Duben 2008

Just a perfect Sunday afternoon

27. dubna 2008 v 21:24
Thanks, Tiina!!!
You're the best! We are!

Krehké vzťahy

24. dubna 2008 v 0:43
Priateľstvá medzi ženami sú úplne iné ako tie mužské.
Neviem, či sme príliš komplikované, alebo len nafúkneme a dopodrobna rozoberieme každú maličkosť, ktorá by inak ani nestála za reč a urobíme z nej veľký problém, alebo je to proste dané tým, že "muži sú z Marsu a ženy z Venuše". Naše kamarátstva sa podstatne líšia.
My ženy sme k sebe veľmi kruté. Áno, vieme sa baviť, smiať sa, pomáhať si, ísť spolu do šialených dobrodružstiev, utešovať sa a plakť jedna druhej na pleci- ale. Ale. Robíme si zle, vyžívame sa v trápení, aby vzápätí mohlo prísť utešovanie. Chlapi nechápu, že ak sa sťažujeme, nechceme riešenie, ale len objatie a súhlasné prikyvovanie (česť výnimkám na oboch stranách!). Krutosť a chlad som si neraz vyskúšala kvôli malicherným problémom a nedorozumeniam, nesprávne pochopeným alebo sprostredkovane podaným činom, ktoré vyústili do toho, že sa jedna z mojich najlepších kamarátiek so mnou prestala rozprávať, ignorovala ma a keď som sa spýtala, o čo ide, čo som spravila, odpovedala chladne: "Keď to nevieš ty, ja ti to hovoriť nebudem." čo ma samozrejme ešte viac vytočilo, pretože to bolo veľmi hlúpe. Asi mi pár mužských mozgových buniek hovorí: Prečo to nedokážeme riešiť ako chlapi? Pohádať sa, jednu si vraziť a potom ísť na pivo. Nedovoliť, aby naše priatelstvo rozdelila osoba opačného pohlavia, ktorá sa nám obom páči. Nemať tajnosti, intrigy a hlúpe ohováranie. Necítiť sa ako v telenovele. Prečo vzťahy nemôžu byť jednoduché?
Nehovorím, že ja som lepšia. Ale snažím sa. Moje spolubývajúce sú veľmi otvorené a priame osoby a keď máme problém, neprejdeme do tichej ignorácie, ale riešime to. Pekne nahlas. Veď sme v Taliansku, nie? Tu je hluk. Občas debatu prehluší zvuk rozbitých tanierov (ale to je väčšinou vina mojej nešikovnosti:)- niekedy si myslím, že v kuchyni by som mala tráviť minimum času už len kvôli bezpečnosti druhých.) Ak má jedna z nás problém, povie nám to a nielenže sa nám všetkých uľaví, ale veľmi dobre vieme, že od chlapa, ktorý priviedol spolubývajúcu do iného stavu si musím držať odstup aj keď on zastáva opačný názor, že nevera je niekedy niečo, čo sa musí odpustiť v rámci udržania dobrého vzťahu, že keď sú zatvorené dvere, treba klopať a že keď nás niečo trápi, nemá zmysel držať to v sebe, lebo sme to jedna pre druhú. Že občas treba veriť v zázraky.
Občas sa mi zjavujú reziduá z minulosti, a viem, že sa nim budem musieť po istom presne vymedzenom čase vrátiť. Bude treba začať odznova a trošku sa toho desím a tým pádom si pobyt tu v Ríme predlžujem na maximum. Väčšina mojich priateľov je tu akoby na prázdninách, nevznikajú komplikácie, vzťahy sú voľnejšie, rýchlo sa striedajú ľudia a keď nás náhodou začne niečo trápiť, štýl života, dobrá káva, veľké zmrzliny a slniečko nám na to nedovolia myslieť.
Mnoho ľudí ma tu prekvapilo. Viem, že aj tu po dlhšej dobe v určitej skupine priateľov nevyhnutne nastane napätie. Niekedy sú vzťahy nieleže krehké, ale úplne na hrane- a treba si dávať veľký pozor na každý krok aby sme niekomu neublížili.
Diskutujeme, vymieňame si názory, pijeme víno a-niekedy nesúhlasíme, že? Ale to je len preto, že potrebujeme nádej. Napriek všetkým hrozivým historkám a varovaniam. Chceme cítiť, že tú pohovku do nového bytu nám pomáha vyberať chlap, ktorému môžme veriť a že nás o tom niekto uistí, lebo keď sa uisťujeme samé, nestačí to. Že skvelá holka, ktorá si zaslúži len a len kopu lásky, ale väzní sa v svojej prílišnej dobrote, sa konečne spamätá a urobí správny razantný krok. Že sa začarovaný kruh problémov nejak zlomí. Že z prekliato zapeklitej situácie môžme vycúvať bez toho, aby mal niekto zlomené srdce. Že sa romantické dobrodružstvo neskončí tak, ako to predpokladáme. Veriť nepravdepodobnému. Nádej. Umiera posledná, že?

WHO?

13. dubna 2008 v 21:53
I hate the world today
You're so good to me, I know but I can't change
I tried to tell you but you look at me like maybe
I'm an angel underneath, innocent and sweet
Yesterday I cried,
Must have been relieved to see the softer side
I can understand why you are so confused
I don't envy you
I'm a little bit of everything
all rolled into one
I'm a bitch, I'm a lover,
I'm a child, I'm a mother,
I'm a sinner, I'm a saint,
I do not feel ashamed,
I'm your hell, I'm your dream,
I'm nothing in between,
You know you wouldn't want it any other way
So take me as I am
this may mean you'll have to be a stronger man
rest assured that when I start to get you nervous
And I'm going to extremes
Tomorrow I will change
and today won't mean a thing
I'm a bitch, I'm a lover,
I'm a child, I'm a mother,
I'm a sinner, I'm a saint,
I do not feel ashamed,
I'm your hell, I'm your dream,
I'm nothing in between,
You know I wouldn't want it any other way
Just when you think you got me figured out
The seasons already changin'
I think its cool
You do what you do
And don't try to change me

I'm a nun I'm revived
Can't say I'm not alive
You know I wouldn't want it any other way

Obdobie dažďov

9. dubna 2008 v 23:04
JA & ON:
Asi sa divil keď mu o takom čase zazvonil telefón.
"Čo sa deje?" spýtal sa ospalým hlasom.
"Prší..."
"Sú tri hodiny ráno... kde si?"
"Kde by som asi tak bola? Čo myslíš? Kde by som asi tak bola o tretej ráno v daždi? Na autobusovej zastávke! Už dvadsať minút! Dáždnik je mi úplne nanič!"
"Prečo si nevezmeš taxi?" spýtal sa pokojne, čo ma naštvalo ešte viac.
"Prečo? Pretože posledný taxík, ktorý som chcela zastaviť, ma ošpliechal od hlavy po päty a ani si ma navšimol... ach, ako ho nenávidím! Nenávidím Rím! Viem, že doprava je hrozná aj normálne, ale keď prší, nefunguje vôbec! Ako ho teraz nenávidím!"
"Zuzi, prosím ťa, ukľudni sa..." pošepol. "Pracovala si štyri dni za sebou, si len unavená... musíš sa len poriadne vyspať a bude to v poriadku. Je to len dážď..."
Vedela som, že je to len dážď... to, čo mi povedal, som si samozrejme celý čas opakovala na upokojenie nervov... asi som ho len potrebovala počuť. A strašne ma boleli nohy, už som nevládala stáť. A bola som mokrá.
Samozrejme mal pravdu.. je to len dážď. Aj v Ríme občas prší.
Keď som sa ráno zobudila, svietilo slniečko. Volal mi, ako sa mám. Kým som ležala v posteli, on už 4 hodiny pracoval.
Keď prišiel, na nebi nebolo ani mráčika a ja som si priala dážď. Aby sme mali dôvod nevychádzať, aby sme mohli zostať v tom momente rannej kávy a ledva rozlepených očí. Aby sme mali výhovorku, prečo byť v Ríme a nevidieť žiadne pamiatky. Chcela som dážď, aby som počula jeho klopkanie na okno a tešila sa, že som vnútri, v bezpečí. Aby som sa mohla len tak pritúliť a báť sa hromov. Ale ako naschvál svietilo slnko.
JA & TIINA
Písala mi ráno. Stále si ráno niečo napíšeme, aby sme našli milú správičku, keď otvoríme počítač.
"Tak som dnes vstala s dobrým pocitom, že je prvý deň diéty, dám si jablkovú šťavu a pôjdem behať. Vonku prší. Tempo di merda. Okrem toho Tom kúpil čerstvé croissanty a keď sme sa stretli v kuchyni, urobil mi kakao. Bol taký zlatý, že som nemohla odmietnuť a tak trávim prvý deň zoštíhľovacieho programu so sladkými raňajkami bez akéhokoľvek pohybu.
Zajtra musím bezpodmienečne cvičiť!
Dobré ráno!! Že je ten dážď strašný?"
Odhrnula som závesy, otvorila okno a vykukla vonku. Tvár mi pohladili slnečné lúče a a nebi bolo len pár bielych mráčikov:
"Dobré ráno, Tiina..." písala som. "Tak takto sa prejavuje rozdiel v počasí vo vzdialenosti šestnástich staníc metra. Tu svieti slniečko a idem vyvenčiť psíka. Inšpirovala si ma tvojím plánom, takže si dám banán a poobede bežím na salsu..."
Poobede, 15.00:
"Ahoj Zuzi, tak aká bola salsa? Tu konečne prestalo pršať a som na seba hrdá, lebo som sa celé doobedie učila. Jééj... idem vonku!!!"
"Sakra. Sakra. Sakra. Som mokrá na kosť. Tanec bol super, ale keď som vyšla z fitka, lialo ako z krhly. Appia Nuova sa premenila na rieku a takmer ma odplavila. Prekliaty dážď. Tempo di merda."
Večer prestalo pršať aj u mňa aj u nej a tak sme si dali stretnutie pri Pantheone- chceli sme si na námestí otvoriť fľašu Lambrusca a počúvať pouličných hudobníkov. A tak sme zistili, kam sa dážď presunul z naších štvrtí. A tak sme aj zistili, či do Pantheonu prší.
JA & PRÁCA
"Che palle, che palle.. non puó essere peggio...Non guadagnamo un cazzo con questa pioggia!" lamentovali kolegovia keď sme z ďalšieho stola zobrali mokrý obrus.
Áno, keď pracujeme a prší, reštaurácia je spočiatku prázdna, ale po čase sa všetci musia niekam skryť takže sa naplní v priebehu pár minút a samozrejme chcú všetci všetko naraz a hneď. Po práci potom rátame zabudnuté dáždniky. Niekedy prší tak, že nepočujeme ani slovo.
Raz bola búrka- myslím poriadna zúrivá italská búrka- zlosť, hromy a blesky, čierna obloha sa premenila na bielu tmu na námestí. Odvážlivci, ktorí dovtedy sedeli na zahrádke pod slnečníkmi, utiekli dnu v snahe zachrániť zvyšky jedla, ktoré malo byť nemilosrdne odfúknuté alebo spláchnuté.
Celé to peklo trvalo asi pätnásť minút. Za ten čas bolo počuť rachot rozbitých tanierov a nárazy vetra a vody o sklo dverí, slnečníky z vedľajších reštaurácií odleteli na druhú stranu námestia (ešteže nikto nestál v ceste) a zrazu všetko stíchlo a zostala iba spúšť. Všetky obrusy vonku morké, nádherne naaranžované dezerty zničené a námestie plné veľkých zlomených dáždnikov a vody.
Len socha Giordana Bruna stála nepohnuto, nepoznačená divokým živlom.
A o dve minúty svietilo slniečko. Tak to v Ríme chodí.
Veď je to len dážď...
(Poznámka autora: Keď prší, voda vniká do Pantheonu veľkou dierou v kupole. Preto je na podhale v centrálnej časti vyhĺbených 22 malých dier, ktoré slúžia ako odvodové kanály a tým pamiatka zostáva nepoškodená)