Květen 2008

Načo sa vlastne snažím?

22. května 2008 v 15:03
Bolo to strašné ráno. Zobudila som sa na nepretržitý zvuk klaksónu priamo pod mojím oknom, čo by nebolo až také nezvyčajné, keby ten blbec neprestával trúbiť dalších 20 minút a k nemu sa nepridali další. Nehovorím, že sa to nestáva aj na pražských sídliskách alebo pred bytovkami na Slovensku, dnes ráno na krajine absolútne nezáležalo- ráno proste neznesiem prudké a kvílivé zvuky( a vôbec, ráno na mňa radšej nehovorte) a tak sa mi v hlave vynorili všetky talianske nadávky ktoré poznám (a nie je ich málo) a išla som si urobiť kávu.
Vonku bolo naštastie chladnejše, asi 26 stupňov, takže môj des z cesty do školy trochu pominul.
Stála som v metre, v kabelke tri knihy, coca cola a prachy. Osadenstvo bolo ako zvyčajne rovnomerne rozdelené- polka so slúchadlami(z toho tri štrtiny iPody), polka bez, pár dôchodcov, Taliani, Pakistánci, Bangladéšania a Libanonci a superbieli ryšaví turisti s mapou. Na jednom zo sedadiel sedel Arab nadavajúci tej polke krorá nemala slúchadla a zameriaval sa hlavne na tých, ktorí usilovne odvracali zrak- a kričal: "Kam to vlastne spejeme? Spoločnosť stratila všetky hodnoty. Všetci ste materialisti, myslíte si, že drahé veci vás robia krásnymi, že ako Taliani a Európania ste pupok sveta, že si môžte rozkazovať...atd atd" taliančinou so silným prízvukom a gramatickými chybami, čo spôsobilo úsmev na tvárach tých, čo sa tvárili že počúvajú muziku a nenápadne stlačili Pause aby počuli o čo ide.
Vystúpila som naštastie ešte predtým, ako sa príliš namaľovaná a od hnevu červená dôchodkyňa stačila pustiť do protiútoku. So mnou vystúpil aj mladý tmavovlasý chlapík ktorý stál v metre vedľa mňa- spolu sme sa tlačili na eskalátoroch, spoli sme prešli turniketmi, spolu sme zabočili doľava k rovnakému východu. Spolu sme zmeškali zelenú a na semafóre sa na mňa súcitne usmial. Možno aj on mal podobný cieľ cesty. Jeden za druhým sme prikráčali na zastávku a čakali na spoločný autobus. Sadol si na jediné volné miesto a vzápätí vstal a povedal, aby som si sadla ja (a za minútu som už vstávala aj ja, lebo sa dnu vovalila stará pani s odhodľaným pohľadom vyhodiť každého čo jej stojí v ceste len aby získala sedadlo.). Zas sa usmial.
Ešte aj na rovnakej zastávke (Universitá- De Lollis) sme vystúpili. Nakoniec mi zamával a zabočil k inej fakulte. Toto ranné bezslovné stretnutie mi nejak zdvihlo náladu. Cítila som sa až príliš normálne. A na moju prvú skúšku v letnom semestri som prišla s úsmevom.
Dnešok vo mne opäť utvrdil otázku, ktorá mi od zimy znie v hlave: Načo sa tu vlastne namáham čítaním tých právnických kníh? Po tom, čo som preštudovala systémy súkromného práva prakticky všetkých krajín sveta a urobila si v zelenom zošite peknú komparáciu, jediná vec, na ktorú sa ma profesor spýtal, bol český občiansky zákoník a k tomu mi dával výklad o tom talianskom. Všetko, na čo sa ma pýtal, som si mohla pokojne aj vymyslieť, pretože zjavne nemal šajnu o jednotlivých českých dispozíciách a pýtal sa skôr zo zvedavosti. Pár vecí sa ma spýtala aj jeho pekná asistentka. Nakoniec povedal že som "ben preparata", dal mi plný počet a 9 kreditov a s širokým úsmevom mi podával ruku. Je to milý pán. Hlava Erasmu. Ešte predtým, než som stihla opustiť triedu, mi pekná asistenka vhodila do vrecka vizitku s telefónnym číslom naškrabaným na zadnej strane a žmurkla na mňa.
Na prednej strane svietilo meno prednej rímskej advokátnej kancelárie a jej tituly. Nuž čo, asi jej zavolám- každá nová skúsenosť dobrá, nie?:)

Teplo

17. května 2008 v 21:00
Milujem zimu v našom byte. Viem, mamina by sa teraz určite smiala, pretože vie, ako sa doma stále trasiem a vždy mi znášajú extra radiátory, ale tu v Ríme sú chladné podlahy, prievan a okná otočené južne a severne ako raj.
Dnes bolo vonku 32 stupňov. Kedže som sa celý deň učila dnu v mikine, moje prekvapenie bolo vskutku obrovské. Ovalil ma ťažký stojaci horúci vzduch a naštastie bolo pod mrakom, takže horúčava sa nenásobila. V Ríme proste začína byť teplo.
A ja, ako správny študent, sa opäť ponáram do stavu hibernácie, keď som schopná zaspať trikrát za sebou počas čítania jednej stránky, keď sa mi zíva každú chvílu- stav nazvaný skúškové obdobie. Knihy, počítač, okuliare a zákaz dalších návštev. Paradoxne sa najviac desím nie skúšky samotnej (všetci vieme ako to na Erasme chodí:), ale cesty do školy hnusným smrdiacim autobusom plným ľudí bez klímy, kde sa potíte hneď ako nastúpite takže vás outfit na veľký deň hneď stratí kúzlo, alebo metrom- čo by bolo do prestupnej stanice v pohode, lebo linka A je krásna, zato linka B vedúca k našej škole sú staré horúce vlaky (opäť bez klímy), ktoré keď som videla prvýkrát, odmietala som nastúpiť, lebo som si myslela, že je to stará vyradená pografitovaná súprava. A tak som vďaka dopravným prostriedkom pred časom vyradila školu z rozvrhu a zrazu je čas vrátiť sa. Hodinka pravdy.
Chodím do práce, športovať, s priateľmi vonku, do parku, baviť sa a aj tak sa najradšej vraciam do nášho studeného baráku plného dôchodcov s tlustou mačkou sediacou pred vchodom(dôchodci ju prekŕmili a podľa mňa to bude mať na chúďa zviera fatálne následky).
Na druhej strane horúčavy priniesli aj tie nádherné teplé letné večery, ktoré my poznáme len z dovoleniek pri mori, večery v záhradkách s barbecue a pivom, večery tanca v parkových party štvrtiach, večery na balkóne s ľadovou kávou a naším novým idolom :) alebo len tak, na Fontáne di Trevi, ako na začiatku. Na niektoré si spomíname len rozmazane, na iné až príliš jasno a keď na druhý deň zazvoní telefón a ozve sa mužský hlas s pozvánkou na obed, vybaví sa nám zas len predošlý letný večer, vybaví sa nám to teplo, tá hudba a atmosféra a tváre zanikajúce v smiechu. Na obed nie je chuť, teplo ju pohltí. Už viem, prečo južania jedávajú tak neskoro.
Tu v Taliansku veľmi rýchlo získavam pocit prázdnin aj keď toto obdobie by pre mňa malo znamenať úplný opak. Tieto dni sa nesú v duchu plánovania víkendu na Sardínii, na Capri a v Sorrente, plánovania, na ktorú pláž pôjdeme budúcu nedeľu, plánovania, akú odmenu si dáme za skúšky, na ktoré sme sa ešte ani nezačali učiť... horkosladký pocit začiatku konca Erasma.
These are the days that I'll be missing, give me the taste, give me the joy of summer wine...spievali sme včera (susedia mali party na terase a my sme sa pridali na našom balkóne), jedli sme zmrzlinu (páni, dve velké balenia za euro, kúpili sme ich rovno 6:)- pre 12 ľudí žiadny problém), už ani neviem, čo všetko sme k tej zmrzline vypili... proste letná noc, rozplynie sa v opare nasledujúceho rána...
These are the days that bring new meaning,
I feel the stillness of the sun and I feel fine.

Sometimes when the nights are closing early,
I remember you and I start to smile.

Even though now you don't want to know me,
I get on by, and I go the extra mile.

Impressed

7. května 2008 v 23:27
(NOTE: You know I've considered writing this article in English so that you can understand. I've decided not to. You were there with me. And more than anyone else, you know how I really felt. Thank you.)
Pri príprave tohto článku som mala pochyby, akú formu mu dať, ktorú stránku môjho výletu zachytiť, čo podrobne opísať a čo si nechať pre seba.
Myslím, že ja sama som bola veľmi zmätená, vedela som len, že ten čas v Anglicku potrebujem. Moja cesta bola do poslednej chvíle veľmi neistá a tak som sa ani neodvážila tešiť sa.
Anglicko zo vzduchu mi prišlo oproti Rímu veľmi ponuré, odmietavé a nehostinné a tak som sa sama divila, odkiaľ sa vo mne berie ten pocit spontánnej radosti po príchode do tejto šedivej krajiny.
Predpoveď počasia na BBC hovorila, že nás čaká jeden z najhorúcejších tohtoročných víkendov- správa bola sprevádzaná týmto obrázkom:
čo ma zarazilo ešte viac, lebo som si dosť dobre nevedela predstaviť, ako sa to môže stať.
Počas mojej prechádzky z Regent's Parku k stanici metra Hyde Park Corner, kde bol náš hotel, som však videla úplne jasnú oblohu, ktorá sa zatiahla šedivými mrakmi, aby som mohla v 10- minútovej sprche zmoknúť a ohriať sa na slniečku, ktoré už o chvílu vykukovalo spoza obláčikov.
Pravdou je, že viac už počas môjho pobytu nepršalo a väčšinu času sme chodili v letných tričkách a opaľovali sa. Neviem, ktorý z nás to pekné počasie priniesol alebo čím sme si ho zaslúžili. Viem len, že dážď by nám nevadil.

Keďže priletel krátko po mne, dohodli sme si stretnutie v Londýne. S divnou ružovou biovodou Marks&Spencer som nasadla do autobusu a keď som vonku zbadala viktoriánske budovy a nádherný park, bez toho aby som vedela kde som, som šoférovi povedala že chcem vystúpiť.
K môjmu vlastnému úžasu som trafila (možno vďaka mojej skvelej mape a možno vďaka tomu, že Londýn je tak dobre označený a zorganizovaný). Čakal. Rozbehla som sa k nemu a už mi bolo jedno, že som v Londýne.

Náš hotel bol blízko Buckinghamského paláca, Londýn nás privítal symfóniou vôní z rozkvitnutých stromov a farebných tulipánov, každý mal dobrú náladu, lebo do Anglicka zavíta slniečko len raz za čas. Ja som sa tešila ako malé dieťa.
Znova sme sedeli v mexickej reštaurácii vo West Ende a popíjali margeritu. Znova sme sledovali pouličných umelcov v Covent Garden z balkónu Punch&Judy. Vychutnávali sme si atmosféru nočného Londýna.
Cez deň sme chodili tak veľa až sme nemohli viac stáť na nohách, jedli sme sushi na trávniku pod Lodnýnskym okom, kupovali sme si na trhu husté zdravé džúsy a naopak nezdravé pikantné karibské curry kura, robili sme stovky fotiek na najznámejších pamiatkách, ja som si určila cieľ a on my priviedol na správny smer.

Náš pokus vstúpiť do Madame Tussaud's skončil mojim zúrivým záchvatom po hodine čakania v trojhodinovej fronte. Namiesto voskových fiurín sme sa prešli okolo Towe of London k najznámejšiemu mostu metropoly.
Bola som fascinovaná schopnosťou a vášňou Angličanov tvoriť frontu kdekoľvek je to možné. V krajine, kde namiesto kilometrov vidíte "yards" a namiesto kíl "pounds" a zo všetkých bankoviek sa na vás mračí kráľovná, je iritujúci a zároveň ohromujúci zážitok stáť v hadiacej sa britskej fronte. A tak som stála v rade na letisku, radila som sa na ceste v pokladniam v Tescu, čakali sme v usporiadanej línii do kabínky na London Eye a nakoniec nekonečná fronta v lacnom obchode s oblečením Primark. Väčšina múzeí, galérii a britských zábaviek má značku : Queue here aby ste vedeli, kde začať tvoriť frontu.
Predbiehali sme sa na choníku pozdĺž jazera v Hyde Parku, napodobňovali sme britský prízvuk a hodnotili Angličanky- a pre zmenu sme si v rámci udržania zdravia a línie nedali anglické raňajky.
Po západe slnka som sa cítila ako princezná. Či už v Londýne, kde sme si- ja v červených šatách a on v kravate- prestreli na kolená biely obrúsok a ochutnali víno, ktoré by ma stálo zančnú časť mojej výplaty, alebo naopak, keď pred nás čašník v Newmarket s rachotom postavil pivo aby sme s ostatnými mohli osláviť známe dostihy a tváriť sa, že aj my patríme k fanúšikom. Hovoril mi o lietaní, o zákrutách, o tréningu, o zmene, o Floride. Ja som mu hovorila o Ríme, mori, práve a Prahe. On mal plány a ja tiež. Chvíľu sme zostali vystašení a obrátili sme reč na to, čo sme robili dnes a čo chceme vidieť zajtra. I'm going wherever you want to go… hovoril mi.
Možno by som mala mať viac dôvery.

Stráviť posledný deň v Cambridgi bolo správne rozhodnutie. Brian mi hovoril, že ešte nikdy nevidel v Anglicku úplne jasný horúci deň, že stále sa sem tam pripletie aspoň nejaký mrak. Ale ten deň v Cambridgi bol vzácnou výnimkou, pôsobiaci na všetky zmysly, v opare blížiacej sa rozlúčky.
Cambridge bol oveľa krajší ako som si ho pamätala. Akoby slnko dalo farbu všetkému živému aj kamennému, študenti posedávali na brehu rieky a v parkoch pred známymi Colleges s knihami v ruke, turisti lízali zmrzlinu a kupovali si na trhu čerstvé ovocie, s úžasom otvárali ústa pri pohľade na nádheru historických budov porastených brečtanom a višňovými kvetmi.
Bol to perfektný deň. Bezchybná rozlúčka. Takto nejak sa končia rozprávky.


(Keď som prišla domov, Miri sa ma spýtala ako bolo a aj som po pravde povedala, že skvele. Podala mi šálku kávy a videla že sa mi do očí tisnú slzy. "To je v poriadku." hovorila. "Sme rady, že si doma. Neboj, spravíme si pekné leto." Rozumela mi, alebo skôr vedela, čo malo v Anglicku prísť a videla aj to, čo bolo mojim očiam neviditeĺné. Netušila som, akú silú môžu mať emócie. Pili sme kávu na balkóne, počuli taliančinu an uliciach a istým spôsobom som bola rada, že som doma. Takto to malo byť. Takto to malo skončiť. Je to v poriadku.)

(-for pictures look down-)

Impressions

7. května 2008 v 23:26
Londýnske záhrady (prekvapivo zelené, nádherne upravené a plné voňavých kvetov):
Parlament (nemohla som odtrhnúť zrak):
London Eye (pohľad z výšky):
Nákupy v Londýne (keď si chlap po šiestich hodinách chodenia po obchodoch kúpi presne tie isté topánky ktoré práve zničil a za trest skočí ovešaný mojimi nákupnými taškami:) :
Nočný Londýn (keď sú všetky zmysly citlivejšie):
Dojmy (keď zostanem civieť):
Newmarket (kde sme bývali keď sme práve neboli v hlavnom meste a miesto známych konských dostihov):
Cambridge (keď by som chcela zastaviť čas...):