Salsa

22. března 2008 v 19:05
Milujem, keď sa na mňa usmieva a pritom pozerá tými veľkými prosebnými očami( na svoj pôvod má nezvyčajne veľké oči:), tým očiam nemôžem odolať. Keď mi bolo smutno, prišla som za ním a objala som ho, bol príjemný na dotyk a stále úplne pokojný, občas mi oblizol tvár a ďalej si spokojne sedel. Keď počuje, ako sa otvára brána a auto vchádza do garáže, od štastia behá po dvore, opisuje osmičky, občas sa pošmykne na ľade, ale tvári sa akoby nič a beží ďalej, podáva nám najprv jednu labku a potom druhú keď žobre jedlo (on je stále hladný a žerie dokonca mandarinky a sušené jablká). To všetko robí náš Yogi.
Odišla som do Prahy, vídavali sme sa raz za mesiac alebo za dva, potom párkrát za rok. Čas neúprosne letí a stal sa z neho starý pes, so všetkými muchami, trápeniami a príznakmi stranutia, dokonale nás pozná a my rozoznáme všetky druhy jeho zavrčania a vieme, čo pre nás znamenajú. Aj keď nás nikdy neposlúchal, naučil, aby sme my poslúchali jeho a naša znaková reč funguje.
Na prechádzke sa stále opakuje to isté. Stojíme na križovatke, ja chcem ísť doprava, on doľava a tak stojíme na strede cesty a hráme tichý očný súboj koho to skôr prestane baviť a kto ustúpi (a verte, že v 90 percentách prípadov zabočíme doľava:)
Keď je chorý, smutný alebo mu nie je dobre, celá rodina sa okolo neho zhromaždí a hýčame ho ako malé dieťa, je to právoplatný člen rodiny a podľa môjho názoru aj veľmi dôležitý element, ktorý rodičom zostal keď sú zrazu obe deti ďaleko (Jurko, zdravím ťa do Prahy a viem, že moje blogy ignoruješ, čo už, viem ako funguje medicína....)
Ale späť k môjmu miláčikovi. Keď ho videl môj italský kamarát na fotke, pýtal sa, či je skutočný, či to nie je fotomontáž. Ale Yogi je v sktočnosti ešte krajší. Je to benjamínek, další prírastok čo chce jesť a vyžaduje pozornosť a rozoznáva slová "veverica"(to sa pozerá hore) a "mačica" ( to sa pozerá dolu). Za srnkami sa rozbehne ako šialený,ale keď sa priblíži a je tam náhodou nejaký jeleň, spanikári a beží späť. A strašne chrápe. Z verandy ho počuť po celom dome.
Yogiho proste celá naša rodina slepo miluje bez ohľadu na jeho (takmer nulovú) inteligenciu a tvrdolavosť.
Presťahovala som sa do Ríma, mesta mačiek. Jednu extra vypasenú máme pred domom a všetci dôchodcovia z bloku ju kŕmia ako o život, a ona je nenásytná, takže podľa môjho skromného názoru čo nevidieť zomrie na obezitu(keď som ju prvýkrát videla, myslela som si, že je tehotná:) Ale mačka z našej ulice je skôr výnimkou. Park Appia Antica je plný psov (a ich pekných pánov:) a tak mi logicky môj Yoginko strašne chýba.
Dostávam sa k podstate článku: Salsa.
Salsa je nádherná biela labradorka, ktorá patrí nášmu talianskemu priateľovi a jeho tehotnej židovskej manželke(- zváštnemu páru, pretože Leone je obrovský zavalitý chapisko a Šiva je malinké útle žieňa), ktorí na Veľkú noc odišli do Izraela a nám trom tu do opatery zverili Salsu.
Prvá vec, ktorú sme si všimli bola, že Salsa púšta neuveriteľne veľa srsti a zožerie všetko v dohľade, popr. doskoku (vrátane banánov, manga, perníkov a škorice:). Je prítulná a hravá, tiež má veľké oči (a tiež sa ešte zväčšia keď vidí jedlo:) a rozumie hebrejsky alebo italsky, takže k našej štandardnej domácej angličtine pridávame dalšie dva jazyky kvôli novému vzácnemu hosťovi.
Pes je zvláštne stvorenie. Dáva nám pocit bezpečia a blízkosti, ukľudňuje a núti nás aspoň párkrát sa prevetrať aj keď vonku prší. Pripomína nám, že zrazu je v byte niekto, o koho sa treba starať a že nemôžeme myslieť len na seba.
Milan Lasica raz napísal ešte do starého Domina fejtón o tom, kto je vlastne najlepší priateľ človeka: kniha či pes... a po tom, čo v celom článku vyzdvihoval ako kniha nefuní, neslintá, nemľaská, nechrápe a negrgá, ako sa nikdy nepýta von, ako nenecháva po byte telesné tekutiny a pachy, ako kniha nenechá tony srsti na našich nových nohaviciach a neuteká za každou mačkou ktorú vidí, aký je s knihou svätý pokoj, zakončil to celé tým, že najlepším priaťeľom človeka je predsa len pes. Prečo? Pretože sa nič nevyrovná tomu nadšeniu, ten úprimnej radosti, s ktorou nás pes víta keď sa každý deň vraciame z práce, nevyčíta nám, že sme zabudli na jeho jedlo alebo že sme v práci niečo pokazili a nesťažuje sa na vlastný deň, nie, vrtí chvostom a nadšene na nás vyskakuje a oblizuje nás, pretože sme doma, sme s ním. Nič sa nevyrovná psiemu smiechu.
Presne tak ma Salsa privítala aj keď som sa vrátila o tretej ráno z práce. Vyskočila z brlôžku a podávala mi labku. Chcela sa hrať. Mala až podozrivo veľa energie.
Ráno som sa dozvedela prečo.
Holky mi pri raňajkách oznámili, že varovania Leona o tom, že Salsa zožerie úplne všetko, neboli zbytočné. Kým sa včera Michal na pol hodinky zavrela do kúpeľne, Salsa zhltla kilo surového mäsa, ktoré Michal nechala rozmraziť na kredenci- kilo surového ešte takmer úplne zmrazeého mäsa aj s kúskom obalu a zvyšok veľkonočných medovníčkov od mojej mamky. Nu, Salsa, dúfam, že to bola bašta. Aj ja by som si dala.
A tak od dneška máme všetko jedlo na čo najvyšších a najnedosiahnuteľnejších miestach, vodítko a odsraňovač psích chlpov stále poruke a tešíme sa na ďalšie katastrofy. Aj tak Salsa dodala nášmu bytu život. Narušila trošku stereotypnú učebnú atmosféru, ktorá moje spolubývajúce drží, odkedy začali študovať medicínu(a týmto opäť zdravím môjho bračeka).
A ja? Konečne som sa začlenila medzi jedného z "psíčkarov" v parku, ja aj Salsa sme si našli nových priateľov, ale ja tak mi chýba Yogi a jeho osmičky. Salsa má predsa len iných pánov, je u nás dočasne... a všetci vieme, že psy sa najkrajšie smejú na svoju rodinu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Adulienka Adulienka | Web | 22. března 2008 v 19:07 | Reagovat

Ahoj na mojej stranke je bleskovka a a celkom dobra nova sutaz.....pozri sa ,a ak sa bude pacit,chod do toho...pa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama