Krehké vzťahy

24. dubna 2008 v 0:43
Priateľstvá medzi ženami sú úplne iné ako tie mužské.
Neviem, či sme príliš komplikované, alebo len nafúkneme a dopodrobna rozoberieme každú maličkosť, ktorá by inak ani nestála za reč a urobíme z nej veľký problém, alebo je to proste dané tým, že "muži sú z Marsu a ženy z Venuše". Naše kamarátstva sa podstatne líšia.
My ženy sme k sebe veľmi kruté. Áno, vieme sa baviť, smiať sa, pomáhať si, ísť spolu do šialených dobrodružstiev, utešovať sa a plakť jedna druhej na pleci- ale. Ale. Robíme si zle, vyžívame sa v trápení, aby vzápätí mohlo prísť utešovanie. Chlapi nechápu, že ak sa sťažujeme, nechceme riešenie, ale len objatie a súhlasné prikyvovanie (česť výnimkám na oboch stranách!). Krutosť a chlad som si neraz vyskúšala kvôli malicherným problémom a nedorozumeniam, nesprávne pochopeným alebo sprostredkovane podaným činom, ktoré vyústili do toho, že sa jedna z mojich najlepších kamarátiek so mnou prestala rozprávať, ignorovala ma a keď som sa spýtala, o čo ide, čo som spravila, odpovedala chladne: "Keď to nevieš ty, ja ti to hovoriť nebudem." čo ma samozrejme ešte viac vytočilo, pretože to bolo veľmi hlúpe. Asi mi pár mužských mozgových buniek hovorí: Prečo to nedokážeme riešiť ako chlapi? Pohádať sa, jednu si vraziť a potom ísť na pivo. Nedovoliť, aby naše priatelstvo rozdelila osoba opačného pohlavia, ktorá sa nám obom páči. Nemať tajnosti, intrigy a hlúpe ohováranie. Necítiť sa ako v telenovele. Prečo vzťahy nemôžu byť jednoduché?
Nehovorím, že ja som lepšia. Ale snažím sa. Moje spolubývajúce sú veľmi otvorené a priame osoby a keď máme problém, neprejdeme do tichej ignorácie, ale riešime to. Pekne nahlas. Veď sme v Taliansku, nie? Tu je hluk. Občas debatu prehluší zvuk rozbitých tanierov (ale to je väčšinou vina mojej nešikovnosti:)- niekedy si myslím, že v kuchyni by som mala tráviť minimum času už len kvôli bezpečnosti druhých.) Ak má jedna z nás problém, povie nám to a nielenže sa nám všetkých uľaví, ale veľmi dobre vieme, že od chlapa, ktorý priviedol spolubývajúcu do iného stavu si musím držať odstup aj keď on zastáva opačný názor, že nevera je niekedy niečo, čo sa musí odpustiť v rámci udržania dobrého vzťahu, že keď sú zatvorené dvere, treba klopať a že keď nás niečo trápi, nemá zmysel držať to v sebe, lebo sme to jedna pre druhú. Že občas treba veriť v zázraky.
Občas sa mi zjavujú reziduá z minulosti, a viem, že sa nim budem musieť po istom presne vymedzenom čase vrátiť. Bude treba začať odznova a trošku sa toho desím a tým pádom si pobyt tu v Ríme predlžujem na maximum. Väčšina mojich priateľov je tu akoby na prázdninách, nevznikajú komplikácie, vzťahy sú voľnejšie, rýchlo sa striedajú ľudia a keď nás náhodou začne niečo trápiť, štýl života, dobrá káva, veľké zmrzliny a slniečko nám na to nedovolia myslieť.
Mnoho ľudí ma tu prekvapilo. Viem, že aj tu po dlhšej dobe v určitej skupine priateľov nevyhnutne nastane napätie. Niekedy sú vzťahy nieleže krehké, ale úplne na hrane- a treba si dávať veľký pozor na každý krok aby sme niekomu neublížili.
Diskutujeme, vymieňame si názory, pijeme víno a-niekedy nesúhlasíme, že? Ale to je len preto, že potrebujeme nádej. Napriek všetkým hrozivým historkám a varovaniam. Chceme cítiť, že tú pohovku do nového bytu nám pomáha vyberať chlap, ktorému môžme veriť a že nás o tom niekto uistí, lebo keď sa uisťujeme samé, nestačí to. Že skvelá holka, ktorá si zaslúži len a len kopu lásky, ale väzní sa v svojej prílišnej dobrote, sa konečne spamätá a urobí správny razantný krok. Že sa začarovaný kruh problémov nejak zlomí. Že z prekliato zapeklitej situácie môžme vycúvať bez toho, aby mal niekto zlomené srdce. Že sa romantické dobrodružstvo neskončí tak, ako to predpokladáme. Veriť nepravdepodobnému. Nádej. Umiera posledná, že?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama