Impressed

7. května 2008 v 23:27
(NOTE: You know I've considered writing this article in English so that you can understand. I've decided not to. You were there with me. And more than anyone else, you know how I really felt. Thank you.)
Pri príprave tohto článku som mala pochyby, akú formu mu dať, ktorú stránku môjho výletu zachytiť, čo podrobne opísať a čo si nechať pre seba.
Myslím, že ja sama som bola veľmi zmätená, vedela som len, že ten čas v Anglicku potrebujem. Moja cesta bola do poslednej chvíle veľmi neistá a tak som sa ani neodvážila tešiť sa.
Anglicko zo vzduchu mi prišlo oproti Rímu veľmi ponuré, odmietavé a nehostinné a tak som sa sama divila, odkiaľ sa vo mne berie ten pocit spontánnej radosti po príchode do tejto šedivej krajiny.
Predpoveď počasia na BBC hovorila, že nás čaká jeden z najhorúcejších tohtoročných víkendov- správa bola sprevádzaná týmto obrázkom:
čo ma zarazilo ešte viac, lebo som si dosť dobre nevedela predstaviť, ako sa to môže stať.
Počas mojej prechádzky z Regent's Parku k stanici metra Hyde Park Corner, kde bol náš hotel, som však videla úplne jasnú oblohu, ktorá sa zatiahla šedivými mrakmi, aby som mohla v 10- minútovej sprche zmoknúť a ohriať sa na slniečku, ktoré už o chvílu vykukovalo spoza obláčikov.
Pravdou je, že viac už počas môjho pobytu nepršalo a väčšinu času sme chodili v letných tričkách a opaľovali sa. Neviem, ktorý z nás to pekné počasie priniesol alebo čím sme si ho zaslúžili. Viem len, že dážď by nám nevadil.

Keďže priletel krátko po mne, dohodli sme si stretnutie v Londýne. S divnou ružovou biovodou Marks&Spencer som nasadla do autobusu a keď som vonku zbadala viktoriánske budovy a nádherný park, bez toho aby som vedela kde som, som šoférovi povedala že chcem vystúpiť.
K môjmu vlastnému úžasu som trafila (možno vďaka mojej skvelej mape a možno vďaka tomu, že Londýn je tak dobre označený a zorganizovaný). Čakal. Rozbehla som sa k nemu a už mi bolo jedno, že som v Londýne.

Náš hotel bol blízko Buckinghamského paláca, Londýn nás privítal symfóniou vôní z rozkvitnutých stromov a farebných tulipánov, každý mal dobrú náladu, lebo do Anglicka zavíta slniečko len raz za čas. Ja som sa tešila ako malé dieťa.
Znova sme sedeli v mexickej reštaurácii vo West Ende a popíjali margeritu. Znova sme sledovali pouličných umelcov v Covent Garden z balkónu Punch&Judy. Vychutnávali sme si atmosféru nočného Londýna.
Cez deň sme chodili tak veľa až sme nemohli viac stáť na nohách, jedli sme sushi na trávniku pod Lodnýnskym okom, kupovali sme si na trhu husté zdravé džúsy a naopak nezdravé pikantné karibské curry kura, robili sme stovky fotiek na najznámejších pamiatkách, ja som si určila cieľ a on my priviedol na správny smer.

Náš pokus vstúpiť do Madame Tussaud's skončil mojim zúrivým záchvatom po hodine čakania v trojhodinovej fronte. Namiesto voskových fiurín sme sa prešli okolo Towe of London k najznámejšiemu mostu metropoly.
Bola som fascinovaná schopnosťou a vášňou Angličanov tvoriť frontu kdekoľvek je to možné. V krajine, kde namiesto kilometrov vidíte "yards" a namiesto kíl "pounds" a zo všetkých bankoviek sa na vás mračí kráľovná, je iritujúci a zároveň ohromujúci zážitok stáť v hadiacej sa britskej fronte. A tak som stála v rade na letisku, radila som sa na ceste v pokladniam v Tescu, čakali sme v usporiadanej línii do kabínky na London Eye a nakoniec nekonečná fronta v lacnom obchode s oblečením Primark. Väčšina múzeí, galérii a britských zábaviek má značku : Queue here aby ste vedeli, kde začať tvoriť frontu.
Predbiehali sme sa na choníku pozdĺž jazera v Hyde Parku, napodobňovali sme britský prízvuk a hodnotili Angličanky- a pre zmenu sme si v rámci udržania zdravia a línie nedali anglické raňajky.
Po západe slnka som sa cítila ako princezná. Či už v Londýne, kde sme si- ja v červených šatách a on v kravate- prestreli na kolená biely obrúsok a ochutnali víno, ktoré by ma stálo zančnú časť mojej výplaty, alebo naopak, keď pred nás čašník v Newmarket s rachotom postavil pivo aby sme s ostatnými mohli osláviť známe dostihy a tváriť sa, že aj my patríme k fanúšikom. Hovoril mi o lietaní, o zákrutách, o tréningu, o zmene, o Floride. Ja som mu hovorila o Ríme, mori, práve a Prahe. On mal plány a ja tiež. Chvíľu sme zostali vystašení a obrátili sme reč na to, čo sme robili dnes a čo chceme vidieť zajtra. I'm going wherever you want to go… hovoril mi.
Možno by som mala mať viac dôvery.

Stráviť posledný deň v Cambridgi bolo správne rozhodnutie. Brian mi hovoril, že ešte nikdy nevidel v Anglicku úplne jasný horúci deň, že stále sa sem tam pripletie aspoň nejaký mrak. Ale ten deň v Cambridgi bol vzácnou výnimkou, pôsobiaci na všetky zmysly, v opare blížiacej sa rozlúčky.
Cambridge bol oveľa krajší ako som si ho pamätala. Akoby slnko dalo farbu všetkému živému aj kamennému, študenti posedávali na brehu rieky a v parkoch pred známymi Colleges s knihami v ruke, turisti lízali zmrzlinu a kupovali si na trhu čerstvé ovocie, s úžasom otvárali ústa pri pohľade na nádheru historických budov porastených brečtanom a višňovými kvetmi.
Bol to perfektný deň. Bezchybná rozlúčka. Takto nejak sa končia rozprávky.


(Keď som prišla domov, Miri sa ma spýtala ako bolo a aj som po pravde povedala, že skvele. Podala mi šálku kávy a videla že sa mi do očí tisnú slzy. "To je v poriadku." hovorila. "Sme rady, že si doma. Neboj, spravíme si pekné leto." Rozumela mi, alebo skôr vedela, čo malo v Anglicku prísť a videla aj to, čo bolo mojim očiam neviditeĺné. Netušila som, akú silú môžu mať emócie. Pili sme kávu na balkóne, počuli taliančinu an uliciach a istým spôsobom som bola rada, že som doma. Takto to malo byť. Takto to malo skončiť. Je to v poriadku.)

(-for pictures look down-)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama