Ako som odchádzala...

13. srpna 2008 v 23:54
V auguste sa Rím vyprázdnil. Teplota stúpla na 37 stupňov bez jediného náznaku mráčika, vlhkosť vzduchu dosahovala takmer 90 percent a Rimania si zbalili kufre a hromadne migrovali na pobrežie- tam, kde sa vzduch hýbe a stále môžete rozhorúčené telo ponoriť do mora.
Ale to, že odídu naozaj všetci, som nečakala. Zavreli sa obchody, krčmy, cukrárne a pekárne, dokonca aj supermarkety skrátili pracovnú dobu. Autobusy jazdili ešte menej ako zvyčajne a jediné miesto, ktoré zostalo plné, bolo historické centrum- a aj tam ste zväčša počuli angličtinu s austálskym prízvukom alebo španielčinu s latinsko americkým akcentom (na druhej pologuli je totiž zima a 37 je príjemná zmena:).
Náš byt bol veľmi prázdny. Michal odišla do Izreala a my s Miri sme pracovali a doma sme moc času netrávili. Len večery- tie krásne teplé večery na balkóne s pivom a hudba rozplývajúca sa v nočnom vánku- nám pripomínali kúzlo južanskej krajiny.
V auguste som prestala pracovať a bol čas sa rozlúčiť.
Spomínam si dobre, ako sa s Rímom lúčila Tiina, ako nostalgicky prechádzala každý kút centra, ako si dávala posledné cestoviny, poslednú pizzu, posledné tiramisu, poslednú zmrzlinu... všetko mi to rozprávala, ako bola posledný krát na Španielskych schodoch a na Fontane di Trevi, ako posledný krát vyšla na Aventino. Mňa to slovo "posledný" desilo. Vedela som, že keď budem v auguste opúštať hlavné mesto, nechcem nič robiť naposledy.
A tak som v auguste presne ako všetci ostatní stávila pri mori toľko času, koľko sa len dalo. Ležala som na hrubej osuške Algida, ktorú nám dávali v práci a rozmýšlala som o lúčení. Ako sa ma priatelia z práce aj z mesta pýtali, či sa teším na Slovensko, na Prahu, na nový začiatok.... pravdou je, že som nevedela, či sa teším. V Ríme mi bolo snáď tak dobre ako nikdy, no na druhej strane som vedela, že asi je čas odísť. Zvláštne je, že som nemala pocit, že by som odchodom niečo opúšťala, že by niečo v Ríme bolo "naposledy". Nie- naopak, mala som pocit, že odchádzam len na chvíľu, dokončiť niečo, čo som začala.
A vlastne slniečko pálilo tak, že som asi nemala chuť na nič myslieť a len som sa tešila z momentov šťastia.
A tak som sa pozerala na odrazy slnečných lúčov na lesklej hladine, počúvala som narážanie vĺn na breh a pučila do seba Linguine allo scoglio a pivo, ktoré mi pred chvíľkou doniesol z neďalekého stánku.
Keď sa už pláž zavierala, nasadli sme na motorku a prechádzali okolí žltých polí, okolo malých dediniek a viníc, videli sme dym z komínov tovární v žiare zapadajúceho slnka, kruhové objazdy bez označení a ľudí člnkujúcich sa na malom jazierku. V opačnom pruhu sa tvorili dopravné zápchy a pokračoval hromadný útek z Ríma. My sme sa tam vracali.
Pamätám sa, ako mi vietor narážal na tvár a ako som sa strašne bála, ako som stále zovrela päste keď sa okolo nás nebezpečne rútili naháňajúce sa autá, ako som cítila piesok v topánkach a na nohách a na perách mala stále slanú chuť.
Keď si všetky tie maličkosti vybavujem teraz, tisnú sa mi do očí slzičky. Vtedy nie. Vtedy som sa len smiala a myslela som, že mi ten úsmev v návale rýchlosti odveje vietor.
Večer pred mojím odchodom (mohla by som povedať "posledný rímsky večer" ale nepoviem) som strávila pri rieke. Prechádzkou okolo Tiberu, pozdĺž rešaurácií a barov na pobreží, pozdĺž svieticich stánkov, kde sa môže vystrieľať krásny plašák, okolo stánkov s etno oblečením, okolo stánkovso zmrzlinov, akolo vykladačov kariet a vymetačov diabla. Dali sme si lososa v rybej reštaurácii s výhľadom na ostrov.
Ach, ostrov. Isola Tiberina. Cez deň sídlo jednej z najkraších a naajväčších rímskych nemocníc a kláštorov sa v noci mení na park plný tlmených hlasov ponorený v jemnom svetle, na letné kino, na výstavnú plochu pre obrazy dávajúce poctu večnému mestu, na miesto, kde sa žije, miesto plné alkoholu a vôní, vankúšov namiesto stoličiek s výhľadom na rieku a za ňou pulzújúci Trastevere.
Tak silné Mojito som snáď nikdy v živore nepila. Keď som vstávala, cítila som, ako mi ten biely rum prúdi v krvi a ešte umocňuje zážitok z hry svetiel nočného Ríma.
Cestou domov sme prechádzali okolo mačacieho mesta, okolo Kapitolu cez Benátske námestie ku Koloseu a Lateránu. Chcela som tú prilbu zhodiť a nechať si len tak vlasy povievať vo vetre- v tú noc som veľmi veľmi chcela v Ríme zostať. A tá noc trvala až do rána...
Vo štvrtok som sa v zmätku dobalila, vydrhla celú izbu, dvakrát sa osprchovala, zavolala si taxík a zbalila na cestu sendvič a banán. Mala som strašnú chuť na jahody, v práci som si ich každé ráno ukradla z misy na macedoniu...niekedy mi ich Emilio prichystal do pohára s nápisom Cinzano.
Miri mi nechala odkaz, aby som jeej zavolala predtým, než odídem. Nezavolala som. Lúčenie mi moc nejde.
Môj byt som opustila, akoby som len odchádzala do reštaurácie alebo na nákup. Kanvica bola ešte teplá, riady nedoúmyvané, hodila som kľúče do kabelky a o chvíľu som už bola vo vlaku na letisko. Bez emócií. Príliš unavená. Tak to bolo lepšie.
Musím sa priznať, ze môj príchod na Slovensko som spočiatku znášala oveľa horšie, ako som predpokladala. Prvé dva dni mi obrovské problémy spôsoboval teplotný rozdiel o viac ako 20 stupňov a neskutočná zima, ktorá tu pod horami panovala. Zrazu som zostala sama, medzi polovybalenými kuframi na začiatku a konci niečoho. Nemala som ani tušenia, čo budem teraz robiť a mamka bola zúfala, keď ma videla, ako po dome chodím bezcieľne sem a tam v lyžiarskej mikine.
Prechod do novej fázy bol ťažký, ale zas som tu. Každý deň vo vírivých bazénoch AquaCity, každé ráno s pohľadom na Tatry z okna, každý večer na prechádzke so psom. Ešte stále si živo premietam všetky tie detaily udalostí narodených v teple. A nechcem zabudnúť. Veď to nebolo naposledy.
A v nedeľu budem v Prahe. Uvidíme...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 lilien lilien | 6. dubna 2011 v 18:15 | Reagovat

Krasne popisane zazitky.Aj ja som prave v Rime a obavam sa ked pride den odchodu. Rim je vecne mesto. Ak ho am moznost clovek spoznat nie ako turista ale ma moznost tu zit niekolko mesiacov, je to neporovnatelne. Skratka ma vela do seba ...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama