Späť do dobrodružstva

11. září 2008 v 11:03
Na začiatku som písala viac, častejšie… Je ľahké písať, keď ste plní dojmov, keď ste obklopení novými vecami a ľudmi, keď sa začína nové dobrodružstvo. Oveľa ťažšie je písať o návrate do dobrodružstva starého. Aj keď je to rovnako napínavé, rovnako nás to rozruší, ale tie dojmy už boli opísané, alebo sú aspoň každému dobre známe, pretože to tu poznajú.
O emóciach by sa dali písať strany- knihy. Keď zo seba chceme dostať všetko, čo cítime, dá sa to vykričať, vyplakať, vykecať, vymlátiť a aj vypísať. Je však ťažšie preniesť niečo tak osobné na verejne prístupnú stránku.
Stačilo pár maličkostí, jedno alebo dve deja-vu a fľaša vína(vlastne dve☺) aby som sa mysľou úplne oslobodila od Ríma a aby zas začalo súznenie s Prahou. Zvláštne je, že teraz všetci priatelia niečo plánujú ("pod do Egypta" "cez víkend na padáky" " tak o mesiac do Paríža") a majú tendenciu ma do svojich plánov zahŕňať- keď ja vlastne nikam nechcem- je mi úplne fajn keď sedím na pivku s výhľadom na nočnú Prahu (je to Bronx alebo Manhattan alebo si to už zas pamätám zle? ☺ ), keď pijem kafé a pozerám Priatelov v mojom bytíku, dokonca ja keď sa učím na tú najblbšiu skúšku- hlavne zas robím to, čo ma baví. A zas randím.
Myslím, že bozkávanie značne zlepšuje náladu. Uvedie do lepšieho pocitu ako alkohol alebo cigarety (a na druhý deň neobjímate záchodovú misu) a dáva nádej- ako predzvesť niečoho ešte lepšieho, čo môže a nemusí nastať- ale práve v tej neistote je to kúzlo.
Niektorí moji kamaráti, ktorí tvoria súčasť dlhodobých párov, mi závidia to randenie, tie prvé nesmelé momenty, zimomriavky a uvažovanie nad tým "čo keby…" Paradoxne, naopak ja im závidím tie bežné problémy, stálosť, dôveru a lásku (Hani, aj keď sa to niekedy skomplikuje, stále je pekné o niekoho sa báť a vedieť, že niekto sa bojí o teba, nie? A za ten Berlín budeš ešte vďačná ☺).
Tak to asi má byť. Vždy chceme to, čo nemáme. A niekedy nechceme to, čo máme, ale nevieme von.
Každopádne Praha ponúka nespočetne veľa možností, aby sme si to zariadili presne podľa svojich predstáv. Samozrejme, začiatky sú vždy ťažké, ale pár bezradných okamihoch a slzičiek v očiach stojí za to čo nás čaká- čítať si za chladných večerov s niekým pod dekou príbehy Tuláčika a Kláry, ísť na hodiny salsy, vôbec to nevedieť a cítiť sa ako latino kráľovná, stlmiť svetlo a čakať čo prinesie sila okamihu… a hlavne, cítiť sa tu ako doma.

PS : Braček, tak sa teš, môžeš začať hviezdnu kariéru, na internete máš už fotiek viac než dosť:)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama