La primavera

4. března 2008 v 21:23
Rozložila som si na balkóne lehátko a na malý stolík pripravila knižku, čerstvo vytlačený pomarančový džús a tanier jahôd a keď som sa začala opaľovať, uvedomila som si, že som sa trošku pozabudla.
Že sa ešte stále podvedome obliekam podľa kalendára a nie podľa skutočného počasia tam vonku a že je čas odnieť tenkú zimušnú bundu a kabát domov, pretože v Ríme je definitívne jar.
Akosi som to zatiaľ úplne neabsorbovala, nebol na to čas:
Jednak v novej práci, kde je stále teplo, kde hrá hudba ktorá vás prinúti hýbať sa do rytmu- let tak trošku, jemné pohupovanie bokov- kde sa ľudia stále usmievajú, kde za zvonkohrou fliaš vyletujúcich do vzduchu a bezpečne pristávajúcich na rukách barmana tíško šuštia peniaze, kde americké teenagerky okolo polnoci kričia: Daniele, you're the best! You're the star! a Daniele sa na mňa usmeje polichoteným úsmevom, za chôdze mi vtisne pusu na líčko, takže v očiach Američaniek sa stávam stredobod nenávisti, na mieste, kde rozvoniava pizza a steaky a hostia túžobne hľadia na Tartufo nero, Pannacottu, čučoriedky so zmrzlinou alebo čokoládový zákusok, ktorý nesiem na vedľajší stôl a vzápätí si jeden objednávajú pre seba(nezabudnú dodať, že áno, mali by držať diétu, ale v Ríme sú predsa raz v živote a nedá sa odolať), v práci, z ktorej odchádam v čase, keď sa ma kolegovia pýtajú, či s nimi nechcem ešte chvílinku zostať na "l'ultimo bicchiere" a potom si dať raňajky a keď odmietam, do ruksaku mi ako starostliví rodičia balia croissanty a do ruky dávajú jahodový koktejl na dobrú noc.
Nevšimla som si jar ani cez víkend, keď som s chrípkou ležala v posteli a počúvala z rádia správy o zhubnej víchrici na Česku a na Slovensku a potom som (ja, hlúpa!) s šatkou okolo krku a v sukni išla s kamarátmi do marockého klubu na predstavenie brušnej tanečnice, len aby som sa rozlúčila s mojou zlatou Elise, ktorej Erasmus sa dneškom skončil.
Nezaregistrovala som začiatok poriadnej jari ani keď ma jeden veľmi pekný Talian donútil sadnúť si na motorku a ja som sa ho celou cestou kŕčovito držala v návale paniky a hrôzy z rýchlej jazdy ( ach, ako neznášam motorky a tie hnusné horské dráhy v lunaparkoch!) a uvoľnila som sa , až keď som pred sebou videla mohutné múry Collossea a vietor mi na chvíľu prestal fúkať do tváre.
Nie.
Jar som pocítila v plnej sile až keď som sa ako väčšina obyvateľov hlavného mesta rozhodla ísť na nedeľnú ozdravnú prechádzku do vzdialenejšej a známejšej časti môjho parku- na Via Appia Antica. Táto staroveká cesta neslúži len ako miesto na piknik mladých rodiniek alebo cieľ tisíciek cyklistov, je aj cieľom pútnikov, ktorí chcú navštíviť kostol San Sebastiano, pod ktorým sú katakomby, kde boli pochovávaní kresťania v posledných storočiach Rímskej ríše( ale k Via Appia Antica sa vrátim ešte neskôr)
Po prvých asi troch kilometroch chôdze som bola v mojom tričku s dlhými rukávmi úplne mokrá- to bol ten moment, keď som sa rozhodla vrátiť sa domov, prezliecť sa do niečoho ľahšieho a priesvitnejšieho, a urobiť si jahodovú pohodičku na balkóne.
Vedela som, že teraz je to ono- že ja a Rím sme konečne splynuli v dokonalej harmónii- vtedy, pri západe slnka, keď sa strechy a balkóny kúpali v jemnej červenej žiare predtým než sa rozsvietia pouličné lampy. Uvedomila som si, že po šiestich mesiacoch som konečne chytila správny ukričaný prízvuk a gestikuláciu ako oni. A naučila som sa pripravovať výborné tiramisú.
Takže tým, ktorí sa za mnou chystajú prísť: Tešte sa!
Tým, ktorí tu už boli: Bolo mi potešením previesť vás po tomto úžasnom mieste!
A pre tých, čo sa ma zvedavo pýtajú tú nepochopiteľnú otázku: Áno, do Pantheonu prší! A ako!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama