Obdobie dažďov

9. dubna 2008 v 23:04
JA & ON:
Asi sa divil keď mu o takom čase zazvonil telefón.
"Čo sa deje?" spýtal sa ospalým hlasom.
"Prší..."
"Sú tri hodiny ráno... kde si?"
"Kde by som asi tak bola? Čo myslíš? Kde by som asi tak bola o tretej ráno v daždi? Na autobusovej zastávke! Už dvadsať minút! Dáždnik je mi úplne nanič!"
"Prečo si nevezmeš taxi?" spýtal sa pokojne, čo ma naštvalo ešte viac.
"Prečo? Pretože posledný taxík, ktorý som chcela zastaviť, ma ošpliechal od hlavy po päty a ani si ma navšimol... ach, ako ho nenávidím! Nenávidím Rím! Viem, že doprava je hrozná aj normálne, ale keď prší, nefunguje vôbec! Ako ho teraz nenávidím!"
"Zuzi, prosím ťa, ukľudni sa..." pošepol. "Pracovala si štyri dni za sebou, si len unavená... musíš sa len poriadne vyspať a bude to v poriadku. Je to len dážď..."
Vedela som, že je to len dážď... to, čo mi povedal, som si samozrejme celý čas opakovala na upokojenie nervov... asi som ho len potrebovala počuť. A strašne ma boleli nohy, už som nevládala stáť. A bola som mokrá.
Samozrejme mal pravdu.. je to len dážď. Aj v Ríme občas prší.
Keď som sa ráno zobudila, svietilo slniečko. Volal mi, ako sa mám. Kým som ležala v posteli, on už 4 hodiny pracoval.
Keď prišiel, na nebi nebolo ani mráčika a ja som si priala dážď. Aby sme mali dôvod nevychádzať, aby sme mohli zostať v tom momente rannej kávy a ledva rozlepených očí. Aby sme mali výhovorku, prečo byť v Ríme a nevidieť žiadne pamiatky. Chcela som dážď, aby som počula jeho klopkanie na okno a tešila sa, že som vnútri, v bezpečí. Aby som sa mohla len tak pritúliť a báť sa hromov. Ale ako naschvál svietilo slnko.
JA & TIINA
Písala mi ráno. Stále si ráno niečo napíšeme, aby sme našli milú správičku, keď otvoríme počítač.
"Tak som dnes vstala s dobrým pocitom, že je prvý deň diéty, dám si jablkovú šťavu a pôjdem behať. Vonku prší. Tempo di merda. Okrem toho Tom kúpil čerstvé croissanty a keď sme sa stretli v kuchyni, urobil mi kakao. Bol taký zlatý, že som nemohla odmietnuť a tak trávim prvý deň zoštíhľovacieho programu so sladkými raňajkami bez akéhokoľvek pohybu.
Zajtra musím bezpodmienečne cvičiť!
Dobré ráno!! Že je ten dážď strašný?"
Odhrnula som závesy, otvorila okno a vykukla vonku. Tvár mi pohladili slnečné lúče a a nebi bolo len pár bielych mráčikov:
"Dobré ráno, Tiina..." písala som. "Tak takto sa prejavuje rozdiel v počasí vo vzdialenosti šestnástich staníc metra. Tu svieti slniečko a idem vyvenčiť psíka. Inšpirovala si ma tvojím plánom, takže si dám banán a poobede bežím na salsu..."
Poobede, 15.00:
"Ahoj Zuzi, tak aká bola salsa? Tu konečne prestalo pršať a som na seba hrdá, lebo som sa celé doobedie učila. Jééj... idem vonku!!!"
"Sakra. Sakra. Sakra. Som mokrá na kosť. Tanec bol super, ale keď som vyšla z fitka, lialo ako z krhly. Appia Nuova sa premenila na rieku a takmer ma odplavila. Prekliaty dážď. Tempo di merda."
Večer prestalo pršať aj u mňa aj u nej a tak sme si dali stretnutie pri Pantheone- chceli sme si na námestí otvoriť fľašu Lambrusca a počúvať pouličných hudobníkov. A tak sme zistili, kam sa dážď presunul z naších štvrtí. A tak sme aj zistili, či do Pantheonu prší.
JA & PRÁCA
"Che palle, che palle.. non puó essere peggio...Non guadagnamo un cazzo con questa pioggia!" lamentovali kolegovia keď sme z ďalšieho stola zobrali mokrý obrus.
Áno, keď pracujeme a prší, reštaurácia je spočiatku prázdna, ale po čase sa všetci musia niekam skryť takže sa naplní v priebehu pár minút a samozrejme chcú všetci všetko naraz a hneď. Po práci potom rátame zabudnuté dáždniky. Niekedy prší tak, že nepočujeme ani slovo.
Raz bola búrka- myslím poriadna zúrivá italská búrka- zlosť, hromy a blesky, čierna obloha sa premenila na bielu tmu na námestí. Odvážlivci, ktorí dovtedy sedeli na zahrádke pod slnečníkmi, utiekli dnu v snahe zachrániť zvyšky jedla, ktoré malo byť nemilosrdne odfúknuté alebo spláchnuté.
Celé to peklo trvalo asi pätnásť minút. Za ten čas bolo počuť rachot rozbitých tanierov a nárazy vetra a vody o sklo dverí, slnečníky z vedľajších reštaurácií odleteli na druhú stranu námestia (ešteže nikto nestál v ceste) a zrazu všetko stíchlo a zostala iba spúšť. Všetky obrusy vonku morké, nádherne naaranžované dezerty zničené a námestie plné veľkých zlomených dáždnikov a vody.
Len socha Giordana Bruna stála nepohnuto, nepoznačená divokým živlom.
A o dve minúty svietilo slniečko. Tak to v Ríme chodí.
Veď je to len dážď...
(Poznámka autora: Keď prší, voda vniká do Pantheonu veľkou dierou v kupole. Preto je na podhale v centrálnej časti vyhĺbených 22 malých dier, ktoré slúžia ako odvodové kanály a tým pamiatka zostáva nepoškodená)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama