Ako v raji

2. července 2008 v 20:56
Náš príbeh sa začal šialeným nápadom (musím sa priznať, že prišiel z mojej strany, ale Tiina nadšene súhlasila v rámci maximálneho využitia svojich posledných dní v Taliansku)- nápadom ísť posledným vlakom na plážovú party do Ostie, pretancovať celú noc a ráno nasadnúť na rýchlik do Neapola, kde sa začne naša cesta.
K nočnému šanteniu na pláži sa zrazu pridala flaša neznámeho silného alkoholu, detské ihrisko uprostred diskotéky (ach, nikdy v živote som tolko neskákala!!!:), skororanný kúpeľ vo vlnách, cesta metrom keď sme boli úplne mokré a slané a následne vrstva piesku v našom byte kým sme sa dostali k sprche...
Ráno sme boli fit, rýchlo sme zobrali batožinu a vo vlaku sme si medzi fázami spánku gratulovali, ako sme to zvládli a že sme také silné že vôbec nepotrebujeme spať. Omyl. Veľký omyl.
Neapolské slnko udrelo na naše hlavy plnou silou a kamarát z Nemecka nás vyzdvihol na stanici nadšený, že nám môže ukázať Neapol. Nielenže sme sa s ťažkými taškami 40 minút vliekli po slnko, aby sme sa mohli zložiť v jeho byte (Povedal nám že býva blízko stanice! Bugiardo!) ale tvárili sme sa že nám poobedňajšia prechádzka po Neapole padne dobre.
A tak nám ukazoval pamiatku za pamiatkou a ja som sa z posledných síl usmievala a v duchu som Neapol neznášala. Naozaj. ledva som chodila a hlava mi treštala. Tiina na tom nebola o nič lepšie a jej bledá pleť dostávala slabozelenú farbu.
Jediná úľava pre mňa bola keď sme konečne prišli k moru, kde fúkal vietor.
Potom čo sme si to vyšlapali až na vrch hradu, sme s Tiinou oznámili, že urgentne musíme spať a tak sme celý zvyšok poobedia prechrápali, a večer sa vydali do nepopísatelne živých a rozmanitých ulíc centra Campanie.
Myslím, že spánok v ten večer bol pre mňa ako balzám na dušu. V neďeľu ráno sme sa zobudili o šiestej a vyspinkané a plné očakávaní sme prišli do prístavu.
Bol to perfektný deň. Doslova. Nič v ten deň sa nepokazilo, nič nás nenaštvalo a hlavne sme si celý deň mysleli, že snívame a v eufórii sme nevedeli kam skôr lebo ostrov Capri je snáď najúžasnejšie miesto, ktoré som doteraz v Taliansku videla. Nebudem popisovať, kam sme išli, pretože sme ostrov prešli zo severu na juh a z východu na západ a nebudem ani popisovať to, čo je neopísateľné.
Veď stačia fotky (v skutočnosti to bolo ešte omnoho krajšie a silnejšie):
Blažene sme sa netvárili len na fotkách... celý čas sme sa usmievali ako dva mesiačiky, ja zabalená v ružovej šatke a Tiina v červenom klobúku vlastnej výroby a dúfali sme, že nás ochránia pred silným slniečkom. Večer sme boli červené ako raky. A vôbec nám to nevadilo. Dali sme si pivo v meste Capri (na ostrove sú až dve- Capri a Anacapri), na hlavnom námestí s nádherným výhladom na prístav, lanovkou dolu sme v pohodičke stihli loď do Neapola, kde sa dokonalý deň skončil víťazstvom Španielska a našom symbolickom večernom posedení pri Sangrii.
V pondelok ráno sme si zbalili veci na a vlakovej stanici nasadli na linku Circumvesuviana, ktorá robí okruh okolo Vezuvu pozdĺž mora, stavia v Eracleu, Pompejách a Castellmare di Stabia a ďalších prímorskych deninách až na pobrežie Amalfi do Sorrenta.
A presne tak ako bol predošlý deň bez jedinej chybičky, v pondelok platili všetky Murphyho zákony a pokazilo sa snád všetko čo sa pokaziť mohlo- ale tým južanským štýlom, že si len poviete: "Hm... čo už? Tak to tu proste je..." Sorrento je síce turistická destinácia ac entrum je naozaj nádherné, prepletené úzkymi uličkami s milými obchodíkmi a predavačmi ovocia, so širokými bulvármi a fontánami a krásnymi hotelmi, so superveľkými sorrentskými citrónmi...
... ale nájsť cestu k moru strmým kopcom dolu nie je až také ľahké... a tak sme sa s radosťou stratili, zas nenašli, čakali na autobus, ktorý nejazdí a pýtali sa na cestu ľudí, ktorí vás niekam pošlú aj keď nevedia kam... ale nakoniec sme ho videli.. more...
Došli sme do malého, pomerne špinavého prístavu, kde hrali opálení Taliani na piesku futbal, sadli sme si na skaly a počúvali sme šum mora... rozhodli sme, že sa okúpene v ďalšom- známejšom a krajšom- prístave Marina Grande, ale keď sme sa šoféra, ktorý si už druhú hodinu pred autobusom vychutnával siestu, spýtali, či sa jeho autobusom dostaneme do Marina Grande, oznámil nám, že toto je Marina Grande... na čo sme vybuchli od smiechu a cestou naspäť do Neapola sme sa ešte naivne snažili prísť na jednu z pláži pobrežia Amalfi, čo však stále stroskotalo na johotalianskej (ne)organizácii všetkého.
Celou cestou do Neapola sme sa smiali a premietali sme si všetky schválnosti toho dňa a nádherný výlet sme zakončili v Neapole vínom a výbornou večerou.
Tiina dnes ráno odišla do Fínska a myslím, že aj pre mňa to bol za tieto ročné prázdniny posledný dlhší výlet. Nevadí. Veď každý deň sú v Ostii plážové party, kde sa dá vyskákať do sýtosti...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama