Listopad 2008

Netušila som

7. listopadu 2008 v 10:59
Bola som prváčka, mrzla som na zastávke a so mnou sa v dlhej bunde triasla holka vo vysokých opätkoch (vtedy mi tvrdila, že ich musí nosiť,lebo bez nich nemá pekné nohy)

Bola smutná, kvôli babičke.
Nevedela som utešovať, ale hovorila som si, že na ňu musím byť milá, veď tu ešte nikoho nepoznám a čo ak sa práve ona stane mojou najlepšou kamarátkou?
O pár rokov sme boli obe iné- a nielen preto, že už to nebola ona, ktorá stála na opätkoch.. Zmenili sme sa navzájom a každá zvlášť a poznali sme sa tak, že teraz by som asi vedela, ako ju utešiť. Ale som rada, že nemusím.
V prváku som nečakala, že Hanka sa stane človekom, o ktorého sa budem chcieť vždy oprieť.
Ani to, kto so mnou nakoniec zostane keď to budem potrebovať.


Že jednu z najleších kamarátiek nájdem na Malte v upratovačskej uniforme a kolko srandy sa dá zažiť s vozíkom plným čistiacich prostriedkov.


Že budem mať niekedy pekné nechy.

Že sa s niekým z práce budem vídavať aj ked tam už prestanem pracovať a že si ju oblúbim do takej miery, že sa stále teším, kedy sa na mňa blondínkyn psík zas katapultuje.

Aj keď som jeden štvrtkový večer išla v Ríme na Fontánu di Trevi, a každý dlho meškal a ja som sa stašne rozčúlila, netušila som, že mi srdiečko podskočí pre jedného z amerických turistov sediacich vedľa mna (Aké by to bolo klišé, nie? Americký pilot :) . Ale to som netušila ani keď sme spolu trávili čas v Londýne a ja som sa bavila. Asi mi to došlo až keď musel odísť na Floridu. A to už bolo neskoro.

Keď som prvýkrát v Klube videla Ondru, netušila som, že mi dá po týždni kopačky, pretože sa s ním nechcem vyspať (ach, v tom prváku ma to fakt zaskočilo), ani to, že sa z nás stanú skvelí kamaráti a niekto sa mi zdôverí, že sa doňho zamiloval.

A už vôbec som nemala tušenia o skrytých hrozbách závisti.

Vtedy som nevedela, aké prázdne miesto zostane v našom živote, keď odíde niekto, komu veríme a mali sme pocit, že sa onho môžme oprieť, niekto, na koho sme si zvykli. Ako to strašne bolí.
Ani to, že dostanem pozvánku na svatbu od niekoho s kým som v prváku nesmelo sedela na Parížskej na koktejli, ktorý som si nemohla dovoliť. A že na svatbe sa bude servírovať sushi.

Ani že s najväčšou prirodzenosťou sa v akýchkolvek problémov obrátim na brata, ktorému som asi v štyroch rokoch trhala vlasy po chumáčoch, predstierala som, že som mŕtva, aby sa bál a tresla som ho o podhlahu na chodbu čím som mu vybila tých málo mliečnych zubov, čo chudák mal.

Myslela som, že na konci vysokej bude mať človek jasnú predstavu o svojom živote a ja sa cítim ešte zmätenejšia ako prváčik. Nečakala som, že to bude takéto. Ale je dobre, že je to tak. Dúfam, že ma ešte niečo prekvapí tak milo, ako ma stále prekvapujú ludia, ktorí zostali po mojom boku.


Straty a nálezy

1. listopadu 2008 v 17:24
Písali ste mi, že nemám prestať písať. Hovorila som si- prečo?
Písali ste mi, že všetko sa dá do poriadku, že si zas zvyknem. Hovorila som si- kedy?
Október nebol jeden z najlepších mesiacov.
Páčili sa mi krátke okamihy babieho leta, piesne listov, jemný opar vo vzduchu.

Potĺkala som sa po parkoch, odkopávala vetvičky, bežala som o život, a v podstate som len túžila vrátiť sa domov, hoci som sama nemohla prísť nato, kde to je.
S nádejou som sa vrhala do nových zážitkov, aby som vzápäí so zvesenou hlavou odchádzala a nechcelo sa mi vracať.
Október sa niesol v znamení strát.

Najkrutejšia bola absolútna strata dôvery, ktorá mi podlomila kolená a vzala slová. Tá bezmocnoť ma doslova bolela, odsávala mi úsmev a silu. Bezmocnosť, keď len cítite, že MUSÍTE niečo urobiť- čokoľvek, len aby to všetko bolo inak, ale neviete čo, pretože sa skutočne nič robiť nedá. Tak som povedala pravdu. Ale pravda nezahojí všetko. Keď niekoho niečo bolí, hľadá najschodnejšie a najjednoduchšie riešenie, aby na to na chvíľu zabudol, aby sa to na chvíľu prneieslo na niekoho iného. Nikdy som netušila, že niektorí odpíšu priateľa bez akéhokoľvek uvažovania a bez rečí. Okamžite. Bolelo to strašne. Ale ako hovorím, už neurobím nič.

Aj v tých nežných chvílkach s niekým blízkym, keď som sa mohla zdôveriť a doslova vyplakať na preci, slzy dopadali na plece niekoho, kto sa mi strácal pred očami. Zvláštne bolo, že som ani na chvíľu necítila nádej, že by to mohlo byť inak. Tešilo ma to, že zatial existuje niečo, čo sa ešte nestratilo.

Mala som pocit, že som stratila aj vás. Už predsa žijete inak, už sa toľko nevídame, a aj keď ma stále uisťujete, že ak mi nebude dobre, mám kedykolvek zavolať, sami dobre viete, že už predsa máte program so svojimi partnermi, priatelmi, snúbencami.
Nezazlievam vám to. Dospelý život asi takto funguje. Len je to iné.
Stratila som nadšenie pre Prahu. Stále ju bezhranične obdivujem ale už nie som zamilovaná. Počiatočná zaslepenosť pominula a každým momentom si viem predstaviť život niekde inde, s niekým iným.

Chcelo to čas. Ach, ako ten čas bolel.
Našla som si spôsob, ako sa zmieriť s niečím, čo ma trápi, ale nezmením to.
Našla som v byte nové rastlinky a prišla na to, že keď som tu s nimi sama, musím ich občas poliať.
Nachádzem potešenie v drobnostiach, v každej škvrnke olejových farieb, v každom jemno zakáanom vzrušení, v každom pohľade na oceán, ktorý raz môže byť môj. Alebo nemusí. V prípravách na nadchádzajúci večer, aj keď tuším, že asi neprinesie nič svetoborné. V centre tanca. V Stromovke. V práci, keď sa staršne bojím a potom to vyjde. V čaji, v posteli, aj v Posteli.
V nádeji, že aj keď hrozí, že sa niektoré krásne veci stratia, ešte to tu so mnou chvílu vydržia. Aspoň kým si nenájdem spôsob, ako tu byť šťastná. A viac písať.

(tento článok je pre Martinku... už sa teším, keď budeš mať po tom, a zas sa porozprávame...)