Červenec 2008

K moru...

24. července 2008 v 22:07
... tam predsa všetci Rimania utekajú, nie? Pred zhonom, pred horúčavou, pred smogom a ruchom veľkomesta, pred svojimi problémami. Len hodinu jazdy od Ríma je otvorený raj s názvom Sperlonga...
Nepoškvrená, čistá, s vlnami, ktoré zmyjú všetky starosti.
A tak som sa išla prevetrať.
Večer predtým som mu povedala, že na začiatku augusta letím späť do Prahy...
"To je skvelé... a kedy sa vraciaš?" spýtal sa s nadšením.
"Nevraciam sa... "
Mlčky na mňa zízal. Uznávam, bolo odo mňa kruté nepovedať mu to hneď na začiatku. Pozerala som do stropu a počúvala hučanie ventilátora, zrazu mi prišlo tak smutno.
"Podme zajtra k moru..."
"Ako to myslíš, že sa už nevrátiš?" otočil si ma k sebe a ja som zostala šokovaná jeho nechápavým a smutným pohladom. Rozprávali sme sa, veľa sme hovorili. Potom ma objímal.
A na druhý deň som išla k moru... Nie s ním, on pracoval... a tak som potrebovala pozitívnu dušu a môj kamarát z Kalifornie bol úplne nadšený že zas ideme na pláž!
Zhlboka som dýchala a Jasonovi som nič o včerajšku nepovedala, potrebovala som vypnúť. Stále ma to trápilo, v duchu som si premietala útržky konverzácie...(Ponúkli mi v Prahe skvelú prácu... pravda, ale nie dôvod k odchodu... Nemyslím si, že to bolo len niečo banálne...ja áno...Prídem za tebou.. ach, klamstvo....Je mi to strašne lúto... aj mne... Nie je len tak ľahké nájsť osobu, s ktorou ti je tak dobre a funguje to... pravda...)
Aké ľahké je byť štastný! Stačí more, pláž, slnko a pár pív z blízkeho supermarketu. Naháňať sa ako malé deti, hrať raketbal, zahodiť starosti na hlavu, ponárať sa do vĺn a stavať hrady z piesku. Jason sa nič nepýtal, unavil ma k smrti a postaral sa o to, že sme sa obaja domov vracali so spálenými chrbtami..
Mával mi z vlaku, v ten večer odchádzal do Florencie na svoju cestu... Jeho úsmev ma prinútil usmievať sa tiež.
Veď nakoniec, nič sa nedeje.
A tak som sa vrátila do prázdneho bytu, a o chvíľu tam už bol on a natieral mi spálený chrbát: "Sakra, Zuzi, s ako malé dieťa, koľkokrát ti mám hovoriť, že je nebezpečné, keď sa nenatrieš..."
"Natrela som sa..." protestovala som. Zas sme boli normálni.
Mám rada, keď sa stará. Keď chce aby som mu zavolala, keď sa neskoro v noci vraciam domov sama, alebo aspoň rozsvietila v izbe, aby ma videl. Mám rada, keď obaja vstávame o šiestej a bez slova kráčame na metro..Že sa na chvíľu cítim ako dieťa pod ochrannými krídlami.
Mám rada jeho racionalitu, že vieme, že keď je čas odísť, je zbytočné predlžovať niečo, o čom vieme, že sa aj tak skončí. A že ešte stále máme silu žiť pre čaro okamihu. Pre maličkosti, ktoré máme a pre veľké veci, ktoré nás čakajú.
(Podla jeho priania jeho foto nezverejním. A Jasona zdravím do Nemecka!)

Koniec

20. července 2008 v 21:44
Až teraz som si všimla, aké nádherné sú rímske rána. Chladný čerstvý vzduch na tých pár krátkych momentov prináša vôňe kávy, čerstvého pečiva a rozospatých ľudí s ledva rozlepenými očami, mladé dievča podáva noviny s prvými rannými správami.
Ulice sú prázdne, mačka vystrašene zoskočí zo strechy auta, kde si celú noc lebedila a ja kráčam do práce. Mám rada rannú smenu. Ráno sa dá dýchať, dám si veľkú slabú kávu na balkóne a potom mi druhú malú silnú urobí náš barman a vtisne mi do ruky croissant... prichádzajú stáli klienti a rozprávajú... koľko ranných príbehov som už počula!
Diego krája ovocie a pripravuje šalátové misy, stále mi pripraví tanierik s jahodami, banánmi a melónom....
Už nie som tak unavená ako na začiatku, beriem to v pohode v znamení skorého odchodu a peňazí na nový život v Prahe.
Keď odchádzam, Rím je už zas horúci, plný áut a výparov, turistov tlačiacich sa von z metra v snahe dostať sa na španielske námestie alebo k fontáne trevi. Ja sa snažím dostať domov...
Večer mi pípa správa, že mu chýbam. Ale vlastnou voľbou je príliš ďaleko. To on odišiel. Nikdy neveim, čo mu mám odpísať. Čo si myslí? Pravdou je, že aj on mi chýba... ale TU a TERAZ v kuchyni som s niekým iným. Spieva si a vkladá do trúby kura zatialčo ja miešam šalát. Objíma ma a vidieť aký je štastný a spokojný.
Ešte stále neviem, čo odpísať a tak neodpíšem nič... pýtate sa ma, ako sa má, či sme v kontakte, čo bude.. čo by tak mohlo byť? V kuchyni, v izbe, vonku, ráno aj večer som s niekým iným. Bláznime sa, počúvame jazz, alebo len tak ležíme... vidím, aký je uvoľnený a pravdou je, že mne je až tak dobre, že chcem utiecť. Stále. Nejakým spôsobom je koniec. Pre mňa. Môj rok Erasmu je preč a ja to ešte chvíľu zostávam v akomsi sne- on si myslí, že bude trvať a ja vidím koniec na dátume mojej letenky. Ako inak by to mohlo byť?
A čo je najzvláštnejšie- nie som z toho smutná, nespôsobuje mi to žiadne významnejšie citové výkyvy, naopak- som veľmi štastná, ale tak zvláštne pokojná a zmierená s tým, že príde niečo nové. Ešte rozospatá a veľmi tichá, ale pripravená na nový deň. Ako tie rímske rána...

Ako v raji

2. července 2008 v 20:56
Náš príbeh sa začal šialeným nápadom (musím sa priznať, že prišiel z mojej strany, ale Tiina nadšene súhlasila v rámci maximálneho využitia svojich posledných dní v Taliansku)- nápadom ísť posledným vlakom na plážovú party do Ostie, pretancovať celú noc a ráno nasadnúť na rýchlik do Neapola, kde sa začne naša cesta.
K nočnému šanteniu na pláži sa zrazu pridala flaša neznámeho silného alkoholu, detské ihrisko uprostred diskotéky (ach, nikdy v živote som tolko neskákala!!!:), skororanný kúpeľ vo vlnách, cesta metrom keď sme boli úplne mokré a slané a následne vrstva piesku v našom byte kým sme sa dostali k sprche...
Ráno sme boli fit, rýchlo sme zobrali batožinu a vo vlaku sme si medzi fázami spánku gratulovali, ako sme to zvládli a že sme také silné že vôbec nepotrebujeme spať. Omyl. Veľký omyl.
Neapolské slnko udrelo na naše hlavy plnou silou a kamarát z Nemecka nás vyzdvihol na stanici nadšený, že nám môže ukázať Neapol. Nielenže sme sa s ťažkými taškami 40 minút vliekli po slnko, aby sme sa mohli zložiť v jeho byte (Povedal nám že býva blízko stanice! Bugiardo!) ale tvárili sme sa že nám poobedňajšia prechádzka po Neapole padne dobre.
A tak nám ukazoval pamiatku za pamiatkou a ja som sa z posledných síl usmievala a v duchu som Neapol neznášala. Naozaj. ledva som chodila a hlava mi treštala. Tiina na tom nebola o nič lepšie a jej bledá pleť dostávala slabozelenú farbu.
Jediná úľava pre mňa bola keď sme konečne prišli k moru, kde fúkal vietor.
Potom čo sme si to vyšlapali až na vrch hradu, sme s Tiinou oznámili, že urgentne musíme spať a tak sme celý zvyšok poobedia prechrápali, a večer sa vydali do nepopísatelne živých a rozmanitých ulíc centra Campanie.
Myslím, že spánok v ten večer bol pre mňa ako balzám na dušu. V neďeľu ráno sme sa zobudili o šiestej a vyspinkané a plné očakávaní sme prišli do prístavu.
Bol to perfektný deň. Doslova. Nič v ten deň sa nepokazilo, nič nás nenaštvalo a hlavne sme si celý deň mysleli, že snívame a v eufórii sme nevedeli kam skôr lebo ostrov Capri je snáď najúžasnejšie miesto, ktoré som doteraz v Taliansku videla. Nebudem popisovať, kam sme išli, pretože sme ostrov prešli zo severu na juh a z východu na západ a nebudem ani popisovať to, čo je neopísateľné.
Veď stačia fotky (v skutočnosti to bolo ešte omnoho krajšie a silnejšie):
Blažene sme sa netvárili len na fotkách... celý čas sme sa usmievali ako dva mesiačiky, ja zabalená v ružovej šatke a Tiina v červenom klobúku vlastnej výroby a dúfali sme, že nás ochránia pred silným slniečkom. Večer sme boli červené ako raky. A vôbec nám to nevadilo. Dali sme si pivo v meste Capri (na ostrove sú až dve- Capri a Anacapri), na hlavnom námestí s nádherným výhladom na prístav, lanovkou dolu sme v pohodičke stihli loď do Neapola, kde sa dokonalý deň skončil víťazstvom Španielska a našom symbolickom večernom posedení pri Sangrii.
V pondelok ráno sme si zbalili veci na a vlakovej stanici nasadli na linku Circumvesuviana, ktorá robí okruh okolo Vezuvu pozdĺž mora, stavia v Eracleu, Pompejách a Castellmare di Stabia a ďalších prímorskych deninách až na pobrežie Amalfi do Sorrenta.
A presne tak ako bol predošlý deň bez jedinej chybičky, v pondelok platili všetky Murphyho zákony a pokazilo sa snád všetko čo sa pokaziť mohlo- ale tým južanským štýlom, že si len poviete: "Hm... čo už? Tak to tu proste je..." Sorrento je síce turistická destinácia ac entrum je naozaj nádherné, prepletené úzkymi uličkami s milými obchodíkmi a predavačmi ovocia, so širokými bulvármi a fontánami a krásnymi hotelmi, so superveľkými sorrentskými citrónmi...
... ale nájsť cestu k moru strmým kopcom dolu nie je až také ľahké... a tak sme sa s radosťou stratili, zas nenašli, čakali na autobus, ktorý nejazdí a pýtali sa na cestu ľudí, ktorí vás niekam pošlú aj keď nevedia kam... ale nakoniec sme ho videli.. more...
Došli sme do malého, pomerne špinavého prístavu, kde hrali opálení Taliani na piesku futbal, sadli sme si na skaly a počúvali sme šum mora... rozhodli sme, že sa okúpene v ďalšom- známejšom a krajšom- prístave Marina Grande, ale keď sme sa šoféra, ktorý si už druhú hodinu pred autobusom vychutnával siestu, spýtali, či sa jeho autobusom dostaneme do Marina Grande, oznámil nám, že toto je Marina Grande... na čo sme vybuchli od smiechu a cestou naspäť do Neapola sme sa ešte naivne snažili prísť na jednu z pláži pobrežia Amalfi, čo však stále stroskotalo na johotalianskej (ne)organizácii všetkého.
Celou cestou do Neapola sme sa smiali a premietali sme si všetky schválnosti toho dňa a nádherný výlet sme zakončili v Neapole vínom a výbornou večerou.
Tiina dnes ráno odišla do Fínska a myslím, že aj pre mňa to bol za tieto ročné prázdniny posledný dlhší výlet. Nevadí. Veď každý deň sú v Ostii plážové party, kde sa dá vyskákať do sýtosti...