Prosinec 2008

Jiný pohyb

22. prosince 2008 v 18:39

-pre Radima, Pavla, Honzíka a dve Sojky- Veselé Vianoce!

Príbeh sa začal v alternatívnej krčmičke Ryba naruby v zóne, kde je to celkom blízko k Žižkovskému vysielaču, ak sa nestratíte v spletitých pražských uličkách a nezmizne vám z dohladu (z mojich pokusov pozrieť sa zblízka na obrie deti na veži vyšiel iba jeden- aj to s doprovodom)

Pavel nám už predtým prezradil svoje veľké cestovatelské plány a v ten večer nás pozýval na inšpiračnú prednášku o Nepále, ktorý má byť cieľom jeho najbližšieho dobrodružstva. On, jeho nádejný spolucestovatel Radim, ja a dve sestričky sme sa usadili v už spomínanej krčmičke, kde bol náš časník v rozpoložení, že sa musel párkrát vrátiť kým si zapamatal celú objednávku (ale všetci vieme, že marihuana zhoršuje krátkodobú pamäť, takže sme mu to nemali za zlé). V súvislosti s ním nám Pavel rozpovedal prvý zo svojich mnohých príbehov (a ak by sme vtedy tušili, koľko ich bude, vykašlali by sme sa na posilovanie brušného svalstva, lebo tie záchvaty smiechu nás určite spevnili). Prvý z príbehov hovoril o účinkoch trávy na ludské vnemy a Pavlík mal to štastie, že sa mu podarilo zalietať si nad Grand Canyonom, zaspievať si v černoškom jazzovom klube a vyť na mesiac a k tomu sa trikrát patrične prevteliť (jasné, že väčšinu amerických národných parkov si vychutnáte len z pohľadu kondora a že beloch by asi ťažko spieval v černošskom klube).

Ale odbočujem od témy. Príliš dlhé úvody nikdy nie sú k prospechu veci.

Len informačne pripomínam, že takmer všetci, o ktorých tento článok pojednáva, vyštudovali právo, že Pavel je právnik a developer, Radim je štátny zástupca a Honza je advokát.

V ten večer som na rozdiel od nich nepila. O to lepšie som sa bavila tým, ako s každou skleničkou vína stúpa chlapské sebavedomie a ako sa nafukuje ego, ako sa po pár promile alkoholu dostaví pocit sily a neporazitelnosti.
Naši traja borci si totiž naplánovali, že zvládnu polovičného Iron Mana (ku konca večera by už bezpochyby zvládli celého). Najviac ma pritom fascinovala Radimova argumentácia, že predsa nie je problém zabehnúť tak náročný závod, že predsa muži sú medzi dvadsiatkou a tridsatkou na vrchole svojej sily a kedy by to zvládli ak nie teraz? A že predsa ak si po dvoch kilometroch plávania sadneš na bicykel a šlapeš 90 km a potom máš ešte zabehať 20 kilomentrov, nie je to pre mladého silného muža (ako oni ) žiadny problém, pretože je to proste "jiný pohyb"- ked zoskočíš z kola, nebudeš cítiť žiadnu únavu, tá predsa zmenou pohybu pominie a zabehat polku maratónu nie je nič ťažké (Radime, neviem neviem kolko týždňov potom nebudeš chodiť, doporučujem aby si si pozrel: Lucky Penny)

Chlapci počas večera mnohokrát rozanalyzovali nielen Iron Mana ale aj maratón (Honzo, myslíš, že tabulka, ktorá ti učí kolko ti bude trvať maratón na základe toho, ako zabehneš stovku, je pravdivá? Nie je náhodou aj to trochu "jiný pohyb"?) a všeobecne všetky typy pohybu, skontrolovali si mapy a tabulky a výkony športovcov, ktorí to skúšali minulý rok a s každým vínom si boli viac istí, že na principu "jiného pohybu" dokážu pokoriť svet.
Radime, gratulujem, ak by sa oceňovali najprínosnejšie teórie roku 2009, už máš medailu! Poklona…

To vôbec nebolo všetko. Táto debata bolo to, čo troch športovcov názorovo spojovalo.
Čo ich trochu rozdelovalo, boli predstavy o ceste do Nepálu a pobyte tam. Na prednáške vydržali takmer hodinu (my sme im s Verčou a Olinkou fandili z bezpečnej vzdialenosti hospody) a v každom z nich projekcia zjavne vyvolala iné pocity.
Zatialčo Pavel sa zahĺbil do štúdia budhizmu a poznatkov o kultúre obyvatelov Ázie, Radim mu po prednáške zdesene oznámil: "Pavle, dúfam, že ma v tom Nepále nebudeš tahať po nejakých kláštoroch" a tiež že dúfa, že nebude chcieť viesť rozpravy s domorodcami, pretože Radimovým jediným zámerom je tam liezť po horách (Radímku, po chôdzi z kláštera a po duchovnej obnove to zvládneš aj na vrchol Everestu, veď to bude "jiný pohyb").
Honza si zjavne cestu do Nepálu po ich konverzácii rozmyslel- ako aj inak, keď sa dvaja hlavní protagonisti nezhodnú, že radšej prespia v kláštore alebo v stane v záhrade nejakého Nepálčana a či budú mať so sebou dvoch kuchárov, alebo si na trojdňovú cestu vezmú do batôžka niečo ako lembas, ktorý so sebou nosili elfovia v Pánovi prsteňov. Ja osobne len dúfam, že svoju dalšiu veľkú cestu prežijú.
Ale ako som povedala, náš večer v Rybe naruby bol len inšpiratívnym začiatkom. Musím sa priznať, že ma upútali- rada sa v spoločnosti mužov zo srdca smejem (pozor, veľmi nerada sa v spoločnosti mužov smejem len zo slušnosti, stále mám pocit, že to musí byť úplne jasné a vyznieva to posmešne).
Len škoda, že mi v ten večer bolo pomerne zle, takže moja spoločnosť si ani neuvedomila, ako veľmi mi zdvihla náladu na najbližších pár dní.

A tak, keď sa ma Veronika spýtala, či sa mi chce s nimi na víkendovú lyžovačku do Krkonoš, v rovnakej zostave, inštinkt mi hneď hovoril áno, ale nahlas som súhlasila až po pár dňoch (čo bolo spôsobené hlavne faktom, že v Prahe som vybavená na prácu v medzinárodnej advokátnej kancelárii so "strict dress code" a nie na lyže a hory a sneh a zimu).

A tak sme vyrazili do Harrachova. Dali sem si výdatnú nízkokalorickú večeru v McDonalde a potom ma Honzík v aute napojil uvoľňujúcou whisky, takže som čoskoro mala pocit, že fľaša je moja najlepšia kamarátka a zdalo sa mi krivdou, že z nej chce piť aj niekto iný (Verčo, všimla sis s akou nechuťou som ti ju podávala?).

Náš penzión Svatý Jan bol jeden z mnohých a tak sme samozrejme chvílku blúdili, chvíľku sa pýtali a viem, že niektoré blondínky dokonca aj chvílku tlačili auto zo záveja (Pavle, keď ti žena vraví: Nelez tam!, väčšinou má pravdu). Nakoniec sme to však našli (bol to samozrejme dom úplne na začiatku).
Pokračovali sme inými druhmi alkoholu v našej izbe (až kým nás neprišiel stíšiť pán majitel, že vedľa spia Nemci) a dolu v jedálni (tam nám pre zmenu prišla vynadať rozospatá Nemka- ešteže moja nemčina od strednej školy dosť upadla a už sa viem hádať len v italštine) ale to niektorým nezábranilo piť do skorého rána a statočne sa na druhý deň postavit na zjazdovku (Verčo, bol to fakt výkon!). Niektorým sa z ríše snov chcelo menej...
Olinka už v ten večer pár slovami dokonale vystihla situáciu. Tie slová si však nechám pre seba, lebo by si to niektorí účastníci zájazdu mohli zobrať osobne.

Lyžovačka má na mňa zvláštny účinok- takmer euforický, povedala by som. A keď nám Radim rozpovedal historku, že ako dieťa padol do záchrannej siete na lanovke a mamka hystericky skočila za ním a otec zostal na sedačke a hanbil sa za nich, dostala som pri pomyslení na to pri každej jazde hore záchvat smiechu (vlekár si o mne musel myslieť svoje).
Kedže Radim mal nohu v sadre a Honza si vybral bežky (a zastihla ho snehová búrka), lyžovali sme len my tri s Pavlom a musím povedať, že v sobotu sme si užívali fakt gýčové počasie. Kombinácia slnka, snehu a lyžovania na mňa zapôsobila tak blahodárne že ma počas celého víkendu neopustila dobrá nálada.


A nebolo to len horami, že moje mimické svaly zmrzli v úsmeve- veľké pričinenie mala na tom hlavná hviezda hôr- Pavel a jeho príbehy!

Boli ich milióny, Pavel bol ako nevyčerpateľná truhlica, z ktorej sa sypali vtipné historky, od ranného detstva až po nedávne trapasy. Neviem, do akej miery môžem na verejnej sieti odhaľovať tieto intímne dobrodružstvá mladého investora (a asi by hrozilo, že jeho šéfovia v práci začnú mať mierne podozrenie, že sa Pavel v práci vlastne zaoberá inými vecami ako právom) a tak len trošku odkryjem prikrývku.

Pavel bol podla môjho skromného názoru totiž zdrojom údivu svojich rodičov vzhľadom na bizarné spôsoby, ako zaspať (zas nejaký "jiný pohyb", že Radime?) a na to, čo dieťa môže zažiť za prvý deň v skôlke.
A nikdy by ma nenapadlo, že by nejaké sedemročné dieťa chcelo obdarovať svoju prvú lásku a vyrobilo by jej akciu na jednopercentný podiel v svojej budúcej spoločnosti s použitím krivítka (my ostatní sme v siedmych rokoch nielenže nevedeli, čo je to akcia ale ani to, čo je to krivítko, ale myslíme si, že holka vtedy pred dvadsiatimi rokmi spravila závažnú chybu, že Pavlíka odkopla ešte predtým, než jej stihol cenný darček dať, ktovie kde by bola dnes keby ho prijala…).
Legendárny mešec sa raz nepochybne stane žiadanou trofejou pre budúcich Pavlových prívržencov (za pár rokov, keď dosiahne vrchol svojej predpokladanej slávy- myslím, že Zlínčania si budú jeho obraz vešať vedla portrétu Tomáša Bati pod spoločný názov Dvaja velikáni).

A nielenže nám Pavel opísal, ako si treba kariéru budovat od ranného detstva a na aké miesta sa treba uchýliť, keď to preženiete z alkoholom a zrazu je vám na verejnom mieste nevoľno, ale tiež nám priblížil nové a nevídané použitie cenných receptov od babičky.

Zreteľne si spomínam, že Radim v Harrachove ledva chodil, ale Pavlovými historkami a vínom sa všetky jeho telesné aktivity obnovili a váľal sa od smiechu tak, že takmer nemohol dýchať a po polnoci už bez problémov skákal. Smiech asi lieči. A vo víne je asi pravda (niekedy až priveľa).

Spomínam si na veľa jeho príhod, myslím, že my všetci a preto sa každý z nás teraz určite pousmeje a vyberie si v mysli svoju oblúbenú.
Ja osobne chcem týmto článkom len povedať že som rada, že mám kamaráta ako Pavel a vážim si ho. Pavle, si dobrý, len tak ďalej…

Hory s piatimi skvelými ľudmi mi dodali silu a skvelú náladu, aspoň na chvíľu.
Špeciálne by som chcela poďakovať Olinke, za to, čo robí a hovorí a hlavne za to, o čom nerozpráva.
Honzo, uži si prázdniny v Zlíne (znie to skoro ako Prázdniny v Ríme, nie?) a nech ti tvoja profesionálna deformácia pomôže vytvoriť aj splniteľné predsavzatia.
A ostatným snáď len pekné Vianoce, teším sa na ďalšie dobrodužstvo!
Uf, týmto sa dostávam na koniec. Myslím, na KONIEC.
Som na sviatky na Slovensku, a slovo "hory" sa mi už na Krkonoše pri pohľade na majestátne Tatry ani nehodí. Lyžujem na iných svahoch.
Mám pocit, že sa niečo zmení. Mám pocit, že sa v novom roku stane niečo dobré, niečo veľké, o čom budem mať chuť písať, ale nespravím to. Predsa len, blog nikdy nenahradí dobrú knihu. A niekedy celkom neprospieva analýza pocitov na verejne prístupnej stránke.
Ale ďakujem Vám, že ste to so mnou vydržali až doteraz, ďakujem za početné maily s komentármi a pripomienkami.

Prajem vám krásne Vianoce. V novom roku to bude inak. Teda aspoň dúfam.

Dovidenia.