Červen 2008

Len ďalší letný večer

25. června 2008 v 0:55
Večer sa konečne dalo vyjsť z domu. Vypli sme ventilátory, pekne sa obliekli a vyrazili do jedného z rímskych parkov- tento bol v niečom výnimočný. Parco della musica je čarovné miesto plné zelene, hudby a pohody.
Večer nás omámil... Dali sme di drink v pohodlných kreslách v bare Auditoria a dýchali sme teplý vzduch...
V ten večer sme sa tešili ako malé deti. Tešli sme sa na koncert Alanis Morisette vo vonkajšej sále Cavea hudobného komplexu. Lístky sme si kúpili už velmi dávno... aj ke'd ten čas preletel tak, že sa to zdal byť len pár dní...
Zažiť koncert drobnej Kanaďanky s nádherným silným hlasom v ten teplý taliansky večer bolo niečo nepopísatelne upokojujúce.
Zrazu sa rozžiarili svetlá, vzápätí zas zhasli aby mohli zaznieť prvé tóny a všetci sa mohli ponoriť do hudby (tak to v parco della musica byť má!)
S Michal sme tam sedeli, spievali, pili české pivo a tlieskali odušu.
Na tom večeri bolo niečo zvláštne krásne... po zlých správach zo včerajška, ktoré ma rozobrali úplne na kúsky, som pocítila pokoj, vedela som, že bude všetko v poriadku.. že to chce len čas. Chcela som kúsky tej hudby, tej atmosféry, toho letného večera poslať tým, ktorí by to v ten deń naozaj potrebovali... a potom som videla úsmev na tvári Michala počula hudbu.
Hanička a ja si tie piesne dobre pamätáme- a nielen z karaoke na Malte:)
Well life has a funny way of sneaking up on you
When you think everything's okay and everything's going right
And life has a funny way of helping you out when
You think everything's gone wrong and everything blows up
In your face...
And isn't it ironic... don't you think....
Vedela som, že aj ke'd niekedy nevieme nájsť odpoveď na otázku: Prečo?, niekedy majú príbehy aj dobrý koniec. Že nie vždy nám to život vmetie do tváre plnou silou.
Vedela som, že v ten večer musím byť štastná. Že dnes mi je dobre...

I'm broke but I'm happy
I'm poor but I'm kind
I'm short but I'm healthy, yeah
I'm high but I'm grounded
I'm sane but I'm overwhelmed
I'm lost but I'm hopeful baby

What it all comes down to
Is that everything's gonna be fine fine fine
I've got one hand in my pocket
And the other one is giving a high fiv
e....

Italia vs. Spagna

23. června 2008 v 14:49
Som totálny futbalový ignorant, k tomu sa musím priznať.
A tak som včera, keď ma španielski kamaráti vzali na zápas s Talianskom do krásnej Erasmáckej krčmičky, zažila úplne novú nečakanú skúsenosť.
S Tiinou sme nevedeli, kolko minút trvá zápas ( a Tiina sa ma dokonca múdro spýtala, či má futbal dva alebo tri polčasy:), nevedeli sme koľko trvá predlžovanie a prečo kopú z kraja ihriska a potom ponad múr Talianov, prečo všetci okolo nás rozčúlene kričia, keď sa nič nestalo.
Tento zápas bol však neskutočným zážitkom, pretože väčšinu divákov tvorili talianski a španielski študenti, ruskí kamráti sa prišli pozieť, komu to vlastne najbližšie chcú nakopať prdel, Nemci, Holandania a Portugalci kričali nech sa stalo čokolvek a Turci ešte stále oslavovali svoje víťazstvo.
Park bol úplne plný. Všetci si v ruke ako poklad strážili svoje pivo, ludia sedeli na stoličkách, na stoloch, medzi stolmi, na zemi, na sebe, na bare a na dekách, pred obrazovakou aj za ňou. A kričali. prežívali každú sekundu.
Mne osobne boli španielski hráči sympatickejší. Zdalo sa mi, že hrajú lepšie, že majú milšie tváre (to určite vo futbale zaváži, čo?:) a Španieli okolo mňa boli tak napätí, že som ich od začiatku presviedčala, že určite vyhrajú, nech nemajú strach...
Keď vyhrali, začalo sa šialenstvo. Keď som po troch pohároch piva so Španielmi spievala Olé olé olé a videla som nahnevané tváre Talianov, bolo mi to úplne jedno a užívala som si dobrú náladu. Všetci Španieli sa potom presunuli na Španielske námestie, kde oslavovali do rána. Vyzeralo to tam takto:

Asi sa zo mňa stáva futbalový fanúšik. A ten španielsky brankár je fakt dobrý.

Úvod do Sardínie

4. června 2008 v 20:23
Neviem, čo spôsobilo to, že som chcela tak veľmi odísť. Možno to bolo tým, čo sa udialo predošlé týždne a zanechalo vo mne viac pocitov ako som očakávala, možno tá neistota, keď som si potrebovala utriediť myšlienky, a možno len to neskutočné teplo, keď vzduch stál bez pohnutia ja s ním v záhradke našej reštaurácie, celá v čiernom… kto by už jedol v takej horúčave? Stoly zívali prázdnotou a slnko na nás neúprosne pálilo.
Náš výlet na Sadíniu na nás všetky zapôsobil balhodárne, pohladil nám dušu, vyčistil myšlienky a priniesol oddych, akurát dlhý na to, aby sme sa zas tešili na Rím, užívali si ho, aby sme sa necítili ako väzni.
Soňa a ja sme sa v deň odchodu balili, cez internet konzultovali či vziať červené alebo žlté šaty, aký typ vína kúpiť a presviedčali sme sa, že sa vôbec netešíme, aby sme neboli sklamané. Sedeli sme do vlaku do prístavu a zoširoka sme sa usmievali.
Bolo nás päť. Ja, Soňa, Tiina, Alessandra (Brazílčanka ktoré s nami pracuje) a Leonarda, neskutočné živé sardské žieňa, ktorá nám ponúkla Francov dom s výhľadom na more. Tak sme nasadli na trajekt a vydali sa na ostrov. Cesta trvá takmer 7 hodín a tak sme si čas krátili rôznymi zábavkami na palube (ktoré poväčšine zahŕňali alkohol a kričanie slova "Čo a čočo?" ☺ ), nakládanie sa cez palubu a robenie fotiek Kate a Lea z Titanicu a nakoniec sme sa unavené zložili na pohodlných gaučoch v salónoch na spanie a zobudili sme sa až na ranný oznam, že sme na Sardínii a bar je otvorený k raňajkám (Káva, Káva, Káva!)

Prvý deň na ostrove pršalo a bola hmla. Všetci Sardínčania nám hovorili, že toto sa tu nikdy nestáva, že takéto pačasie je tu trikrát za rok a sanžili sa nám to všemožne vynahradiť- hlavne Leonardin otec- vinár a lovec divých prasiat☺ nás vzal do svojich pivníc pochválil sa s fotkami z mladosti a presvedči nás že aj keď je len desať hodín ráno, musíme ochutnať jeho výborné Moscato (na víno je vždy správny čas!), ktoré síce chutilo ako výborná ovocná šťava, ale zrádne malo 18 percent alkoholu.
Postupne sme začali spoznávať celú rodinu a všetkých známych, lebo Leonardu na ulici zastavovali priatelia, ktorých dlho nevidela a volali ju na pohárik ( akoby mohla odmietnuť?) a nám Franco ukázal náš dom, ktorý nám bol na nasledujúce dni celý k dispozícii. So Soňou sme sa okamžite hodili na manželskú posteľ a zaspali.
Takmer celý deň sme strávili so Sadínčanmi, čo sú neuveriteľne milí a pohostinní ľudia. Tiina pre nich bola úplná rarita, s úžasom sa dotýkali jej dlhých blond vlasov a obdivovali črty jej bledej tváre, z čoho bola ona chudinka celkom neistá, lebo nemala tušenia ako reagovať.
Večer všetci prišli k nám. Doslovne všetci: začalo to nevinne s Leo a Francom a postupne prichádzalo viac a viac ľudí, celá dedina, priniesli neskutočné množstvo mäša, vína a zeleniny a začali hromadne variť a grilovať. Medzitým sa rozlievalo víno, jeden z chlapov začal hrať na gitare načo sa všetci pripojili spevom a nálada v ten večer nám úplne vynahradila dennú hmlu a dážď, zabudli sme na všetko, naše prázdniny sa konečne začali!!!
Na druhý deň už svietilo slniečko.
Samozrejme, že sme išli na pláž- na prázdnu čistučkú pláž celú pre nás, prechádzali sme sa, čítali si a jedli sendviče, kreslili do piesku, spali a plánovali.
Podvečer sme nasadli na autobus do mesta Alghero, ktoré nám doslova vyrazilo dych, hlavne preto, že sme na poslednú chvíľu stihli krásny západ slnka.
A práve v Alghere sa zohrala neuveriteľná zhoda náhod, ktorá nás preniesla na najkrajšie miesta severu Sardínie:

Potulky Sardíniou

4. června 2008 v 20:22
Ako to vlastne bolo?
Alghero nám učarovalo, nechali sme sa uniesť jeho uličkami, fotili sme sa na delách na promenáde, pozerali na odrazy svetiel na mori a jedli pizzu v tvare košele… zrazu sa blížila polnoc a my sme sa vracali na zastávku autobusu naivne dúfajúc v nejaký autobus. Na obrubníku sedela skupinka šoférov turistických autobusov, čakajúcich na skupinky a so smiechom nám oznámili, že posledný autobus odišiel pred tromi hodinami, ako sme sa tu preboha dostali.
Nevedeli sme čo roniť, taxík by nás vraj vyšiel asi na 70 euro.. a vtedy sa prejavila južanská ostrovná pohostinnost a šofér- Massimo nám ponúkol že nás odvezie domov, ale najprv musíme zaviesť pár doktorov vracajúcich sa z lekárskeho kongresu do ich hotela. A tak me si so skupinkou lekárov nasadli do pohodlného autobusu a viezli sme sa po okolí- Massimo potom odviezol autobus do deposita, a presadli sme s ním a jeho šéfoma šéfovým syom Francescom do miniautobusu- pullmino☺ ktorým sme sa odviezli až k nám do Sennori kde na nás Leonarda z pouličného baru vyjavene hľadela a dokonca si zložila okuliare, pretože zjavne nemohla uveriť vlastným očiam. Nakoniec sme sa v tom bare stretli všetci- my štyri, Leonarda, jej priatelia a dvaja šoféri a oslavovali sme asi do druhej.
Massimo nám ponúkol že na ďalší deň vezie skupinku anglických turistov na Isola rossa, jednu z najkrajších pláží Sardínie a že sa môžme zviesť s nimi.
Povedal že príde medzi desiatou- jedenástou: prišiel o jednej (v medzičase sme sa sthli ocitnúť v dvoch dedinách, jedje kaviarni, jednom supermarkete, v aute s malým bielym psíkom, ktorý strašne odvážne brechal, pokecali sme s policajtom a stáli na križovatke pod semafórom- to bol bod, kde sme sa konečne stretli☺ ) A tak sme sa viezli s Massimom a Anličanmi na Červený ostrov: neskalamal:
Po pár hodinách sme opäť nasadli do nášho pullmina a viezli sme hore a hore až sa nám naskytol nádherný pohľad na more a vidiek a dokonca sme videli aj skalu podobajúcu sa na slona.
Mierili sme do starého prímoského mesta na kopci Castelsardo s majestátnou pevnosťou na vrchole. Tam sme sa s naším šoférom rozlúčili s tým, že nám poradil kam ísť a ponúkol odvoz keby sme sa kedykoľvek nasledujúce hodiny alebo dni stratili.
Castelsardo sme si prešli doslova zdola (z krásnej pláže) až nahor, na úplný vrchol pevnosti, odkiaľ sa nám naskytol nádherný výhľad.
Večer nás Leonarda pozvala na koncert na pamiatku ich kamaráta, ktorý zomrel pri autonehode, bol to naozaj obrovský koncert s kapelami z celého Talianska a myšlienka bola pekná, no nás to hlavne prinútilo trochu pozorovať a rozmýšlať.
Na Sardínii sú totiž určite ľudia veľmi pohostinní a milí, otvorení a štedrí, kamarátskí a mohla by som menovať desiatky iných dobrých vlastností, ale na druhej starne sú veľmi nezodpovední a ľahkovážni. Nehovorím o tom, že nemajú absolútne žiadny pojem o čase a presnosť im nehovorí nič ešte viac ako Talianom, ale skôr o tom, že sme videla príliš veľa zmrzačených ľudí, bez ruky, bez nohy alebo ochrnutých a z veľkej časti to bolo dôsledkom neopatrnosti na cestách. Sardínčania pijú od rána do včera, vysedávajú v krčmách a potom bez problémov šoférujú hore strmými kopcmi po úzkych uličkách, spievajú si pritom, prudko pridávajú a brzdia a vôbec nemyslia na dôsledky. Ja viem, že od Jankinej autonehody som v aute zvlásť vystrašená a opatrná, ale aj moji kamaráti boli šokovaní "normálnosťou" nehôd. A tým, že sa nepoučia. Soňa mi povedala, že je to nudou… ako na slovenských dedinách- nudia sa, nemajú čo na práci, tak pijú. Asi áno, ale veľmi cítiť odlišnosť myslenia. Nielen od nás, ale aj od Talianska. A tak sme večer radšej chodili pešo.

Náš posledný deň sme si chceli poriadne užiť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme na nádhernú pláž Stintino a na ostrov Asinara, na ktorom ako na jedinom mieste na zemi žijú biele chlpaté oslíky (ach, ako Tiina strašne chcela vidieť tie oslíky! Tiina, aurinko, questo inserisco solo per te, la prossima volta gli vedete con Jukka!).
Ale bola nedeľa a keď sme sa v Sassari o deviatej ráno spýtali na autobus, povedali nám, že jediný ide o druhej poobede a jediný naspäť o tretej poobede, takže sme to vzdali a vrátili sme sa do Alghera.
Na promenáde sme si všimli ponuky na výpravy za delfínmi, na výlety okolo ostrovčekov a dobrodružné výpravy jachtami a tak sme posledné peniaze s radosťou obetovali na vlet loďou na Grotte di Nettuno (Neptúnové jaskyne). Hneď ako sme nasadli a suverénne zasadli na úplný predok lode( je na to nejaká námornícky termín?), poctil nás prítomnosťou Alberto- úžasný 9 ročný syn jedného z pasažierov a o pár minút neskôr jeden námorník ktorého budem pre môj dobrý pocit nazývať kapitán.
Kapitán nás so Soňou okamžite nazval Serena (čo znamená morská víla) a varoval nás že sa máme pevne držať, počas cesty nám potom rozprával zábavné príbehy a vysvetľoval čo je čo a nakoniec ma zaučil do umenia námorníckych uzlov a tak sme spoločnými silami zakotvili loď a rozlúčil sa s tým, že hneď aj môžem nastúpiť do posádky (lákavé, nie? Chvílu som zvažovala zanechanie právnickej kariéry ☺ )
Alberto nám naopak celý čas niečo vysvetľoval, dával nám hádanky a spieval nám (a prinútil mňa a Soňu spievať Prší prši a vysvetliť mu ako mačičke zmokla giacca☺ )
Načo nám Tiina zaspievala fínsku verziu Bruder Jakob a Alessandra zanôtila uspávanku v portugalčine.
Bol to nepopísatelne nádherný výet, nielen dobrodružná cesta loďou, ale hlavne Grotte di Nettuno kde sme po 654 schodoch vystúpili až na vrchol úzesu obklopené nádherným azúrovým morom.

Zo Sardínie sme odchádzali šťastné. Aj keď počasie nebolo úplne ideálne, bola som za tie mraky a vietor rada, lebo oproti horúcemu Rímu to bolo príjemné osvieženie a dokonale sa nám prečistili pľúca. Videli sme dobré aj zlé stránky a som predvedčená, že aj si niekto prenajme auto, môže na Sardínii stráviť tú najkrajšiu dovolenku… a opäť viem, kde by som sa rada vrátila, ale za žiadnu cenu nemohla žiť. Oslíky sme síce nevideli, ale zato sme si priviezli Mirto (sardínska obdoba becherovky), Leonardine víno a kopu skvelých zážitkov. Dobre to padlo.
PS: Soni, všetko najlepšie k narodeninám!!! V piatok to roztočíme!!!