Na juh

30. března 2008 v 22:28
Keď píšem tento blog (myslím nanečisto- na papier), opaľujem sa v tričku bez rukávov na deke v parku, obklopená tými malými bielymi kvietkami, ktorých meno si nepamätám (biológia nikdy nebola mojou silnou stránkou☺). Kedže je viac ako 20 stupňov a svieti slniečko, podobne ako aj učinili stovky talianskych rodín , na tráve si rozložili piknikové koše, venčia psov a kŕmia ratolesti.

Uplynulo 7 mesiacov od môjho príchodu do Talianska, 6 mesiacov od nového začiatku v Ríme, 5 mesiacov a 24 dní od môjho sladkého poblúznenia na Fontáne di Trevi a týždeň a pol odkedy som ho naposledy videla, 3 mesiace odkedy som sa presťahovala do môjho skvelého bytu pri tomto krásnom parku, 2 mesiace od karnevalu v Benátkach, včerajšok som strávila v Neapole a o mesiac už budem zas v Anglicku.

Čas. Prečo musí tak letieť keď ho chceme zastaviť v tých pekných momentoch?

S koncom marca a posunom času konečne prestalo bláznivé obdobie striedania sa dažďov, krutej zimy (7 stupňov, bŕŕ!) a extrémneho tepla (24 stupňov na začiatku mesiaca), mraky sa posunuli nahor, smerom k vám (alebo každopádne preč z Ríma) a s letným časom naozaj nastalo leto.

A tak sme sa vydali na juh.

Na to, že cesta regionálnym vlakom z Ríma do Neapola trvá len dve hodiny, rozdiel bol fakt neskutočný.
Niežeby sme na kultúrny šok neboli pripravené. Antonio nás varoval, že po zotmení by štyri mladé kočky nemali byť v uličkách len tak, a že najlepšia pizza sa podáva výhradne v špinavých nebezpečných štvrtiach. My sme sa smiali. Áno, jasné- juh, Neapol, mafia…

Prebojovať si cestu z vlakovej stanice do centra nie je jednoduché. V tomto meste totiž nenájdete nič také ako semafóry, svetlá alebo prechody pre chodcov, tu proste bežíte a dúfate, že to auto zastaví.
Všetci divoko trúbia, ale nie preto že by boli nahnevaní alebo k tomu mali nejaký zvláštny dôvod, ale proste preto, že tu sa jazdí takto. Motorky sa preháňajú nielen po cestách, ale aj po chodníkoch a úzkych uličkách, bez akéhokoľvek pribrzdenia sa okolo vás preženú tak blízko, že cítite ten závan rýchlosti vo vlasoch a naskočia vám zimomriavky.
Druhým šokom bolo, keď sme zistili, že absolútne nikomu nerozumieme. Ľudia tu hovoria "napoletano"- dialektom, ktorý je úplne odlišný od spisovnej taliančiny. (samozrejme, ani "romano" nie je pre nás cudzincov nič moc, ale aspoň si vieme domyslieť, že "Vamo a manna" znamená vlastne "Andiamo a mangiare" a "Semo o nun semo?" je "Siamo o non siamo?" ☺ ) Keď sme sa zastavili pri novinovom stánku, aby sme si kúpili mapu, starý predavač zjavne vynakladal veľa úsilia aby s nami komunikoval v spisovnej forme taliančiny. K mape nám veľkoryso pridal dvoch 3D sprievodcov po Pompejách aj so špeciálnymi okuliarmi (zapadnutých prachom, ale predsa☺). To ma privádza k ďalšej vlastnosti Neapolčanov: pohostinnosti. Smejú sa, zastavujú vás a prajú pekný deň, dávajú vám zľavu na zmrzlinu a jahody a sú veľmi hluční.
Tlačia sa v malých uličkách, v obytých budovách a na balkónoch a občas máte pocit, akoby sa čas zastavil, akoby ste sa ocitli v starej čierno- bielej komédii so zlým obrazom..
Špinavé úzke uličky vás občas zavedú na široké zelené bulváry, kde sa väčšinou nachádza nejaká dychvyrážajúca pamiatka, kostol alebo katedrála, na upravené námestie alebo do moderných nákupných galérii s pôsobivými strechami.
Aj reštaurácie tu (ne)fungujú štýlom "tranquillo", my sme si napríklad sami prestreli, odhrnuli zvyšné omrvinky, vyprášili obrus a spojili stoly kým pred nás tmavý čašník lenivo postavil misku s chlebom a spýtal sa, čo nám prinesie.

Pizzeria môže niesť názov "Vera pizza napoletana" (Pravá neapolské pizza- s výborným hrubým cestom), iba keď je majiteľ držiteľom špeciálneho certifikátu na túto pizzu- a ten musí byť vystavený na dobre viditeľom mieste.
Takže potom, čo sme sa napapkali a dali si jedno obšťastňujúce pivko, vydali sme sa k moru.
More v Neapole je naozaj úžasné. Možno je to spôsobené pôsobivou siluetou Vezuvu, ktorý priťahuje všetky pohľady ako magnet, možno jeho pokojom a sýtou modrou farbou, možno len tým, že je to more- obrovské, zdanlivo nekonečné a upokojujúce.
Prechádzali sme sa po prístave, po promenáde a usadili sme sa na skalnatom móle. Otvorili sme si víno a jahody a nikto nebol šťastnejší ako my. Až do západu slnka sme sledovali scenériu, popíjali a plánovali výlety do Pompejí a na Vezuv.
Po celom dni chodenia po tejto južanskej metropole sme boli úplne zničené, nevládali sme ani chodiť- a zároveň spokojné a šťastné.
Vedeli sme, že nás čakajú už takmer len slnečné a teplé dni. A že more je stále blízko. A keď nie, stále máme park.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Charlesagene Charlesagene | E-mail | Web | 23. srpna 2017 v 15:34 | Reagovat

<a href=https://www.viagrapascherfr.com/>More info...</a>

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama