Září 2008

Jednoducho?

18. září 2008 v 22:27
"Áron je odvážný mladík. Vidí v parku na lavičce osamělou slečnu a hned si přisedne. Za chvíli se k ní přisune a vezme ji za ruku. Slečna nic. Hoch minutku počká a odváží se jí políbit. Slečna zase nic. To mu je už divné.
-Proč nic neříkáte?- ptá se.
-Maminka mi zakázala dávat se do řeči s cizími muži."
Keď je život príliš komplikovaný, vážime si jednoduché veci. Byť zas na Slovensku na mňa prekvapujúco zapôsobilo ako balzám na dušu (aj napriek biednym 6 stupňom, ale budiž) Všetko je príliš ľahké, keď sa nemusíte o nič starať, každodenne vás rodičia zásobujú jedlom a prekvapeniami a najväčšou starosťou je poriadne vyvenčiť psa. Nemusíte sa dokonca pozastavovať ani nad tým, čo si oblečiete, lebo tu je to úplne jedno.
V Prahe sa mi príliš živo vynorili staré spomienky, a k tomu sa pridávali nové zážitky a dokopy to nedávalo zmysel a celé moje telo sa tomu bránilo rôznymi spôsobmi. Bolo to na striedačku. Zima,. Teplo. Áno. Nie.
Vrátila som sa do Lučivnej do mojej zrenovovanej izby s úžasným svetlom, na ktorého meniace sa farby som prvé dva dni zhypnotizovane čumela...
... a hlavne k novej knihovničke plnej kníh- kde inde aj hľadať odpovede na tisíce otázok? A tak som sa vrátila k môjmu obľúbenému zoznamu-začala som rozprávkami a skončila pri tatovej hrubej knihy židovských anekdot- netušila som, koľko pravdy môžu skrývať obyčajné vtipy:)
Sedela som a čítala--- dočítala som Majstra šarkanov, pustila som sa do Medzinárodného práva súkromného a od neho veľmi rýchlo prešla ku kope časopisov na nočnom stolíku, hromaždila som si na kopu knihy, ktoré si chcem vziať do Prahy a pritom som listovala a hľadala jednoduché odpovede na moje otázky.
"Patří k definici citu, že se v nás narodí bez naší vule, často proti naši uli. Ve chvíli, kdy chceme cítit, cit už není cit, ale imitace citu, jeho předvádění " písalo sa v Nesmrtelnosti... ale to som už vedela, nie?
A čo s tým? Čo ďalej? Čo s tým citom, ktorý prišiel proti našej vôli a naopak- čo s tým, ktorý k nám prichádza možno bez vôle niekoho iného a nemôžeme ho opätovať, lebo naša vôla nám prikázala cítiť niečo iné (alebo k niekomu inému)?
Tak som čítala dalej:
"Když byl velice mladý, byl stydlivý a snažil se, aby při milování byla tma. Ve tmě však měl doširoka otevřené oči, aby alespoň něco uviděl díky slabému paprsku, který prosvítal pod staženou žaluzií. Pak si na světlo nejenom zvykl, ale vyžadoval ho. Když zjistil, že má partnerka zavřené oči, nutil ji, aby je otevřela. A jednoho dne si s překvapěním uvědomil, že se miluje při světle, ale má zavřené oči. Miloval se a vzpomínal. "
Otvorené? Zatvorené? Tma? Svetlo? Alebo len jemné červené šero? Spomínala som na to, čo nemalo byť a rozmýšlala nad tým, o čom viem, že nebude.
A či sa dá zbaviť citu- či už s našou vôľou alebo proti nej.
Otec so mnou urobil obchod: vymenil Nesmrtelnost za Směšné lásky… už sa na ne teším, lebo presne také niekedy tie moje "lásky" bývajú.
Nakoniec som sa však predsa vrátila k tomu juadizmu, Židia zjavne majú zmysel pre humor:
"Rabín kárá hříšníka:
-Slyšel jsem, že žijete v konkubinátě.
-Co to je?
-To znamená, že žijete s cizí ženou stejně jako s vlastní.
-Stejně? Kdepak! Mnohem líp!"

Späť do dobrodružstva

11. září 2008 v 11:03
Na začiatku som písala viac, častejšie… Je ľahké písať, keď ste plní dojmov, keď ste obklopení novými vecami a ľudmi, keď sa začína nové dobrodružstvo. Oveľa ťažšie je písať o návrate do dobrodružstva starého. Aj keď je to rovnako napínavé, rovnako nás to rozruší, ale tie dojmy už boli opísané, alebo sú aspoň každému dobre známe, pretože to tu poznajú.
O emóciach by sa dali písať strany- knihy. Keď zo seba chceme dostať všetko, čo cítime, dá sa to vykričať, vyplakať, vykecať, vymlátiť a aj vypísať. Je však ťažšie preniesť niečo tak osobné na verejne prístupnú stránku.
Stačilo pár maličkostí, jedno alebo dve deja-vu a fľaša vína(vlastne dve☺) aby som sa mysľou úplne oslobodila od Ríma a aby zas začalo súznenie s Prahou. Zvláštne je, že teraz všetci priatelia niečo plánujú ("pod do Egypta" "cez víkend na padáky" " tak o mesiac do Paríža") a majú tendenciu ma do svojich plánov zahŕňať- keď ja vlastne nikam nechcem- je mi úplne fajn keď sedím na pivku s výhľadom na nočnú Prahu (je to Bronx alebo Manhattan alebo si to už zas pamätám zle? ☺ ), keď pijem kafé a pozerám Priatelov v mojom bytíku, dokonca ja keď sa učím na tú najblbšiu skúšku- hlavne zas robím to, čo ma baví. A zas randím.
Myslím, že bozkávanie značne zlepšuje náladu. Uvedie do lepšieho pocitu ako alkohol alebo cigarety (a na druhý deň neobjímate záchodovú misu) a dáva nádej- ako predzvesť niečoho ešte lepšieho, čo môže a nemusí nastať- ale práve v tej neistote je to kúzlo.
Niektorí moji kamaráti, ktorí tvoria súčasť dlhodobých párov, mi závidia to randenie, tie prvé nesmelé momenty, zimomriavky a uvažovanie nad tým "čo keby…" Paradoxne, naopak ja im závidím tie bežné problémy, stálosť, dôveru a lásku (Hani, aj keď sa to niekedy skomplikuje, stále je pekné o niekoho sa báť a vedieť, že niekto sa bojí o teba, nie? A za ten Berlín budeš ešte vďačná ☺).
Tak to asi má byť. Vždy chceme to, čo nemáme. A niekedy nechceme to, čo máme, ale nevieme von.
Každopádne Praha ponúka nespočetne veľa možností, aby sme si to zariadili presne podľa svojich predstáv. Samozrejme, začiatky sú vždy ťažké, ale pár bezradných okamihoch a slzičiek v očiach stojí za to čo nás čaká- čítať si za chladných večerov s niekým pod dekou príbehy Tuláčika a Kláry, ísť na hodiny salsy, vôbec to nevedieť a cítiť sa ako latino kráľovná, stlmiť svetlo a čakať čo prinesie sila okamihu… a hlavne, cítiť sa tu ako doma.

PS : Braček, tak sa teš, môžeš začať hviezdnu kariéru, na internete máš už fotiek viac než dosť:)

Návrat do zlatej Prahy

1. září 2008 v 1:09
Prvé dva týždne mi v Prahe nebolo dobre. To priznávam. Dokonca by som to prirovnala k tomu ťažkému začiatku v Ríme, keď ešte nič nefunguje tak, ako si to predstavujeme a hľadáme tú rutinu, na ktorú by sme si mohli zvyknúť.
V Prahe síce nebola taká zima ako na Slovensku, ale nebolo to ani to teplo ktoré si predstavíme pod slovom "leto"(a august predsa je leto, nie?)
Bezmocne som sa potácala medzi hľadaním bytu a práce, cítila som, že tu nepatrím, že by som mala odísť, len som nevedela kam, blúdila som od realitky k realitke a okrem príjemných chvíľ strávených s priateľmi mi bolo dosť mizerne.
Mala som pocit, že niektoré veci sa vôbec nezmenili, že je to tak, akoby som ani nikdy neodišla a nebola som si istá, či je to tak správne. Niečo sa zmenilo, či nie?
Nakoniec sa vyčasilo. Prvý len-trochu-zamračený víkend sme strávili na chate u Veroniky, užili sme si púť a pravú dedinskú zábavu, oddýchli sme si pri rozprávaní babských historiek. Keď mi šikovní strelci vystrieľali plyšové zvieratká, cítila som ako v starom českom filme. A tá vec v mojej ruke je gumový had- s Marcelkou sa nám podarilo zjesť takmer polovicu:))
Druhý víkend sa začal tým, že som si konečne našla nový byt, pohádala som sa s niekým, komu na mne záleží a zmenili sa všetky plány. Na druhej strane mi náladu okamžite zlepšilo priam gýčovo nádherné počasie. Asi som len potrebovala slniečko (ach, ako mi tu chýbalo!) a prechádzku s bračekom z Anděla cez Nebozízek na Malú stranu, aby som si uvedomila, že Prahu naozaj milujem. Aby som sa prestala cítiť tak zvláštne a cudzo. Kúpili sme si Míšu a smiali sa na malých nepodstatných (a pritom tak dôležitých) príhodách.
V nedelu som zas poctila návštevou Verču v Nesvačilech a vyrazili sme na bicykloch na výlet cez nemálo dedín s veľmi smiešnymi názvami, ktoré im však neubrali na kráse. Čerstý vzduch a pohyb mi prečistil nielen pľúca, ale aj hlavu a vrátila som sa spokojná. Alebo aspoň pripravenejšia na nové začiatky s pozitívnejším myslením.
Takže priatelia, sťahujem sa na Letnú, máte moje láskave povolenie navštíviť ma- teraz sa už na vás budem usmievať:)