K moru...

24. července 2008 v 22:07
... tam predsa všetci Rimania utekajú, nie? Pred zhonom, pred horúčavou, pred smogom a ruchom veľkomesta, pred svojimi problémami. Len hodinu jazdy od Ríma je otvorený raj s názvom Sperlonga...
Nepoškvrená, čistá, s vlnami, ktoré zmyjú všetky starosti.
A tak som sa išla prevetrať.
Večer predtým som mu povedala, že na začiatku augusta letím späť do Prahy...
"To je skvelé... a kedy sa vraciaš?" spýtal sa s nadšením.
"Nevraciam sa... "
Mlčky na mňa zízal. Uznávam, bolo odo mňa kruté nepovedať mu to hneď na začiatku. Pozerala som do stropu a počúvala hučanie ventilátora, zrazu mi prišlo tak smutno.
"Podme zajtra k moru..."
"Ako to myslíš, že sa už nevrátiš?" otočil si ma k sebe a ja som zostala šokovaná jeho nechápavým a smutným pohladom. Rozprávali sme sa, veľa sme hovorili. Potom ma objímal.
A na druhý deň som išla k moru... Nie s ním, on pracoval... a tak som potrebovala pozitívnu dušu a môj kamarát z Kalifornie bol úplne nadšený že zas ideme na pláž!
Zhlboka som dýchala a Jasonovi som nič o včerajšku nepovedala, potrebovala som vypnúť. Stále ma to trápilo, v duchu som si premietala útržky konverzácie...(Ponúkli mi v Prahe skvelú prácu... pravda, ale nie dôvod k odchodu... Nemyslím si, že to bolo len niečo banálne...ja áno...Prídem za tebou.. ach, klamstvo....Je mi to strašne lúto... aj mne... Nie je len tak ľahké nájsť osobu, s ktorou ti je tak dobre a funguje to... pravda...)
Aké ľahké je byť štastný! Stačí more, pláž, slnko a pár pív z blízkeho supermarketu. Naháňať sa ako malé deti, hrať raketbal, zahodiť starosti na hlavu, ponárať sa do vĺn a stavať hrady z piesku. Jason sa nič nepýtal, unavil ma k smrti a postaral sa o to, že sme sa obaja domov vracali so spálenými chrbtami..
Mával mi z vlaku, v ten večer odchádzal do Florencie na svoju cestu... Jeho úsmev ma prinútil usmievať sa tiež.
Veď nakoniec, nič sa nedeje.
A tak som sa vrátila do prázdneho bytu, a o chvíľu tam už bol on a natieral mi spálený chrbát: "Sakra, Zuzi, s ako malé dieťa, koľkokrát ti mám hovoriť, že je nebezpečné, keď sa nenatrieš..."
"Natrela som sa..." protestovala som. Zas sme boli normálni.
Mám rada, keď sa stará. Keď chce aby som mu zavolala, keď sa neskoro v noci vraciam domov sama, alebo aspoň rozsvietila v izbe, aby ma videl. Mám rada, keď obaja vstávame o šiestej a bez slova kráčame na metro..Že sa na chvíľu cítim ako dieťa pod ochrannými krídlami.
Mám rada jeho racionalitu, že vieme, že keď je čas odísť, je zbytočné predlžovať niečo, o čom vieme, že sa aj tak skončí. A že ešte stále máme silu žiť pre čaro okamihu. Pre maličkosti, ktoré máme a pre veľké veci, ktoré nás čakajú.
(Podla jeho priania jeho foto nezverejním. A Jasona zdravím do Nemecka!)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama