Deň žien

11. března 2008 v 10:26
Keď idem do práce, ktorá je v tom najcentrálnejšom centre, cestujem autobusom (lebo v Ríme do najcentrálnejšieho centra metro nejazdí- na to je tam pod zemou príliš veľa iných vecí a vlak sa medzi staroveké ruiny nehodí:)
Keď idem do práce, z okienka autobusu sa vždy ako malé dieťa a stále rovnako nadšená vykláňam, aby som poriadne videla Koloseum a Oltár vlasti na Piazza Venezia, stále čumím s otvorenými ústami na Diokleciánove kúpele a fontánu na Námestí republiky, na Kapitol a ohňe na ulici Teatro Marcello.
V sobotu bol deň žien. V sobotu som nepracovala. Vonku svietilo slniečko a tak som sa rozhodla, že všetko to, na čo s údivom zízam z autobusu, konečne preskúmam pešo- to a niečo navyše. Vzala som si dvojlitrovú fľašu vody a vydala sa na víkendovú prechádzku. ( A toto všetko píšem preto, lebo v ten deň som urobila viac ako sto fotiek, z ktorých aspoň niektoré musím zverejniť, aby ste vedeli, kde to vlastne žijem a aby rodičia pochopili, prečo sa desím návratu domov, kde v noci stále mrzne).
Vystúpila som na stanici metra Repubblica (Teatro dell'Opera)...
... a po Via Nazionale a Via Firenze pokračovala okolo Štátnej opery k jednej zo štyroch najvýznamnejších rímskych bazilík- Santa Maria Maggiore. Bolo to naše prvé stretnutie. Veĺmi príjemné, myslím že prídem aj na druhú schôdzku.
V pálivom slnku som pokračovala s jednému z rímskych pahorkov: Esquilinu, kde stojí Bazilika svätého Petra v okovách.
Esquilino je vlastne veľký park nad Koloseom, plný nádherných pálm a pínií- a cez deň bohužial aj mnohých spiacich bezdomovcov. Práve preto som si ho prešla len letmo- kvôli nim a samozrejme kvôli aréne, ktorá sa mi kúsoček po kúsku objavovala pred očami:
Koloseum bolo v ten deň( a nielen v ten deň) tak krásne, že som sa ho nemohla nabažiť. A so mnou ani tisícky turistov, ktorí sa okolo neho zhromaždili a vytvorili neuveriteľne dlhú frontu na vstup.
A tak som sa nepridala. Čakanie fakt nie je nič pre mňa. Pokračovala som po Via Fori Imperiali po najstaršej časti Ríma....
Rímski cisári mi ukazovali cestu a ja som sa cítila ako v rozprávke, keby to nebolo všetko priamo pred mojimi očami, naživo, ani by som tej nádhere neverila.
Prišla som až na Piazza Venezia k Altare di Patria (Oltáru vlasti), kde sa v Museo del Risorgimento práve otvárala výstava diel Renoira a pre ženy bolo v rámci nášho sviatku polovičné vstupné. Tak som neodolala, impresionizmus mám príliš rada na to, aby som nevošla. Z výstavy samozrejme žiadne foto nemám, ale zato sa expozičnými priestormi dalo prejsť do vyšších poschodí múzea na vrchol Oltáru vlasti. Pomaly sa stmievalo, na nebo padlo pár mrakov...
Moja prechádzka sa zakončila typicky rímsky. Keď som došla na Largo di Torre Argentina, odkiaľ odchádzajú takmer všetky autobusy a je to veľmi dôležitý uzol mestskej dopravy, začali sa po námestí preháňať Carabinieri, aby všetkým oznámili, že Finito! Tutti via! Žiadny autobus nepôjde, chodťe pekne na Via del Corso alebo na Piazza Venezia a námestie uzavreli kvôli maxipochodu rímskych homosexuálov.
Tak som si dala dalších dvadsať minút na najbližšie metro (Spagna) a príjemne unavené sme si večer so spolubývajúcou sadli k (nejednému) poháru vína a naozaj delikátnej večeri, ktorú nám pripravil náš dočasný hosť (Miki, ma niš ma?:)
Skrátka jeden z normálnych dní v Ríme. Keď sa nepracuje a keď sa na veci pozeráme zblízka, nielen z autobusu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama