Potulky Sardíniou

4. června 2008 v 20:22
Ako to vlastne bolo?
Alghero nám učarovalo, nechali sme sa uniesť jeho uličkami, fotili sme sa na delách na promenáde, pozerali na odrazy svetiel na mori a jedli pizzu v tvare košele… zrazu sa blížila polnoc a my sme sa vracali na zastávku autobusu naivne dúfajúc v nejaký autobus. Na obrubníku sedela skupinka šoférov turistických autobusov, čakajúcich na skupinky a so smiechom nám oznámili, že posledný autobus odišiel pred tromi hodinami, ako sme sa tu preboha dostali.
Nevedeli sme čo roniť, taxík by nás vraj vyšiel asi na 70 euro.. a vtedy sa prejavila južanská ostrovná pohostinnost a šofér- Massimo nám ponúkol že nás odvezie domov, ale najprv musíme zaviesť pár doktorov vracajúcich sa z lekárskeho kongresu do ich hotela. A tak me si so skupinkou lekárov nasadli do pohodlného autobusu a viezli sme sa po okolí- Massimo potom odviezol autobus do deposita, a presadli sme s ním a jeho šéfoma šéfovým syom Francescom do miniautobusu- pullmino☺ ktorým sme sa odviezli až k nám do Sennori kde na nás Leonarda z pouličného baru vyjavene hľadela a dokonca si zložila okuliare, pretože zjavne nemohla uveriť vlastným očiam. Nakoniec sme sa v tom bare stretli všetci- my štyri, Leonarda, jej priatelia a dvaja šoféri a oslavovali sme asi do druhej.
Massimo nám ponúkol že na ďalší deň vezie skupinku anglických turistov na Isola rossa, jednu z najkrajších pláží Sardínie a že sa môžme zviesť s nimi.
Povedal že príde medzi desiatou- jedenástou: prišiel o jednej (v medzičase sme sa sthli ocitnúť v dvoch dedinách, jedje kaviarni, jednom supermarkete, v aute s malým bielym psíkom, ktorý strašne odvážne brechal, pokecali sme s policajtom a stáli na križovatke pod semafórom- to bol bod, kde sme sa konečne stretli☺ ) A tak sme sa viezli s Massimom a Anličanmi na Červený ostrov: neskalamal:
Po pár hodinách sme opäť nasadli do nášho pullmina a viezli sme hore a hore až sa nám naskytol nádherný pohľad na more a vidiek a dokonca sme videli aj skalu podobajúcu sa na slona.
Mierili sme do starého prímoského mesta na kopci Castelsardo s majestátnou pevnosťou na vrchole. Tam sme sa s naším šoférom rozlúčili s tým, že nám poradil kam ísť a ponúkol odvoz keby sme sa kedykoľvek nasledujúce hodiny alebo dni stratili.
Castelsardo sme si prešli doslova zdola (z krásnej pláže) až nahor, na úplný vrchol pevnosti, odkiaľ sa nám naskytol nádherný výhľad.
Večer nás Leonarda pozvala na koncert na pamiatku ich kamaráta, ktorý zomrel pri autonehode, bol to naozaj obrovský koncert s kapelami z celého Talianska a myšlienka bola pekná, no nás to hlavne prinútilo trochu pozorovať a rozmýšlať.
Na Sardínii sú totiž určite ľudia veľmi pohostinní a milí, otvorení a štedrí, kamarátskí a mohla by som menovať desiatky iných dobrých vlastností, ale na druhej starne sú veľmi nezodpovední a ľahkovážni. Nehovorím o tom, že nemajú absolútne žiadny pojem o čase a presnosť im nehovorí nič ešte viac ako Talianom, ale skôr o tom, že sme videla príliš veľa zmrzačených ľudí, bez ruky, bez nohy alebo ochrnutých a z veľkej časti to bolo dôsledkom neopatrnosti na cestách. Sardínčania pijú od rána do včera, vysedávajú v krčmách a potom bez problémov šoférujú hore strmými kopcmi po úzkych uličkách, spievajú si pritom, prudko pridávajú a brzdia a vôbec nemyslia na dôsledky. Ja viem, že od Jankinej autonehody som v aute zvlásť vystrašená a opatrná, ale aj moji kamaráti boli šokovaní "normálnosťou" nehôd. A tým, že sa nepoučia. Soňa mi povedala, že je to nudou… ako na slovenských dedinách- nudia sa, nemajú čo na práci, tak pijú. Asi áno, ale veľmi cítiť odlišnosť myslenia. Nielen od nás, ale aj od Talianska. A tak sme večer radšej chodili pešo.

Náš posledný deň sme si chceli poriadne užiť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme na nádhernú pláž Stintino a na ostrov Asinara, na ktorom ako na jedinom mieste na zemi žijú biele chlpaté oslíky (ach, ako Tiina strašne chcela vidieť tie oslíky! Tiina, aurinko, questo inserisco solo per te, la prossima volta gli vedete con Jukka!).
Ale bola nedeľa a keď sme sa v Sassari o deviatej ráno spýtali na autobus, povedali nám, že jediný ide o druhej poobede a jediný naspäť o tretej poobede, takže sme to vzdali a vrátili sme sa do Alghera.
Na promenáde sme si všimli ponuky na výpravy za delfínmi, na výlety okolo ostrovčekov a dobrodružné výpravy jachtami a tak sme posledné peniaze s radosťou obetovali na vlet loďou na Grotte di Nettuno (Neptúnové jaskyne). Hneď ako sme nasadli a suverénne zasadli na úplný predok lode( je na to nejaká námornícky termín?), poctil nás prítomnosťou Alberto- úžasný 9 ročný syn jedného z pasažierov a o pár minút neskôr jeden námorník ktorého budem pre môj dobrý pocit nazývať kapitán.
Kapitán nás so Soňou okamžite nazval Serena (čo znamená morská víla) a varoval nás že sa máme pevne držať, počas cesty nám potom rozprával zábavné príbehy a vysvetľoval čo je čo a nakoniec ma zaučil do umenia námorníckych uzlov a tak sme spoločnými silami zakotvili loď a rozlúčil sa s tým, že hneď aj môžem nastúpiť do posádky (lákavé, nie? Chvílu som zvažovala zanechanie právnickej kariéry ☺ )
Alberto nám naopak celý čas niečo vysvetľoval, dával nám hádanky a spieval nám (a prinútil mňa a Soňu spievať Prší prši a vysvetliť mu ako mačičke zmokla giacca☺ )
Načo nám Tiina zaspievala fínsku verziu Bruder Jakob a Alessandra zanôtila uspávanku v portugalčine.
Bol to nepopísatelne nádherný výet, nielen dobrodružná cesta loďou, ale hlavne Grotte di Nettuno kde sme po 654 schodoch vystúpili až na vrchol úzesu obklopené nádherným azúrovým morom.

Zo Sardínie sme odchádzali šťastné. Aj keď počasie nebolo úplne ideálne, bola som za tie mraky a vietor rada, lebo oproti horúcemu Rímu to bolo príjemné osvieženie a dokonale sa nám prečistili pľúca. Videli sme dobré aj zlé stránky a som predvedčená, že aj si niekto prenajme auto, môže na Sardínii stráviť tú najkrajšiu dovolenku… a opäť viem, kde by som sa rada vrátila, ale za žiadnu cenu nemohla žiť. Oslíky sme síce nevideli, ale zato sme si priviezli Mirto (sardínska obdoba becherovky), Leonardine víno a kopu skvelých zážitkov. Dobre to padlo.
PS: Soni, všetko najlepšie k narodeninám!!! V piatok to roztočíme!!!
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Rastislav Padysak Rastislav Padysak | E-mail | 25. května 2010 v 20:16 | Reagovat

Super clanok, velmi sa mi pacil. Ja chcem ist 15.7.2010 do Alghera, tak ma to celkom inspirovalo. A drzim palce v tvojej pravnickej kariere. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama