebojovať si cestu z vlakovej stanice do centra nie je jednoduché. V tomto meste totiž nenájdete nič také ako semafóry, svetlá alebo prechody pre chodcov, tu proste bežíte a dúfate, že to auto zastaví.
Všetci divoko trúbia, ale nie preto že by boli nahnevaní alebo k tomu mali nejaký zvláštny dôvod, ale proste preto, že tu sa jazdí takto. Motorky sa preháňajú nielen po cestách, ale aj po chodníkoch a úzkych uličkách, bez akéhokoľvek pribrzdenia sa okolo vás preženú tak blízko, že cítite ten závan rýchlosti vo vlasoch a naskočia vám zimomriavky.
Druhým šokom bolo, keď sme zistili, že absolútne nikomu nerozumieme. Ľudia tu hovoria "napoletano"- dialektom, ktorý je úplne odlišný od spisovnej taliančiny. (samozrejme, ani "romano" nie je pre nás cudzincov nič moc, ale aspoň si vieme domyslieť, že "Vamo a manna" znamená vlastne "Andiamo a mangiare" a "Semo o nun semo?" je "Siamo o non siamo?" ☺ ) Keď sme sa zastavili pri novinovom stánku, aby sme si kúpili mapu, starý predavač zjavne vynakladal veľa úsilia aby s nami komunikoval v spisovnej forme taliančiny. K mape nám veľkoryso pridal dvoch 3D sprievodcov po Pompejách aj so špeciálnymi okuliarmi (zapadnutých prachom, ale predsa☺). To ma privádza k ďalšej vlastnosti Neapolčanov: pohostinnosti. Smejú sa, zastavujú vás a prajú pekný deň, dávajú vám zľavu na zmrzlinu a jahody a sú veľmi hluční.
Tlačia sa v malých uličkách, v obytých budovách a na balkónoch a občas máte pocit, akoby sa čas zastavil, akoby ste sa ocitli v starej čierno- bielej komédii so zlým obrazom..
Špinavé úzke uličky vás občas zavedú na široké zelené bulváry, kde sa väčšinou nachádza nejaká dychvyrážajúca pamiatka, kostol alebo katedrála, na upravené námestie alebo do moderných nákupných galérii s pôsobivými strechami.
Aj reštaurácie tu (ne)fungujú štýlom "tranquillo", my sme si napríklad sami prestreli, odhrnuli zvyšné omrvinky, vyprášili obrus a spojili stoly kým pred nás tmavý čašník lenivo postavil misku s chlebom a spýtal sa, čo nám prinesie.

Pizzeria môže niesť názov "Vera pizza napoletana" (Pravá neapolské pizza- s výborným hrubým cestom), iba keď je majiteľ držiteľom špeciálneho certifikátu na túto pizzu- a ten musí byť vystavený na dobre viditeľom mieste.
Takže potom, čo sme sa napapkali a dali si jedno obšťastňujúce pivko, vydali sme sa k moru.
More v Neapole je naozaj úžasné. Možno je to spôsobené pôsobivou siluetou Vezuvu, ktorý priťahuje všetky pohľady ako magnet, možno jeho pokojom a sýtou modrou farbou, možno len tým, že je to more- obrovské, zdanlivo nekonečné a upokojujúce.
Prechádzali sme sa po prístave, po promenáde a usadili sme sa na skalnatom móle. Otvorili sme si víno a jahody a nikto nebol šťastnejší ako my. Až do západu slnka sme sledovali scenériu, popíjali a plánovali výlety do Pompejí a na Vezuv.
Po celom dni chodenia po tejto južanskej metropole sme boli úplne zničené, nevládali sme ani chodiť- a zároveň spokojné a šťastné.
Vedeli sme, že nás čakajú už takmer len slnečné a teplé dni. A že more je stále blízko. A keď nie, stále máme park.

Pasquetta in Campagna

26. března 2008 v 16:24
Pasquetta-that's how Italians call the Easter monday. It seemed almost like a miracle to me that it wasn't raining (considering the fact that it had been raining previus 5 days). So we met early in the morning (11.30am:) to make a trip to Tivoli. It's a beautiful town 30 km from Rome, we have already been there but we still haven't seen the most important and the nicest points of it- Villa d'Este and Villa Gregoriana.
My friend Steffi from Germany came to visit me here in Rome. We shared a flat back in Perugia and so looking at the hills around Tivoli was like refreshing the memories from Umbria which is practically made of hills. Autobus climbed slowly up and up to show us an impressive view:
Villa d'Este is an ancient mansion- in the times on its glory and shining (renessaince) it was a seat of rich roman dynasties, a summer house when the heat of the city started to be unbearable- there was a fresh breeze on the hill. (In fact, on this very particular easter day it was a chilly wind:)
The gardens of the villa were completely rebuilt in the beginning of 20th century- and as one of the wonders of garden architecture they served as an example for many modern age gardens. Complicated and elaborated fountain system, ancient statues, roses, tulips and many differenent plants and trees, labyrint ot beauty worth getting lost in.
Oh yes, it felt like walking to the past, with the handsome lords and ladies in colourful dresses...
Thirty fountains in the row were forming a strong wall, all the faces almost the same but stilll so different:
... and then Steffi's face:)
Moving slowly across the town to find our second destination we couldn't resist a cute coffee place on the corner.
After ten minutes of walking we found ourselves in front of the entrance to Villa Gregoriana (one of UNESCO- protected natural reservations). You have no choice but to walk down and up and down and up up up… the pain and walking in the mud and ending up dirty and wet was worth it. The view from almost every point or the park is astonishing- pure nature in its wildness and beauty.
One thing is artificial though. The more than 300 meters high waterfall created as a protection against regular floods. Grande Cascata looked really threatening, we were very careful to come closer not to get a chilly shower.
Standing there and loooking at the Grande Cascata- no matter if from the upper or the lower part of the park- we felt small and helpless, we were consumed by its robustness and speed.
On our dangerous and slippery way down we saw many caves, many waterfalls and lakes, small rivers and streams of water, all kinds of trees and grasses…
… till we reached the lowest point- Mermaids'Grotto (Grotto delle Sirene)- beautiful caves at the end of our strenght.
Our way was even more adventurous and interesting thanks to the signs showing us what (NOT) to do:
When climbing up we were allured by the amazing Tempio di Vesta standing still at the very top of the villa, expecting us and offering a shelter from the upcoming storm.
It was nice to be in the countryside (campagna) for a while again, just to walk and breath and to merge with the nature. It was even great to be tired afterwards because despite the pain you feel the satisfying pride. Yes, girls, it was a great trip, I'm proud of us…

Pasqua

23. března 2008 v 0:28
Na Veľkú Noc (poznámka prekladateľa pre českých kamarátov: Velikonoce:) som zostala v Ríme. Po správach o snehovej búrke a hromadnej autonehode na D1, po mínusových teplotách v Poprade a očakávanom ochladení to bolo nepochybne správne rozhodnutie.
Predsavzala som si, že napriek môjmu rozhodnutiu takmer každý deň pracovať si aspoň trošku vychutnám sviatočnú atmosféru a prítomnosť Tiiny, ktorá mi rozprávala fínske veľkonočné tradície (všetky dievčatá- a niekedy aj chlapci- sa prezlečú za čarodejnice a s korbáčmi a vetvičkami obchádzajú domy a koledujú a za to dostanú sladkú odmenu). Napriek kultúrnym rozdielom(napríklad moje hebrejské spolubývajúce čakajú na Pasach, sviatok ktorý im pripomína exodus Židov z Egypta- sviatok, ktorý sa väčšinou s Veĺkou nocou prekrýva, ale Veľká Noc je tento rok nezvyčajne skoro), ktoré sa prejavujú v oslave Veľkej noci, jeden symbol je zvláštne spoločný: veľkonočné vajce.
Vajce, symbol jari, nového života, nového začiatku sa stalo aj predmetom výstavy v kostole San Giovanni De´Fiorentini s podtitulom: É nato prima l'uomo o la gallina?- Čo bolo skôr- človek či sliepka?(ako slovná hračka z frázy É nato prima l'uovo o la gallina- Čo bolo skôr? Sliepka alebo vajce?)
Výstava ponúkala pohľad na vajce z rôznych perspektív- všetky modely boli na predaj (a ceny od 700 do 6800 euro), tak sami posúďte, či by ste zainvestovali:
Ale samozrejme, ako mi rodičia doma nezabudli pripomenúť, prežívame hlavne kresťanské sviatky a tak (aj keď to nie je moja a ani Tiinina cirkev), sme sa išli pozrieť priamo do epicentra katolíckeho sveta- do Svätého Petra vo Vatikáne, kde pápež o piatej na Veľký piatok celebroval omšu. Bolo to skutočne veľkolepé- švajčiarska garda v svojich nádherných uniformách, kardináli v červených rúchach a čiapočkách, kňazi, duchovní, všetci dokonale zosynchronizovaní, a pápež v samom strede. Je niečo výnimočné zažiť slávnostnú bohoslužbu v bazilike Svätého Petra, keď sa naplní spevom, hudbou a tentoraz aj veľkonočnými pašijami. Chrám bol úplne plný, ale v zvláštnom rešpekte ponorený do ticha v očakávaní, aby mohla zaznieť modlitba.
Obrazovky boli aj vonku, na námestí, ale na pripravených stoličkách takmer nikto nesedel (naopak, niektorí nepochopiteľne uprednostnili mokrú dlažbu), hlavne kvôli dažďu, ktorý neustále sprevádza posledné teplé marcové dni. Večer sa konala okolo Kolosea krížová cesta, tisíce dáždnikov pod stenami arény, ja som už v tom čase skrytá pred dažďom pracovala a Tiine sa podarilo spraviť len jednu neostrú fotku.
Myslím, že aj zajtrajšie požehnanie Urbi et orbi vo Vatikáne mnoho ľudí vďaka dažďu vynechá. A ja tiež.
Myslím, že počas sviatkov tu v Ríme všetci trošku cítime, ako nám chýba domov. Naše tradície (aj keď si osobne stále myslím, že polievanie dievčat vodou keď vonku mrzne je jeden z najšialenejších a najkrutejších vianočných zvykov a malo by sa dôkladne zvážiť jeho pokračovanie), pohodička keď je celá rodina doma, keď mi stará mama pripomína časy bohoslužieb, lebo si myslí, že sa zo mňa v Ríme stáva katolík alebo dokonca bezbožník! (neboj sa, stará mama:) , keď je dom vyzdobený vajíčkami a iné maličkosti. Tiina mi povedala, že tu necíti, že by boli sviatky. Ani ja nie. A tak robíme všetko preto, aby sme si to pripomenuli- aby sme nezabudli na to, čo sa vlastne oslavuje.
A aj keď nemáme kostým bosorky ani vedrá s vodou, aj keď prší ako z krhly, Pasqua v kruhu skvelých priateľov tiež stojí zato.
Takže do Lučivnej a Popradu, do Prahy, do Londýna, do Linzu, Bologne, Austálie, Írska a aj do Ríma všetkým prajem peknú veľkú noc! Happy Easter! Felice Pasqua!!!

Salsa

22. března 2008 v 19:05
Milujem, keď sa na mňa usmieva a pritom pozerá tými veľkými prosebnými očami( na svoj pôvod má nezvyčajne veľké oči:), tým očiam nemôžem odolať. Keď mi bolo smutno, prišla som za ním a objala som ho, bol príjemný na dotyk a stále úplne pokojný, občas mi oblizol tvár a ďalej si spokojne sedel. Keď počuje, ako sa otvára brána a auto vchádza do garáže, od štastia behá po dvore, opisuje osmičky, občas sa pošmykne na ľade, ale tvári sa akoby nič a beží ďalej, podáva nám najprv jednu labku a potom druhú keď žobre jedlo (on je stále hladný a žerie dokonca mandarinky a sušené jablká). To všetko robí náš Yogi.
Odišla som do Prahy, vídavali sme sa raz za mesiac alebo za dva, potom párkrát za rok. Čas neúprosne letí a stal sa z neho starý pes, so všetkými muchami, trápeniami a príznakmi stranutia, dokonale nás pozná a my rozoznáme všetky druhy jeho zavrčania a vieme, čo pre nás znamenajú. Aj keď nás nikdy neposlúchal, naučil, aby sme my poslúchali jeho a naša znaková reč funguje.
Na prechádzke sa stále opakuje to isté. Stojíme na križovatke, ja chcem ísť doprava, on doľava a tak stojíme na strede cesty a hráme tichý očný súboj koho to skôr prestane baviť a kto ustúpi (a verte, že v 90 percentách prípadov zabočíme doľava:)
Keď je chorý, smutný alebo mu nie je dobre, celá rodina sa okolo neho zhromaždí a hýčame ho ako malé dieťa, je to právoplatný člen rodiny a podľa môjho názoru aj veľmi dôležitý element, ktorý rodičom zostal keď sú zrazu obe deti ďaleko (Jurko, zdravím ťa do Prahy a viem, že moje blogy ignoruješ, čo už, viem ako funguje medicína....)
Ale späť k môjmu miláčikovi. Keď ho videl môj italský kamarát na fotke, pýtal sa, či je skutočný, či to nie je fotomontáž. Ale Yogi je v sktočnosti ešte krajší. Je to benjamínek, další prírastok čo chce jesť a vyžaduje pozornosť a rozoznáva slová "veverica"(to sa pozerá hore) a "mačica" ( to sa pozerá dolu). Za srnkami sa rozbehne ako šialený,ale keď sa priblíži a je tam náhodou nejaký jeleň, spanikári a beží späť. A strašne chrápe. Z verandy ho počuť po celom dome.
Yogiho proste celá naša rodina slepo miluje bez ohľadu na jeho (takmer nulovú) inteligenciu a tvrdolavosť.
Presťahovala som sa do Ríma, mesta mačiek. Jednu extra vypasenú máme pred domom a všetci dôchodcovia z bloku ju kŕmia ako o život, a ona je nenásytná, takže podľa môjho skromného názoru čo nevidieť zomrie na obezitu(keď som ju prvýkrát videla, myslela som si, že je tehotná:) Ale mačka z našej ulice je skôr výnimkou. Park Appia Antica je plný psov (a ich pekných pánov:) a tak mi logicky môj Yoginko strašne chýba.
Dostávam sa k podstate článku: Salsa.
Salsa je nádherná biela labradorka, ktorá patrí nášmu talianskemu priateľovi a jeho tehotnej židovskej manželke(- zváštnemu páru, pretože Leone je obrovský zavalitý chapisko a Šiva je malinké útle žieňa), ktorí na Veľkú noc odišli do Izraela a nám trom tu do opatery zverili Salsu.
Prvá vec, ktorú sme si všimli bola, že Salsa púšta neuveriteľne veľa srsti a zožerie všetko v dohľade, popr. doskoku (vrátane banánov, manga, perníkov a škorice:). Je prítulná a hravá, tiež má veľké oči (a tiež sa ešte zväčšia keď vidí jedlo:) a rozumie hebrejsky alebo italsky, takže k našej štandardnej domácej angličtine pridávame dalšie dva jazyky kvôli novému vzácnemu hosťovi.
Pes je zvláštne stvorenie. Dáva nám pocit bezpečia a blízkosti, ukľudňuje a núti nás aspoň párkrát sa prevetrať aj keď vonku prší. Pripomína nám, že zrazu je v byte niekto, o koho sa treba starať a že nemôžeme myslieť len na seba.
Milan Lasica raz napísal ešte do starého Domina fejtón o tom, kto je vlastne najlepší priateľ človeka: kniha či pes... a po tom, čo v celom článku vyzdvihoval ako kniha nefuní, neslintá, nemľaská, nechrápe a negrgá, ako sa nikdy nepýta von, ako nenecháva po byte telesné tekutiny a pachy, ako kniha nenechá tony srsti na našich nových nohaviciach a neuteká za každou mačkou ktorú vidí, aký je s knihou svätý pokoj, zakončil to celé tým, že najlepším priaťeľom človeka je predsa len pes. Prečo? Pretože sa nič nevyrovná tomu nadšeniu, ten úprimnej radosti, s ktorou nás pes víta keď sa každý deň vraciame z práce, nevyčíta nám, že sme zabudli na jeho jedlo alebo že sme v práci niečo pokazili a nesťažuje sa na vlastný deň, nie, vrtí chvostom a nadšene na nás vyskakuje a oblizuje nás, pretože sme doma, sme s ním. Nič sa nevyrovná psiemu smiechu.
Presne tak ma Salsa privítala aj keď som sa vrátila o tretej ráno z práce. Vyskočila z brlôžku a podávala mi labku. Chcela sa hrať. Mala až podozrivo veľa energie.
Ráno som sa dozvedela prečo.
Holky mi pri raňajkách oznámili, že varovania Leona o tom, že Salsa zožerie úplne všetko, neboli zbytočné. Kým sa včera Michal na pol hodinky zavrela do kúpeľne, Salsa zhltla kilo surového mäsa, ktoré Michal nechala rozmraziť na kredenci- kilo surového ešte takmer úplne zmrazeého mäsa aj s kúskom obalu a zvyšok veľkonočných medovníčkov od mojej mamky. Nu, Salsa, dúfam, že to bola bašta. Aj ja by som si dala.
A tak od dneška máme všetko jedlo na čo najvyšších a najnedosiahnuteľnejších miestach, vodítko a odsraňovač psích chlpov stále poruke a tešíme sa na ďalšie katastrofy. Aj tak Salsa dodala nášmu bytu život. Narušila trošku stereotypnú učebnú atmosféru, ktorá moje spolubývajúce drží, odkedy začali študovať medicínu(a týmto opäť zdravím môjho bračeka).
A ja? Konečne som sa začlenila medzi jedného z "psíčkarov" v parku, ja aj Salsa sme si našli nových priateľov, ale ja tak mi chýba Yogi a jeho osmičky. Salsa má predsa len iných pánov, je u nás dočasne... a všetci vieme, že psy sa najkrajšie smejú na svoju rodinu.

Deň žien

11. března 2008 v 10:26
Keď idem do práce, ktorá je v tom najcentrálnejšom centre, cestujem autobusom (lebo v Ríme do najcentrálnejšieho centra metro nejazdí- na to je tam pod zemou príliš veľa iných vecí a vlak sa medzi staroveké ruiny nehodí:)
Keď idem do práce, z okienka autobusu sa vždy ako malé dieťa a stále rovnako nadšená vykláňam, aby som poriadne videla Koloseum a Oltár vlasti na Piazza Venezia, stále čumím s otvorenými ústami na Diokleciánove kúpele a fontánu na Námestí republiky, na Kapitol a ohňe na ulici Teatro Marcello.
V sobotu bol deň žien. V sobotu som nepracovala. Vonku svietilo slniečko a tak som sa rozhodla, že všetko to, na čo s údivom zízam z autobusu, konečne preskúmam pešo- to a niečo navyše. Vzala som si dvojlitrovú fľašu vody a vydala sa na víkendovú prechádzku. ( A toto všetko píšem preto, lebo v ten deň som urobila viac ako sto fotiek, z ktorých aspoň niektoré musím zverejniť, aby ste vedeli, kde to vlastne žijem a aby rodičia pochopili, prečo sa desím návratu domov, kde v noci stále mrzne).
Vystúpila som na stanici metra Repubblica (Teatro dell'Opera)...
... a po Via Nazionale a Via Firenze pokračovala okolo Štátnej opery k jednej zo štyroch najvýznamnejších rímskych bazilík- Santa Maria Maggiore. Bolo to naše prvé stretnutie. Veĺmi príjemné, myslím že prídem aj na druhú schôdzku.
V pálivom slnku som pokračovala s jednému z rímskych pahorkov: Esquilinu, kde stojí Bazilika svätého Petra v okovách.
Esquilino je vlastne veľký park nad Koloseom, plný nádherných pálm a pínií- a cez deň bohužial aj mnohých spiacich bezdomovcov. Práve preto som si ho prešla len letmo- kvôli nim a samozrejme kvôli aréne, ktorá sa mi kúsoček po kúsku objavovala pred očami:
Koloseum bolo v ten deň( a nielen v ten deň) tak krásne, že som sa ho nemohla nabažiť. A so mnou ani tisícky turistov, ktorí sa okolo neho zhromaždili a vytvorili neuveriteľne dlhú frontu na vstup.
A tak som sa nepridala. Čakanie fakt nie je nič pre mňa. Pokračovala som po Via Fori Imperiali po najstaršej časti Ríma....
Rímski cisári mi ukazovali cestu a ja som sa cítila ako v rozprávke, keby to nebolo všetko priamo pred mojimi očami, naživo, ani by som tej nádhere neverila.
Prišla som až na Piazza Venezia k Altare di Patria (Oltáru vlasti), kde sa v Museo del Risorgimento práve otvárala výstava diel Renoira a pre ženy bolo v rámci nášho sviatku polovičné vstupné. Tak som neodolala, impresionizmus mám príliš rada na to, aby som nevošla. Z výstavy samozrejme žiadne foto nemám, ale zato sa expozičnými priestormi dalo prejsť do vyšších poschodí múzea na vrchol Oltáru vlasti. Pomaly sa stmievalo, na nebo padlo pár mrakov...
Moja prechádzka sa zakončila typicky rímsky. Keď som došla na Largo di Torre Argentina, odkiaľ odchádzajú takmer všetky autobusy a je to veľmi dôležitý uzol mestskej dopravy, začali sa po námestí preháňať Carabinieri, aby všetkým oznámili, že Finito! Tutti via! Žiadny autobus nepôjde, chodťe pekne na Via del Corso alebo na Piazza Venezia a námestie uzavreli kvôli maxipochodu rímskych homosexuálov.
Tak som si dala dalších dvadsať minút na najbližšie metro (Spagna) a príjemne unavené sme si večer so spolubývajúcou sadli k (nejednému) poháru vína a naozaj delikátnej večeri, ktorú nám pripravil náš dočasný hosť (Miki, ma niš ma?:)
Skrátka jeden z normálnych dní v Ríme. Keď sa nepracuje a keď sa na veci pozeráme zblízka, nielen z autobusu.

Kým tu máš priateľov...

9. března 2008 v 20:44
Marcelka si kúpila letenku už dávno. Pamätám sa na to, pretože sme mali fázu nadávania na chlapov a tešili sme sa, že Valentína strávime spolu v Ríme, bez ohľadu na to, či v tom čase s niekým budeme vážnejšie chodiť. Veronika s Olčou sa k nej pridali na poslednú chvíľu.
Utiecť od práce, od pražskej zimy a od českých problémov.
A tak prileteli do Ríma.
Verím, že mi Marcelka odpustí, že tieto fotky dávam na verejne prístupnú stránku a áno, viem, že stále keď je na foťáku blesk, zatváraš oči, ale svojím spôsobom je to milé a je to jedna z tých prvých momentiek- v metre s veľmi typickým pozadím (v Ríme je ich kopa, väčšinou pracujú v Kebab fast foodoch alebo predávajú najrôznejšie veci na uliciach).
Pre mňa bolo mimoriadnym zážitkom mať v Ríme moje tri skvelé kamarátky- jednak potešením, pretože mi chýbali a konečne som sa mohla (sme sa mohli:) vyrozprávať v rodnom jazyku (a verím, že Olča rozumie slovenčine za o čosi lepšie a Veronika by už mohla italštinu pomaly učiť:)- jednak výzvou, pretože tentokrát som ja mala byť vodcom, ja som mala byť tá s orientačným zmyslom, ktorá vymýšla trasy a plánuje a stará sa o pohodlie celej výpravy a tiež o to, aby sme neboli moc unavené, pretože večer chceme ísť tancovať a ja som tá, ktorá sa musí modliť, aby prosím prosím bolo pekné počasie, aby sa im tu páčilo.
Celkom sa mi páčilo byť pyšná na mesto, v ktorom momentálne žijem a ktorým žijem a ukazovať jeho krásy mojim priateľkám. Dúfam, že počas toho každodenného chodenia vstrebali aspoň trochu jeho kúzla a šarmu a nepozerali sa len po pekných Talianoch...
Nočný Rím, keď všetko svieti sa na druhý deň prebudil v plnej nádhere v jasnej oblohe pripravený ukázať nám, čo skrýva a my sme si bez váhania (hoci s istým ťažkosťami na posledných schodíkoch keď sme mysleli, že už to užšie a naklonenejšie nemôže byť a ono to bolo) vyšlapali veľa veľa schodov na kupolu Svätého Petra. Pohľad zhora stál zato.
Priamo z námestia sme sa po malej sieste vydali v Anjelskému hradu...
... aby sme si mohli dať kávičku na Corse a s ňou prvú lekciu italštiny: Druhy kávy: cappuccino, espresso, espresso corto, espresso macchiato, espresso lungo, latte macchiato, café americano... kto by si to všetko pamätal, nie?
Objímali sme stĺpy Pantheonu, ochutnávali najlepšie rímske tiramisú a stále sa rozhliadali.. aj pre mňa to bol návrat do historického centra po dlhšom čase, keďže cez skúškové som na pamiatky moc času nemala.
Veronika vyzerá ako anjelik, v spánku ako princeznička, ale pozor! Zdanie niekedy klame--- Verčo, večer v Cuccangi som sa skvele bavila a GC ťa stále pozdravuje!:))
Holky nezabudli poriadne poštekliť vážných rímskych učencov a potom sme zavítali do záhrady pomarančovníkov- všetky stromy plné oranžových plodov, ktoré vyzerali tak lákavo, že Verča a Marci vyskočili na stromy ako veveričky, len aby sme ochutnali čerstvo odtrhnuté pomaranče. Boli odporné.
Nezabudli sme ani na Koloseum a rímske fórum...
A sobotu sme strávili pri mori....
Srdce som vyryla vlastnými nohami pre kočky, aby som im ukázala, aká som rada, že ich tu mám.... na pláži fúkal ľadový vietor, bol to jeden z chladnejších dní- a napriek tomu sme sa odhodlali, vyzliekli väčšinu vrstiev len aby sme mohli poslať provokatívnu MMS niektorým mrznúcim v Čechách, takže chudáci dostali toto:
--- a som si istá, že uprostred februára závideli:)
Myslím, že keď nám jeden sympatický párik urobil spoločnú fotku na Španielskych schodoch a Veronika konečne videla svoju vysnívanú Villu Borghese (aj keď po tom slávnom skleníku musím ešte pátrať:), boli sme úplne unavené. Spokojné, ale vyčerpané nádherou Ríma.
Viem, že keď ste odchádzali, mysleli ste si, že sa mi poriadne uľaví, keď budem mať svoju izbu len a len pre seba, nebude tu ruch, zmätok a bordel, nebudem sa mať s kým prekrikovať a nebudem sa musieť o nikoho starať, ale pravdou je, že hlavne tie prvé dni po odlete ste mi chýbali a izba bola bez vás príliš veľká a prázdna. A stále keď skáčem na modrom fitballe od vás, myslím na to, že by ste sa určite mali vrátiť... veď to ste si na Fontáne di Trevi priali, alebo nie?

La primavera

4. března 2008 v 21:23
Rozložila som si na balkóne lehátko a na malý stolík pripravila knižku, čerstvo vytlačený pomarančový džús a tanier jahôd a keď som sa začala opaľovať, uvedomila som si, že som sa trošku pozabudla.
Že sa ešte stále podvedome obliekam podľa kalendára a nie podľa skutočného počasia tam vonku a že je čas odnieť tenkú zimušnú bundu a kabát domov, pretože v Ríme je definitívne jar.
Akosi som to zatiaľ úplne neabsorbovala, nebol na to čas:
Jednak v novej práci, kde je stále teplo, kde hrá hudba ktorá vás prinúti hýbať sa do rytmu- let tak trošku, jemné pohupovanie bokov- kde sa ľudia stále usmievajú, kde za zvonkohrou fliaš vyletujúcich do vzduchu a bezpečne pristávajúcich na rukách barmana tíško šuštia peniaze, kde americké teenagerky okolo polnoci kričia: Daniele, you're the best! You're the star! a Daniele sa na mňa usmeje polichoteným úsmevom, za chôdze mi vtisne pusu na líčko, takže v očiach Američaniek sa stávam stredobod nenávisti, na mieste, kde rozvoniava pizza a steaky a hostia túžobne hľadia na Tartufo nero, Pannacottu, čučoriedky so zmrzlinou alebo čokoládový zákusok, ktorý nesiem na vedľajší stôl a vzápätí si jeden objednávajú pre seba(nezabudnú dodať, že áno, mali by držať diétu, ale v Ríme sú predsa raz v živote a nedá sa odolať), v práci, z ktorej odchádam v čase, keď sa ma kolegovia pýtajú, či s nimi nechcem ešte chvílinku zostať na "l'ultimo bicchiere" a potom si dať raňajky a keď odmietam, do ruksaku mi ako starostliví rodičia balia croissanty a do ruky dávajú jahodový koktejl na dobrú noc.
Nevšimla som si jar ani cez víkend, keď som s chrípkou ležala v posteli a počúvala z rádia správy o zhubnej víchrici na Česku a na Slovensku a potom som (ja, hlúpa!) s šatkou okolo krku a v sukni išla s kamarátmi do marockého klubu na predstavenie brušnej tanečnice, len aby som sa rozlúčila s mojou zlatou Elise, ktorej Erasmus sa dneškom skončil.
Nezaregistrovala som začiatok poriadnej jari ani keď ma jeden veľmi pekný Talian donútil sadnúť si na motorku a ja som sa ho celou cestou kŕčovito držala v návale paniky a hrôzy z rýchlej jazdy ( ach, ako neznášam motorky a tie hnusné horské dráhy v lunaparkoch!) a uvoľnila som sa , až keď som pred sebou videla mohutné múry Collossea a vietor mi na chvíľu prestal fúkať do tváre.
Nie.
Jar som pocítila v plnej sile až keď som sa ako väčšina obyvateľov hlavného mesta rozhodla ísť na nedeľnú ozdravnú prechádzku do vzdialenejšej a známejšej časti môjho parku- na Via Appia Antica. Táto staroveká cesta neslúži len ako miesto na piknik mladých rodiniek alebo cieľ tisíciek cyklistov, je aj cieľom pútnikov, ktorí chcú navštíviť kostol San Sebastiano, pod ktorým sú katakomby, kde boli pochovávaní kresťania v posledných storočiach Rímskej ríše( ale k Via Appia Antica sa vrátim ešte neskôr)
Po prvých asi troch kilometroch chôdze som bola v mojom tričku s dlhými rukávmi úplne mokrá- to bol ten moment, keď som sa rozhodla vrátiť sa domov, prezliecť sa do niečoho ľahšieho a priesvitnejšieho, a urobiť si jahodovú pohodičku na balkóne.
Vedela som, že teraz je to ono- že ja a Rím sme konečne splynuli v dokonalej harmónii- vtedy, pri západe slnka, keď sa strechy a balkóny kúpali v jemnej červenej žiare predtým než sa rozsvietia pouličné lampy. Uvedomila som si, že po šiestich mesiacoch som konečne chytila správny ukričaný prízvuk a gestikuláciu ako oni. A naučila som sa pripravovať výborné tiramisú.
Takže tým, ktorí sa za mnou chystajú prísť: Tešte sa!
Tým, ktorí tu už boli: Bolo mi potešením previesť vás po tomto úžasnom mieste!
A pre tých, čo sa ma zvedavo pýtajú tú nepochopiteľnú otázku: Áno, do Pantheonu prší! A ako!

Gigolo italiano (alebo Prečo neveriť Talianom)

1. března 2008 v 1:07
"Musím do práce" povzdychol si a napil sa vína.
"Kde vlastne pracuješ?" spýtala som sa zvedavo.
Naklonil sa ku mne a dôverne mi pošepol: "Som gigolo." usmial sa a priložil si prst k perám: Psssst...
"Vážne?" zvedavo som sa naňho pozrela a rozhodla som sa, že sa prispôsobím jeho hre: "Ako to funguje?"
Pohodlne sa usadil, na chvíľu sa zamyslel.
"Všetko prebieha veľmi diskrétne. Vyzerá to ako normálna schôdzka. Večeru platí ona. Teraz to už nie je nič zvláštne. Dopredu neberiem absolútne nič. Tým som pre ne zaujímavejší, pretože sú to prakticky ony, ktoré si určujú cenu. V tom je to kúzlo. Dáma sa rozhodne, ako chce aby večer pokračoval. Dáma si povie cenu."
"Nemáš strach, že ti utečú a nedajú ti nič?"
"Ach nie, to sa nestáva. Na našu agentúru sa obracajú len zámožné slečny, ktoré vyžadujú istý štandard. Kvalitu. Ak dostanú. čo chcú, žiadna neutečie. Naopak, dajú doporučenie kamarátkam."
Vyzeral, že sa v rozprávaní úplne vyžíva. Že má v hlavne živý obraz toho, čo sa deje.
Kedže viem sama veľmi dobre klamať, vždy spoznám lži iných.
A z jeho očí bolo nadovšetko jasné, že si to všetko vymýšľa. Okrem toho som vedela, že pracuje pre počítačovú firmu. A že vie, že vyzerá dobre.
Pýtala som sa ho na detaily: oblečenie, alkohol, drogy, čo sa smie a čo nie, ako je to s pravým menom a prezývkami...
Na všetko pohotovo odpovedal. Bystro, vtipne, bez rozmýšľania.
Bol by z neho skvelý herec. Dokonalá improvizácia.
Accompagnatore.. tak sa sám nazýval.

Je zvláštne, ako sa niekedy necháme tak pohltiť fantáziou, že sa stráca rozdiel medzi vymysleným a realitou a naše klamstvá nám v hlave pripadajú skutočné.

"Myslíš si, že žartujem, čo?" široko sa na mňa usmial.
"Samozrejme." odpovedala som s vážnou tvárou a pokračovali sme v našej hre..

Zrazu sa pozrel na hodinky a ospravedlnil sa, že musí ísť. Dal mi pusu na obe líca ako správny Talian, zapol si vrchný gombík na košeli, oprášil si sako a pomalým krokom odišiel.
S vínom v ruke som ho sledovala.

Pri dverách ho čakala štíhla blondínka v dlhom koženom kabáte. Podal jej ruku a videla som, že si vymenili zoznamovacie zdvorilostbé frázy. Keď ju pravou rukou chytil okolo pása a odvádzal ju vonku, vo dverách sa otočil a šibalsky na mňa žmurkol.

Niekedy sa nám realita naozaj stráca.