Kým tu máš priateľov...

9. března 2008 v 20:44
Marcelka si kúpila letenku už dávno. Pamätám sa na to, pretože sme mali fázu nadávania na chlapov a tešili sme sa, že Valentína strávime spolu v Ríme, bez ohľadu na to, či v tom čase s niekým budeme vážnejšie chodiť. Veronika s Olčou sa k nej pridali na poslednú chvíľu.
Utiecť od práce, od pražskej zimy a od českých problémov.
A tak prileteli do Ríma.
Verím, že mi Marcelka odpustí, že tieto fotky dávam na verejne prístupnú stránku a áno, viem, že stále keď je na foťáku blesk, zatváraš oči, ale svojím spôsobom je to milé a je to jedna z tých prvých momentiek- v metre s veľmi typickým pozadím (v Ríme je ich kopa, väčšinou pracujú v Kebab fast foodoch alebo predávajú najrôznejšie veci na uliciach).
Pre mňa bolo mimoriadnym zážitkom mať v Ríme moje tri skvelé kamarátky- jednak potešením, pretože mi chýbali a konečne som sa mohla (sme sa mohli:) vyrozprávať v rodnom jazyku (a verím, že Olča rozumie slovenčine za o čosi lepšie a Veronika by už mohla italštinu pomaly učiť:)- jednak výzvou, pretože tentokrát som ja mala byť vodcom, ja som mala byť tá s orientačným zmyslom, ktorá vymýšla trasy a plánuje a stará sa o pohodlie celej výpravy a tiež o to, aby sme neboli moc unavené, pretože večer chceme ísť tancovať a ja som tá, ktorá sa musí modliť, aby prosím prosím bolo pekné počasie, aby sa im tu páčilo.
Celkom sa mi páčilo byť pyšná na mesto, v ktorom momentálne žijem a ktorým žijem a ukazovať jeho krásy mojim priateľkám. Dúfam, že počas toho každodenného chodenia vstrebali aspoň trochu jeho kúzla a šarmu a nepozerali sa len po pekných Talianoch...
Nočný Rím, keď všetko svieti sa na druhý deň prebudil v plnej nádhere v jasnej oblohe pripravený ukázať nám, čo skrýva a my sme si bez váhania (hoci s istým ťažkosťami na posledných schodíkoch keď sme mysleli, že už to užšie a naklonenejšie nemôže byť a ono to bolo) vyšlapali veľa veľa schodov na kupolu Svätého Petra. Pohľad zhora stál zato.
Priamo z námestia sme sa po malej sieste vydali v Anjelskému hradu...
... aby sme si mohli dať kávičku na Corse a s ňou prvú lekciu italštiny: Druhy kávy: cappuccino, espresso, espresso corto, espresso macchiato, espresso lungo, latte macchiato, café americano... kto by si to všetko pamätal, nie?
Objímali sme stĺpy Pantheonu, ochutnávali najlepšie rímske tiramisú a stále sa rozhliadali.. aj pre mňa to bol návrat do historického centra po dlhšom čase, keďže cez skúškové som na pamiatky moc času nemala.
Veronika vyzerá ako anjelik, v spánku ako princeznička, ale pozor! Zdanie niekedy klame--- Verčo, večer v Cuccangi som sa skvele bavila a GC ťa stále pozdravuje!:))
Holky nezabudli poriadne poštekliť vážných rímskych učencov a potom sme zavítali do záhrady pomarančovníkov- všetky stromy plné oranžových plodov, ktoré vyzerali tak lákavo, že Verča a Marci vyskočili na stromy ako veveričky, len aby sme ochutnali čerstvo odtrhnuté pomaranče. Boli odporné.
Nezabudli sme ani na Koloseum a rímske fórum...
A sobotu sme strávili pri mori....
Srdce som vyryla vlastnými nohami pre kočky, aby som im ukázala, aká som rada, že ich tu mám.... na pláži fúkal ľadový vietor, bol to jeden z chladnejších dní- a napriek tomu sme sa odhodlali, vyzliekli väčšinu vrstiev len aby sme mohli poslať provokatívnu MMS niektorým mrznúcim v Čechách, takže chudáci dostali toto:
--- a som si istá, že uprostred februára závideli:)
Myslím, že keď nám jeden sympatický párik urobil spoločnú fotku na Španielskych schodoch a Veronika konečne videla svoju vysnívanú Villu Borghese (aj keď po tom slávnom skleníku musím ešte pátrať:), boli sme úplne unavené. Spokojné, ale vyčerpané nádherou Ríma.
Viem, že keď ste odchádzali, mysleli ste si, že sa mi poriadne uľaví, keď budem mať svoju izbu len a len pre seba, nebude tu ruch, zmätok a bordel, nebudem sa mať s kým prekrikovať a nebudem sa musieť o nikoho starať, ale pravdou je, že hlavne tie prvé dni po odlete ste mi chýbali a izba bola bez vás príliš veľká a prázdna. A stále keď skáčem na modrom fitballe od vás, myslím na to, že by ste sa určite mali vrátiť... veď to ste si na Fontáne di Trevi priali, alebo nie?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Veronika a Olina Veronika a Olina | 10. března 2008 v 23:28 | Reagovat

Mockrát děkujem za nádherné prázdniny v Římě s úžasnou průvodkyní, jejíž kouzlo je v umění zabloudit a hlavně v jejím kouzelném překvapení z nalezení se a ze zjištění, kde jsme se to vlastně ocitly:)

Viděly jsme díky tobě spoustu míst v Římě, které stojí za to, ochutnaly metrovou pizzu a zjistily, ža polská vodka není moc dobrá, ale hlavně jsme si ujistily to,  že naše Zuzka je skoro Italka a že se i přes svůj bludný orientační smysl  nikde neztratí, ale směle míří k cíli, a z toho máme radost:)

2 paolo paolo | 16. července 2008 v 23:50 | Reagovat

opravdu užasné

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama