Netušila som

7. listopadu 2008 v 10:59
Bola som prváčka, mrzla som na zastávke a so mnou sa v dlhej bunde triasla holka vo vysokých opätkoch (vtedy mi tvrdila, že ich musí nosiť,lebo bez nich nemá pekné nohy)

Bola smutná, kvôli babičke.
Nevedela som utešovať, ale hovorila som si, že na ňu musím byť milá, veď tu ešte nikoho nepoznám a čo ak sa práve ona stane mojou najlepšou kamarátkou?
O pár rokov sme boli obe iné- a nielen preto, že už to nebola ona, ktorá stála na opätkoch.. Zmenili sme sa navzájom a každá zvlášť a poznali sme sa tak, že teraz by som asi vedela, ako ju utešiť. Ale som rada, že nemusím.
V prváku som nečakala, že Hanka sa stane človekom, o ktorého sa budem chcieť vždy oprieť.
Ani to, kto so mnou nakoniec zostane keď to budem potrebovať.


Že jednu z najleších kamarátiek nájdem na Malte v upratovačskej uniforme a kolko srandy sa dá zažiť s vozíkom plným čistiacich prostriedkov.


Že budem mať niekedy pekné nechy.

Že sa s niekým z práce budem vídavať aj ked tam už prestanem pracovať a že si ju oblúbim do takej miery, že sa stále teším, kedy sa na mňa blondínkyn psík zas katapultuje.

Aj keď som jeden štvrtkový večer išla v Ríme na Fontánu di Trevi, a každý dlho meškal a ja som sa stašne rozčúlila, netušila som, že mi srdiečko podskočí pre jedného z amerických turistov sediacich vedľa mna (Aké by to bolo klišé, nie? Americký pilot :) . Ale to som netušila ani keď sme spolu trávili čas v Londýne a ja som sa bavila. Asi mi to došlo až keď musel odísť na Floridu. A to už bolo neskoro.

Keď som prvýkrát v Klube videla Ondru, netušila som, že mi dá po týždni kopačky, pretože sa s ním nechcem vyspať (ach, v tom prváku ma to fakt zaskočilo), ani to, že sa z nás stanú skvelí kamaráti a niekto sa mi zdôverí, že sa doňho zamiloval.

A už vôbec som nemala tušenia o skrytých hrozbách závisti.

Vtedy som nevedela, aké prázdne miesto zostane v našom živote, keď odíde niekto, komu veríme a mali sme pocit, že sa onho môžme oprieť, niekto, na koho sme si zvykli. Ako to strašne bolí.
Ani to, že dostanem pozvánku na svatbu od niekoho s kým som v prváku nesmelo sedela na Parížskej na koktejli, ktorý som si nemohla dovoliť. A že na svatbe sa bude servírovať sushi.

Ani že s najväčšou prirodzenosťou sa v akýchkolvek problémov obrátim na brata, ktorému som asi v štyroch rokoch trhala vlasy po chumáčoch, predstierala som, že som mŕtva, aby sa bál a tresla som ho o podhlahu na chodbu čím som mu vybila tých málo mliečnych zubov, čo chudák mal.

Myslela som, že na konci vysokej bude mať človek jasnú predstavu o svojom živote a ja sa cítim ešte zmätenejšia ako prváčik. Nečakala som, že to bude takéto. Ale je dobre, že je to tak. Dúfam, že ma ešte niečo prekvapí tak milo, ako ma stále prekvapujú ludia, ktorí zostali po mojom boku.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama