Straty a nálezy

1. listopadu 2008 v 17:24
Písali ste mi, že nemám prestať písať. Hovorila som si- prečo?
Písali ste mi, že všetko sa dá do poriadku, že si zas zvyknem. Hovorila som si- kedy?
Október nebol jeden z najlepších mesiacov.
Páčili sa mi krátke okamihy babieho leta, piesne listov, jemný opar vo vzduchu.

Potĺkala som sa po parkoch, odkopávala vetvičky, bežala som o život, a v podstate som len túžila vrátiť sa domov, hoci som sama nemohla prísť nato, kde to je.
S nádejou som sa vrhala do nových zážitkov, aby som vzápäí so zvesenou hlavou odchádzala a nechcelo sa mi vracať.
Október sa niesol v znamení strát.

Najkrutejšia bola absolútna strata dôvery, ktorá mi podlomila kolená a vzala slová. Tá bezmocnoť ma doslova bolela, odsávala mi úsmev a silu. Bezmocnosť, keď len cítite, že MUSÍTE niečo urobiť- čokoľvek, len aby to všetko bolo inak, ale neviete čo, pretože sa skutočne nič robiť nedá. Tak som povedala pravdu. Ale pravda nezahojí všetko. Keď niekoho niečo bolí, hľadá najschodnejšie a najjednoduchšie riešenie, aby na to na chvíľu zabudol, aby sa to na chvíľu prneieslo na niekoho iného. Nikdy som netušila, že niektorí odpíšu priateľa bez akéhokoľvek uvažovania a bez rečí. Okamžite. Bolelo to strašne. Ale ako hovorím, už neurobím nič.

Aj v tých nežných chvílkach s niekým blízkym, keď som sa mohla zdôveriť a doslova vyplakať na preci, slzy dopadali na plece niekoho, kto sa mi strácal pred očami. Zvláštne bolo, že som ani na chvíľu necítila nádej, že by to mohlo byť inak. Tešilo ma to, že zatial existuje niečo, čo sa ešte nestratilo.

Mala som pocit, že som stratila aj vás. Už predsa žijete inak, už sa toľko nevídame, a aj keď ma stále uisťujete, že ak mi nebude dobre, mám kedykolvek zavolať, sami dobre viete, že už predsa máte program so svojimi partnermi, priatelmi, snúbencami.
Nezazlievam vám to. Dospelý život asi takto funguje. Len je to iné.
Stratila som nadšenie pre Prahu. Stále ju bezhranične obdivujem ale už nie som zamilovaná. Počiatočná zaslepenosť pominula a každým momentom si viem predstaviť život niekde inde, s niekým iným.

Chcelo to čas. Ach, ako ten čas bolel.
Našla som si spôsob, ako sa zmieriť s niečím, čo ma trápi, ale nezmením to.
Našla som v byte nové rastlinky a prišla na to, že keď som tu s nimi sama, musím ich občas poliať.
Nachádzem potešenie v drobnostiach, v každej škvrnke olejových farieb, v každom jemno zakáanom vzrušení, v každom pohľade na oceán, ktorý raz môže byť môj. Alebo nemusí. V prípravách na nadchádzajúci večer, aj keď tuším, že asi neprinesie nič svetoborné. V centre tanca. V Stromovke. V práci, keď sa staršne bojím a potom to vyjde. V čaji, v posteli, aj v Posteli.
V nádeji, že aj keď hrozí, že sa niektoré krásne veci stratia, ešte to tu so mnou chvílu vydržia. Aspoň kým si nenájdem spôsob, ako tu byť šťastná. A viac písať.

(tento článok je pre Martinku... už sa teším, keď budeš mať po tom, a zas sa porozprávame...)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama