Načo sa vlastne snažím?

22. května 2008 v 15:03
Bolo to strašné ráno. Zobudila som sa na nepretržitý zvuk klaksónu priamo pod mojím oknom, čo by nebolo až také nezvyčajné, keby ten blbec neprestával trúbiť dalších 20 minút a k nemu sa nepridali další. Nehovorím, že sa to nestáva aj na pražských sídliskách alebo pred bytovkami na Slovensku, dnes ráno na krajine absolútne nezáležalo- ráno proste neznesiem prudké a kvílivé zvuky( a vôbec, ráno na mňa radšej nehovorte) a tak sa mi v hlave vynorili všetky talianske nadávky ktoré poznám (a nie je ich málo) a išla som si urobiť kávu.
Vonku bolo naštastie chladnejše, asi 26 stupňov, takže môj des z cesty do školy trochu pominul.
Stála som v metre, v kabelke tri knihy, coca cola a prachy. Osadenstvo bolo ako zvyčajne rovnomerne rozdelené- polka so slúchadlami(z toho tri štrtiny iPody), polka bez, pár dôchodcov, Taliani, Pakistánci, Bangladéšania a Libanonci a superbieli ryšaví turisti s mapou. Na jednom zo sedadiel sedel Arab nadavajúci tej polke krorá nemala slúchadla a zameriaval sa hlavne na tých, ktorí usilovne odvracali zrak- a kričal: "Kam to vlastne spejeme? Spoločnosť stratila všetky hodnoty. Všetci ste materialisti, myslíte si, že drahé veci vás robia krásnymi, že ako Taliani a Európania ste pupok sveta, že si môžte rozkazovať...atd atd" taliančinou so silným prízvukom a gramatickými chybami, čo spôsobilo úsmev na tvárach tých, čo sa tvárili že počúvajú muziku a nenápadne stlačili Pause aby počuli o čo ide.
Vystúpila som naštastie ešte predtým, ako sa príliš namaľovaná a od hnevu červená dôchodkyňa stačila pustiť do protiútoku. So mnou vystúpil aj mladý tmavovlasý chlapík ktorý stál v metre vedľa mňa- spolu sme sa tlačili na eskalátoroch, spoli sme prešli turniketmi, spolu sme zabočili doľava k rovnakému východu. Spolu sme zmeškali zelenú a na semafóre sa na mňa súcitne usmial. Možno aj on mal podobný cieľ cesty. Jeden za druhým sme prikráčali na zastávku a čakali na spoločný autobus. Sadol si na jediné volné miesto a vzápätí vstal a povedal, aby som si sadla ja (a za minútu som už vstávala aj ja, lebo sa dnu vovalila stará pani s odhodľaným pohľadom vyhodiť každého čo jej stojí v ceste len aby získala sedadlo.). Zas sa usmial.
Ešte aj na rovnakej zastávke (Universitá- De Lollis) sme vystúpili. Nakoniec mi zamával a zabočil k inej fakulte. Toto ranné bezslovné stretnutie mi nejak zdvihlo náladu. Cítila som sa až príliš normálne. A na moju prvú skúšku v letnom semestri som prišla s úsmevom.
Dnešok vo mne opäť utvrdil otázku, ktorá mi od zimy znie v hlave: Načo sa tu vlastne namáham čítaním tých právnických kníh? Po tom, čo som preštudovala systémy súkromného práva prakticky všetkých krajín sveta a urobila si v zelenom zošite peknú komparáciu, jediná vec, na ktorú sa ma profesor spýtal, bol český občiansky zákoník a k tomu mi dával výklad o tom talianskom. Všetko, na čo sa ma pýtal, som si mohla pokojne aj vymyslieť, pretože zjavne nemal šajnu o jednotlivých českých dispozíciách a pýtal sa skôr zo zvedavosti. Pár vecí sa ma spýtala aj jeho pekná asistentka. Nakoniec povedal že som "ben preparata", dal mi plný počet a 9 kreditov a s širokým úsmevom mi podával ruku. Je to milý pán. Hlava Erasmu. Ešte predtým, než som stihla opustiť triedu, mi pekná asistenka vhodila do vrecka vizitku s telefónnym číslom naškrabaným na zadnej strane a žmurkla na mňa.
Na prednej strane svietilo meno prednej rímskej advokátnej kancelárie a jej tituly. Nuž čo, asi jej zavolám- každá nová skúsenosť dobrá, nie?:)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama